Nové projekty Igora Šeba

Zakladajúci člen Slovensko-českého klubu, šansoniér a náš dlhoročný priateľ Igor Šebo je až neuveriteľne činorodý človek. Celé roky, čo ho poznám, je v neustálom pokluse, len ťažko hľadajúc nejakú tú chvíľku na kus reči, prebiehajúci z divadla do štúdia, zo štúdia do rozhlasu, z rozhlasu na koncert, z koncertu na konferovanie. Nuž, nie ľahko sa dnes žije umelcovi na voľnej nohe! Tým skôr, že Igor všetko, čo robí, robí srdcom. Na jeho vystúpeniach je to cítiť, vidieť i počuť...

Hneď na začiatku roka som navštívila dve jeho predstavenia a ako napokon vždy, vniesli mi trochu slniečka do nevľúdnych januárových dní. Prvým z nich bola monodráma "Moje past", ktorú hral v Divadle Inspirace. Túto hru napísal Igor spolu so slovenskou dramaturgičkou a scenáristkou Evou Josífkovou, ktorá žije a tvorí v Prahe. Je to vlastne ich druhá už v poradí spoločná práca - obaja sa autorsky podieľali aj na divadelnom predstavení "C est la vie", ktoré sa ešte stále hrá na komorných pražských scénach.

Monodráma "Moje past" je akási spoveď muža, ktorý v divadelnom zákulisí, kde je zamestnaný ako garderobiér a tak trochu aj "dievča pre všetko", komentuje dianie okolo seba v súčasnom svete a pritom vlastne komicky, ale trochu zabŕdajúc aj do tragiky, najmä svoj vlastný život. Igor je v tejto úlohe vskutku brilantný a povedala by som, že i dojemný. Považujem za veľmi šťastné riešenie, že hru, ktorá je v češtine, koncipovali obaja autori tak, aby divák veľmi rýchlo pochopil, že hlavný hrdina je vlastne Slovák, žijúci a pracujúci v Prahe. Hovorí po česky, to áno, ale predsa len ten slovenský akcent cítiť. U Igora i u jeho hrdinu. Nikde to nie je explicitne povedané, nikomu po lopate nepodávané, ale zámer je jasný a podčiarknutý najmä tým, že vždy, keď hrdina telefonuje so svojou sestrou žijúcou v Trnave, prechádza automaticky do slovenčiny či aspoň čiastočnej slovenčiny. Takisto i pri niektorých emocionálnych prejavoch. Je to čarovný, ľahučko poskakujúci monológ, ktorý nešetrí vtipom a o to viac zasahuje vážnou pointou. Tú však čitateľom rozhodne nechcem vyzrádzať, lebo si myslím, že každý milovník tohto divadelného žánru by sa na predstavenie "Moje past" mal rozhodne ísť pozrieť. Nájde ho nielen v Inspiraci, ale i na iných scénach malých foriem, ako napríklad v Divadle U Valšů, v Divadle Pohoda a ďalších.

Ku koncu minulého roka mal Igor Šebo možnosť vystupovať v poľskom divadle Teatr ROZRYWKI, kde sa zoznámil s úžasnými poľskými šansoniérkami Mariou Meyer a Elzbietou Okupskou. Doslova mu učarovali svojimi hlasmi, nadchli spontánnosťou. Odvtedy nesníval o inom, než aby obe umelkyne mohol pozvať do Prahy a predstaviť ich vo svojom šansónovom recitále. Podarilo sa mu to a uprostred januára spolu vystúpili na koncerte v Divadle U Valšů. Treba povedať, že obe poľské šansoniérky sú elitou vo svojom odbore, laureátkami nielen všetkých najvýznamnejších poľských hudobných cien, ale i množstva zahraničných, speváčky, ktoré vypredávajú obrovské divadlá. Ich koncert, v ktorom sa hostiteľ stiahol trochu do úzadia, aby nechal priestor svojim vzácnym hosťom, bol vskutku zážitok, na aký sa nezabúda roky. Hlasy i prejav, ktoré zjavne veľmi prirodzene nadväzujú na školu francúzskych šansoniérov, vyvolali búrlivé ovácie v komorných priestoroch divadla. Pri tejto príležitosti som si spomenula na veľmi peknú charakteristiku, ktorú má na svojich webových stránkach Igor Šebo. Platí nielen o ňom, ale aj o oboch jeho poľských kolegyniach: "Aby mohol byť stvorený šansoniér, je treba nájsť človeka, ktorý je vždy z desiatich percent obchodník s dažďom, ďalej vyznávač vied magických, dobrý herec, seizmograf nálad, básnik, panter nečakaných pohybov, stroj s dobrou pamäťou, aby do hlavy vstrebal neľahké texty, had, ktorý dokáže uhranúť, citlivý priateľ, komediant a Človek..."

NAĎA VOKUŠOVÁ

---

Zpět na obsah