SLOVENSKÉ DOTYKY
 

ROVNOSŤ PRÍLEŽITOSTÍ V PRAXI

So sociologičkou Danicou Samkovou

Akokoľvek by sme chceli protirečiť tvrdeniu, že človek je tvor spoločenský a dokladať to neopakovateľnosťou individuality, aj tak sa dostaneme k tomu, že súbor jedincov tvorí spoločnosť. Akokoľvek by sa nám priečilo prijať termín kolektívne chovanie, sociológovia nám potvrdia, že jestvuje. Priznávam sa, že s profesiou sociológa medzi Slovákmi v Čechách som sa nemala možnosť doteraz stretnúť, až teraz mi ju náhoda prihrala v podobe stretnutia s PhDr. Danicou Samkovou, inak rodáčkou z Bratislavy. Vari preto, že nie je taká frekventovaná ako herec, spevák, novinár, právnik, podnikateľ, stavbár...? Alebo sú len menej na očiach? A tak som si vody, v ktorých pláva (zdatne) už pekných pár liet na Slovensku aj v Čechách, nechala zgruntu osvetliť.

Čo vás vábilo na odbore sociológia?

- Priznám sa, že pôvodne som viac koketovala s psychológiou. Keď som sa hlásila na sociológiu, tak som presne ani nevedela, na čo sa hlásim - vedela som, že je to moderná veda, ktorá má budúcnosť a ktorá by ľuďom niečo mohla priniesť. Ja som celý život bola orientovaná na prácu s ľuďmi. Hneď na začiatku štúdia som poznala, že sociológia a psychológia nie sú až tak vzdialené, ako sa to navonok môže zdať. Psychológia je veda, ktorá sa zaoberá vzťahom jednotlivca k spoločnosti, kým sociológia skúma, ako sa chová skupina k jednotlivcovi. Čiže sú to dve strany jednej mince. Najznámejšie vo verejnosti sú sociologické výskumy, kedy sa skúma: čo poviete na tú a tú vec, aké sú volebné preferencie. Do sociológie patrí aj to, a to je moja oblasť, ja som praktik: ako sa správa pracovný kolektív, ako sa správajú určité skupiny, napríklad ženy, ako sa správajú dôchodcovia. Zacielite sa na určitú skupinu, postavíte si určité kritériá pre tú skupinu, bádate to z hľadiska ostatnej spoločnosti.

Vierohodnosť určitej ankety musí byť ale založená na predpoklade pravdivosti odpovedí, na typoch, ktorým sa otázky kladú a podobne či nie?

- Isteže, všetko sa odohráva na báze pravdepodobnosti, nesmiernu úlohu v sociológii má štatistika, štatistická významnosť výpovedí. Čo sa týka pravdivosti, to sociológia rieši tak, že tie otázky nie sú kladené náhodou. Každá otázka je potvrdzovaná nejakou inou otázkou, čo možno tak nevyzerá. Takže každý správny sociológ, ak robí nejakú takúto vec, by mal vedieť vyhodnotiť otázky, ktoré sú prepojené a krivka pravdepodobnosti potvrdí alebo vyvráti, či sa tá skupina tak správa alebo nie. Napríklad sa to robí na tých veľmi známych peoplemetroch. Dajme tomu tisíc rodín z populácie dostane peoplemeter a je to štatisticky rozrátané. Tie peoplemetry dostanú len určité typy - dajme tomu žena v rozpätí 45 až 50 rokov, intelektuálka s dvomi deťmi a býva v rodinnom dome mimo mesto. Títo ľudia potom zastupujú určitú skupinu obyvateľstva. V tom je práve tá dôveryhodnosť sociológie.

Žijete už pätnásty rok v Prahe. Čo vás sem zavialo a akým spôsobom ste sa vyrovnali s takou radikálnou životnou zmenou, ako to pociťujete vo svojej profesii?

- Pre mňa bol rok 1989 skutočne revolučným. Začiatkom roka som sa zoznámila s manželom, v lete sme sa brali a od októbra som už nastúpila do práce, ktorá zhodou rôznych okolností opäť súvisela s kolektívnym rokovaním a starostlivosťou o zamestnancov. Vďaka kontaktom s Výskumným ústavom spojov v Banskej Bystrici som sa dozvedela o uvoľnenom mieste referentky na Odborovom zväze spojov, kde ma okamžite prijali. No a z týchto, pre mňa radikálnych životných zmien, som sa pomerne dosť dlho spamätúvala. Veď už len uzavretie manželstva a presťahovanie do cudzieho miesta je isto iste stres. A predstavte si, aby toho nebolo málo, v novembri ešte vypukla zamatová revolúcia, ktorá pokračovala už v načatých životných zmenách. Takže, nebudem sa hrať na hrdinku a predstierať, že som to zvládla bravúrne. Presadenie kvetinku vždy trošku otrasie a nieto ďalšie, mnou neovplyvniteľné faktory. Preliezla som s odretými ušami aj vďaka môjmu manželovi a vďaka práci, ktorú som mala rada. Po revolúcii sa začala nová koncepcia aj v odborovom hnutí a v celkových prístupoch, začalo sa naozaj kolektívne rokovať. No a to boli veci čo ma držali nad vodou. Bude to možno znieť neskromne, ale podstatou mojej povahy je celoživotné štúdium, rada prijímam nové veci. Takže som pokračovala v štúdiu angličtiny, ktorú som už mala aj na strednej aj vysokej škole a vzdelávala som sa aj v nových spôsoboch práce odborov podľa vzorov z krajín, kde boli dlhoročné odborové demokratické tradície, napríklad Švédsko a Anglicko. No a toto bol štart pre moju ďalšiu pracovnú kariéru.

Spomínali ste, že máte radi prácu s ľuďmi a pre ľudí. Akým konkrétnym spôsobom ste to realizovali ako sociologička?

- Skutočne to môže vyznievať, že sociológia je skôr vedou vedcov, ale aplikovaná sociológia do pracovno-právneho a sociálneho poradenstva, prednášková činnosť pre funkcionárov, publikačná činnosť v týchto otázkach vyžaduje odbornosť. Už nie je doba, aby odboroví funkcionári boli slabšími partnermi pre kvalifikovaný a vzdelávaný menežment podnikov. Preč sú časy amaterizmu. Mojou úlohou bolo naučiť funkcionárov základných organizácií nájsť spoločnú reč s partnermi. Učila som ich na seminároch, ako v konkrétnych situáciách rokovať, čo si na partnerovi všímať. S veľkým ohlasom sa stretávali moje upozornenia na neverbálnu (nonverbálnu) komunikáciu. Ide vlastne o to, aby som partnera nielen počúvala, ale aj ho sledovala pri jeho mimike, gestách. Tieto prejavy sú totiž výsledkom podvedomia a majú veľkú vyjadrovaciu schopnosť, ak ju dokážeme použiť. Semináre boli cyklické a skúsenosti z praxe mi tieto moje teórie, ktoré som poslucháčom vysvetľovala, sa mi v spätnej väzbe vracali ako veľmi užitočné. Priznám sa, že aj ja ľudí hodnotím s ohľadom na ich neverbálnu komunikáciu a nesklamala som sa ešte.

Ako ste sa dostali k tomu, že vy, i keď Češka štátnou príslušnosťou, ale Slovenka praktickým užívaním slovenčiny, ste sa stali reprezentantkou českých žien v oblasti rovnosti príležitostí na medzinárodných fórach?

- Je to logickým vyústením mojej práce v odboroch ale aj môjho študijného oboru sociológie. Z titulu môjho pracovného zaradenia som bola menovaná do Výboru pre rovnosť príležitostí Českomoravskej konfederácie odborových zväzov. No a moja komunikatívnosť, ochota pomáhať aj nad rámec pracovných povinností a v neposlednom rade aj znalosť angličtiny ma nasmerovala na seminár, ktorý organizovala Dánska odborová centrála pre pristupujúce krajiny k EU a teda aj pre nás o problematike postavenia ženy v spoločnosti v demokratických krajinách. Tu si ma všimli funkcionárky Výboru a bola som menovaná národnou koordinátorkou siete žien odborárok v rámci novo vznikajúcich štruktúr v Strednej a Východnej Európe. Odtiaľ už bol len krok, opäť vďaka angličtine, k tomu, že ma zvolili za zástupkyňu pre Strednú Európu (Slovensko, Maďarsko, Chorvátsko, Česko) vo svetovom Výbore žien odborárok Medzinárodnej konfederácie slobodných odborov, čo je najväčšia celosvetová konfederácia odborov.

Nie, ak sa teraz ľakáte, nejde o feminizmus, ide len o konštatovanie, podľa možností na základe štatistických dát, že v spoločnosti niečo nie je v poriadku. A tu je moja úloha. Prenášať idey medzinárodného hnutia v tejto oblasti do konkrétnych podmienok ČR.

JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah