Štefánik - fotograf

Kto láske a kráse žije, ten večne zostane mladý.

Andrej Sládkovič

V Lobkovickom paláci na Pražskom hrade zdobila výstavnú sieň po tri mesiace, od októbra 2002 do januára 2003, expozícia "Milan Rastislav Štefánik - muž, ktorý veril, že nájde svoju hviezdu". V krátkom, ale naplno prežitom živote získal Štefánik vzácne epitetony vedca, politika, diplomata, výskumníka, cestovateľa, slovenského vlastenca z uhorskej krajiny. Človeka, ktorý sa zaslúžil o vznik nezávislého a samostatného Československa. Jeden epiteton mu bol dosiaľ upieraný, lebo chýbali doklady o voľnej tvorbe v jednej profesii. Štefánik bol tiež znamenitým fotografom. Patrilo to akosi k jeho vedeckej praxi pri skúmaní hviezd.

Na luteránskej základnej škole v Bratislave, potom v Šoproni a Sarvaši ovládol základy dvoch jazykov. Na českej vysokej škole technickej v Prahe prišiel v rokoch 1898-1900 do styku okrem iného i s fotografiou. Po roku 1900 študoval na Karlovej univerzite dejiny umenia a astronómiu. Obsahom i rozsahom síce vzdialené disciplíny rozvíjal ďalej štúdiom v Zürichu už v jazyku nemeckom. Dvadsaťdvaročný nadaný mladý muž o dva roky neskoršie získal na pražskej Karlovej univerzite doktorát filozofie. Názov jeho dizertačnej práce je "Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nova Cassiopeae". Nesie dátum 1904. Oproti titulu je v dizertačnej práci kresba nahej ženy personifikujúcej súhvezdie Kasiopeja. Kasiopeja - "hviezda etiópska kráľovná" - bola podľa mýtu matkou Andromedy. Túto osudom ťažko skúšanú ženu dal na príkaz Poseidona prikovať vlastný otec ku skalnému útesu. Oslobodil ju Perseus, víťaz nad Medúzou. Kasiopeja a Cefeus, kráľovskí rodičia, vystrojili potom Andromede a Perseovi nádhernú svadbu. Všetci sa stali neskoršie súčasťou Galaxie. Nepriateľky hviezdnej Kasiopey, pomstychtivé Néreidy, presadili na Olympe, aby Kasiopeja bola umiestnená blízko pólu tak, že musí tráviť polovicu noci v polohe hlavou nadol. Dvojité W z hviezd rozmiestnených po tele sediacej nahej ženy je dobre viditeľné. Pod kresbou je rukou písaný zápis Z Hajk. Dialex. A ako motto sa tu cituje záver Sládkovičovej básne: "Hodina každá pás v čelo ryje: Ale kto láske a kráse žije, ten večne zostane mladý..." Astronomické znalosti Štefánika boli teda podložené umeleckými sklonmi, ktoré nakoniec prenikli i do jeho mimoastronomickej praxe a vydávajú svedectvo o jeho všestrannom talente.

V roku 1905 v Paríži pracoval v astronomickom observatóriu Meudon pod vedením Julia Janssena, ktorý používal na záznam astronomických javov bežne fotografický prístroj s veľkými negatívmi. Janssen objavil v slnečnom spektre čiaru žltého svetla, ktorá bola neskoršie určená ako doteraz neznámy prvok hélium. Štefánik pozoroval v roku 1906 úplné zatmenie slnka pod vedením svojho učiteľa v observatóriu Alcosebre pri Valencii v Španielsku. Predtým sa pripravoval v observatóriu, ktoré Janssen zriadil na vrchole Mont Blancu. Toto observatórium navštívil Štefánik v rozpätí krátkeho času celkove šesťkrát. Vo Francúzsku sa zoznámil s matematikom Henri Poincarom, astronómom Camillom Flammarionom a okruhom ich priateľov. Na odporúčanie renomovaných vedcov cestoval s pozorovaním astronomických javov a hviezdnej oblohy do Ruska, do Turkestanu, na Saharu, do Tuniska a Alžírska, kde staval veľké meteorologické stanice a v roku 1910 sa vypravil do francúzskej Polynézie v Tichom oceáne.

27. apríla 1910 pristala loď Mariposa so Štefánikom na palube v prístave Papeete na Tahiti. Mal tu pozorovať prechod kométy Halley medzi zemou a slnkom. Na začiatku 20. storočia tu žili lovci perál, korálov, uctievači tichomorských bohov a vyznávači starých mýtov. Ale tiež krásnych žien s kvetmi vo vlasoch a na hrudi. Milan Rastislav Štefánik fotografoval hviezdy na oblohe i hviezdy tohto ostrovného slobodného raja. Tak vznikla i štúdia nahej tahitskej krásavice opretej o kmeň palmy. Štefánik vybavený sklopným fotografickým prístrojom s mechom na kazety so sklenenými doskami formátu 13/18 cm, statívom, ovládajúci dobre techniku záberovania, sa tak zaradil medzi fotografov. Dokázal exponovať v noci hviezdnu oblohu a expozície za dňa nebola preňho žiadny problém. Bol súčasníkom majstrov fotografie, napríklad Coburna, Fiedlera, Whitea a ich fotografie iste videl na svojich cestách po svete. Svojou fotografickou praxou bol vlastne predchodcom slovenských a českých fotografov, ktorí dovtedy pestovali fotografiu aktu v uzavretom ateliéri, nie vo voľnej prírode.

Pracovník Etnologického ústavu SAV v Bratislave PhDr. Mojmír Benžo, usporiadateľ vzácnej pozostalosti po M. R. Štefánikovi, mi o pozoruhodnej snímke, ktorá bola súčasťou pražskej expozície, podal túto informáciu:

"Keď som v roku 1964 začal spravovať Štefánikovú pozostalosť, ktorýsi zo starších pracovníkov múzea, teda SNN v Martine, spomenul, že sa hovorilo, že dievča, ktoré je na fotografii, bolo zaľúbené do Štefánika, nechcem tvrdiť, že bola jeho milenkou. Keď Štefánik opúšťal Tahity, údajne plávala za jeho loďou tak ďaleko, až sa utopila. Neviem, čo je na tom pravdy - za čo som kúpil, za to predávam. Tej dievčine by som sa ani nečudoval, že mala k Štefánikovi taký vzťah. Keď som na jar roku 1969 navštívil jeho snúbenicu markízu Benzoni, medzi iným spomenula, že Štefánik mal obdivuhodne krásne a príťažlivé modré oči, ktoré pútali pozornosť žien... Navyše sa vedel pohybovať v spoločnosti žien - bol vraj mimoriadne milý spoločník. Predpokladám, že musel teda urobiť aj veľký dojem na miestne krásavice."

Štefánik ako tvorivý fotograf sa pravdaže tejto činnosti venoval príležitostne. Výsledky preukazujú vkus, koncepciu, zmysel pre situácie. Pracoval tak so sklenenými doskami ako aj s kotúčovým filmom. Na výstave bola tiež na svoju dobu moderná sklopná kamera na široký rollfilm, s ktorou bolo možno pracovať z ruky. Od roku 1884 totiž boli známe už citlivé vrstvy nanesené na celuloidový podklad (Planchon). V roku 1889 uviedol G. Eastman prostredníctvom Nadara vo Francúzsku zvinutý citlivý pás najprv ako papierový na 100 snímok a potom celuloidový na 24 - 28 záberov vtedy ešte bez ochranného papiera na začiatku a na konci filmu. Sklopný prístroj na expozície z voľnej ruky bez statívu mal malý reflexný hľadáčik. S takým pracovali aj americkí reportéri ešte v tridsiatych rokoch v období americkej krízy v poľnohospodárstve.

Na začiatku I. svetovej vojny vstúpil M. R. Štefánik do francúzskej armády, stal sa pilotom a v roku 1915 získal hodnosť podporučíka. V máji 1919 po skončení vojny letel už ako generál z Campo di Formio pri Udine na stroji Caproni 45O. Tieto lietadlá boli nasadené na piavskom fronte a pomerne spoľahlivo zasahovali do pozemných bojov. Obstáli i vo vzdušných súbojoch najmä v 14. a 15. ofenzíve. Ťažko pristávali a to sa stalo M. R. Štefánikovi osudným pri manévri na letisku v Ivanke pri Dunaji.

LUDVÍK BARAN

---

Zpět na obsah