Spomienka na Júliusa Satinského

Je trochu paradoxné, že práve dva dni pred sviatkom, ktorému kraľuje humor, smiech a zábava - pred Silvestrom - zomrel jeden z najvýznamnejších slovenských komikov Július Satinský. Možno by ho potešilo, keby videl, ako sa jeho odchod stal vskutku celonárodnou udalosťou, s akou účasťou prežívali nielen známe a významné ososobnosti, ale aj bežní ľudia vo všetkých kútoch Slovenska, ba i za jeho hranicami rozlúčku s hercom, humoristom i spisovateľom, legendou, najmä však pohodovým a stále dobre naladeným človekom. Áno, je to tak, ten, kto rozdáva za každých okolností smiech a radosť, sa môže stať autoritou, o akej sa mnohým rozhádaným a nevraživým štátnikom či funkcionárom nemôže ani snívať...

Jeho vyše štyridsaťročný umelecký partner Milan Lasica charakterizoval Júliusa Satinského ako renesančného človeka, oplývajúceho až neuveriteľnými znalosťami a jedinečným zmyslom pre humor, ktorý ho neopustil až do samého konca. Režisér a dramaturg Martin Porubjak sa o ňom vyjadril ako o klaunovi z rodu Jana Wericha. Bol umelcom bez akéhokoľvek preháňania zaryto československým, a to aj po rozdelení republiky. Stal sa obľúbencom mnohých českých režisérov - sám tvrdil, že to bolo typom, ktorý si v ňom pestovali. Údajne za ním chodievali a prosili ho: "Hlavne nám neschudnite, pán Satinský. My vás potrebujeme práve takéhoto!" Takmer dokonale zvládol češtinu, ktorú si nikdy nenechal dabovať, napokon jeho hlas už mal každý divák natoľko "v uchu", že by to nepochybne bolo i pomerne rušivé. Spolu s Lasicom veľmi často účinkovali v zábavných programoch Českej televízie i mnohých staníc Českého rozhlasu a Štúdio S, ktoré spolu založili v roku 1982, vystupovalo v Česku so svojimi predstaveniami dá sa povedať už pravidelne. Navždy teda odišiel aj miláčik českých divákov...

Chlapec z Dunajskej ulice

Július Satinský sa narodil 20. augusta 1941 v Bratislave, ktorej zostal verný až do konca svojho života. Napriek tomu, že mal veľmi kritické výhrady, týkajúce sa povojnovej devastácie tohto mesta a urbanistickým prehmatom v ňom, prežil tu celých šesťdesiatjeden rokov. Spomienky na starý Prešpork zhrnul vo svojej ostatnej knihe "Chlapci z Dunajskej ulice", ktorá vyšla v minulom roku.

V rokoch 1955 až 1959 vyštudoval v Bratislave Strednú pedagogickú školu - hovorieval, že sa pre ňu rozhodol najmä preto, že ju mal pár krokov od domu a okrem toho ju navštevovala drvivá prevaha dievčat (mimochodom, všimli ste si, koľkí významní českí i slovenskí umelci boli svojou pôvodnou profesiou učitelia?!). Pochopiteľne sa tu zapájal do najrôznejších dramatických krúžkov, ba v roku 1958 vyhral aj celoslovenskú recitačnú súťaž Hviezdoslavov Kubín. Po maturite vyštudoval dramaturgiu na Vysokej škole múzickým umení a stal sa dramaturgom Československej televízie. Už v tom čase vytvorili s Milanom Lasicom dvojicu, dnes by sme povedali bavičov, ktorá bola neodmysliteľnou súčasťou bratislavskej Tatra revue. Nie je bez zaujímavosti, že tento pár, v ktorom veľa ľudí dlhé roky len ťažko rozlišovalo, ktorý je Lasica a ktorý Satinský, sa zoznámil ešte v detstve, kedy vystupoval v predstavení "O dvanástich mesiačikoch" vo vtedajšom Pionierskom paláci (dnes sídle prezidenta Slovenskej republiky...).

V Tatra revue a neskôr v Divadelnom štúdiu (Divadlo na korze) vystupovali vo vlastných programoch, ktoré boli založené na brisknom inteligentnom humore, v tom čase na Slovensku, pravdu povediac, vskutku neobvyklým. Pestoval sa vtedy skôr akýsi "folklórny" humor typu najrôznejších ľudových rozprávačov. Lasica a Satinský sa stali sviežim vánkom, ktorý slovenský divák zachytával dovtedy len sporadicky z pražského Semaforu či jeho predchodcu Osvobozeného divadla. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa zrodili obľúbené programy ako Soireé, Bumerang, Radostná správa pre všetkých, ktorí majú ťažkosti s mechúrom, Ktosi je za dverami a ďalšie. Humor Lasicu a Satinského, ktorý získaval čoraz viac na obľúbenosti najmä v slovenských intelektuálnych kruhoch, však ani trochu nešanoval vtedajšiu vládnu moc (napísali napríklad scénku, v ktorej parodovali príchod spojeneckých armád do Československa v roku 1968), a tak logicky prišiel zákaz vystupovania. Nuž, a ako to už v takýchto prípadoch nebolo výnimkou, komikov na čas prichýlilo české divadlo. Respektíve moravské - divadlo Večerní Brno. V osemdesiatych rokoch sa však opäť vrátili do Bratislavy, najprv do činohry Novej scény a potom, ako sme už spomenuli, založili Štúdio S (neskôr premenované na Štúdio L + S). Až vtedy mali premiéru ich prvé autorské hry: "Deň radosti", "Náš priateľ René", "Jakub a jeho pán".

Herec a spisovateľ

Myslím, že to nepreženiem ked poviem, že i každé malé dieťa tak v Česku, ako aj na Slovensku vie, že Július Satinský hral jednu z hlavných postáv v populárnom rodinnom filme, ktorý bol vyhodnotený ako "československá komédia storočia" - "S tebou mě baví svět". Tento film dodnes láme v českej i slovenskej televízii rekordy sledovanosti.

Vynikajúce výkony v ňom podávajú všetci herci, ale Július Satinský je naozaj nezabudnuteľný. Satinského, rovnako ako aj Lasicu (v komédii "S tebou mě baví svět" nehral podľa Satinského slov len preto, že by sa ho deti, ktoré tam účinkovali, báli) obsadili aj do iných filmov, ktoré sa stali obľúbenými u množstva divákov: "Nekonečná, nevystupovať", "Srdeční pozdrav ze zeměkoule", "Tři veteráni", "Vesničko má středisková", "Utekajme, už ide". Satinský sa objavil aj v Šulíkovom filme "Orbis Pictus" a v českých filmoch "Prodavač humoru", či "Zkrocení zlého muže".

V posledných rokoch sa Július Satinský predstavil aj čitateľom mnohých slovenských, ale i českých médií ako vynikajúci fejtónista a glosátor všetkého, čo sa deje okolo nás. Nedalo akosi jeho povahe, aby sa nevyjadroval k tomu, čo ho škrelo, omínalo, ale mu aj robilo radosť. Vydal viacero kníh - "Šľak ma ide trafiť", "Mojim drahým Slovákom", "Čučoriedkáreň", či pre deti "Rozprávky uja Klobásu". Svoju poslednú knihu "Polstoročie s Bratislavou" už nedokončil.

Treba pripomenúť, že za svoju tvorbu získal Július Satinský na začiatku vlaňajšieho roka štátne vyznamenania Pribinov kríž I. triedy. V zdôvodnení sa však nespomínali len zásluhy o rozvoj slovenského umenia, ale aj občianskej spoločnosti na Slovensku.

Zavoláme...

Ako blesk z čistého neba zapôsobila predvlani správa, že Július Satinský je vážne chorý - že má rakovinu hrubého čreva. "Všetci sa zľakli, len ja nie," tvrdil umelec. Ťažko povedať, či to bolo vskutku tak. Mal však natoľko nezdolne optimistickú povahu, že sa dá jeho slovám veriť. Bol vynikajúcim kuchárom a najmä gurmánom, neskutočným pôžitkárom. Po operácii sa musel mnohých dovtedy obľúbených jedál zriecť, ale na dobrej náladu mu to, zdá sa, neubralo. Pred vianočnými sviatkami ho opäť hospitalizovali na chirurgickej klinike Fakultnej nemocnice na bratislavských Kramároch, ale Vianoce už trávil so svojou rodinou. Jeho stav však už bol zjavne beznádejný - 29. decembra o 18. hodine Július Satinský zomrel.

Po Novom roku, 3. januára tohto roku, sa konala rozlúčka v Štúdiu L + S. Stovky ľudí z celého Slovenska prúdilo do divadla, kde bola vystavená rakva z telesnými pozostatkami a obrovským portrétom Júliusa Satinského nad ňou. V širokom okolí sa v ten deň nedala zohnať už ani jediná kvetina - všetky boli vykúpené. Desať kondolenčných kníh popísali poslednými odkazmi, či len prostými podpismi všetci tí, ktorí sa prišli odobrať od umelca. Na nasledujúcej súkromnej rozlúčke sa zúčastnili nielen najbližší príbuzní, ale aj mnohí kultúrni a politickí predstavitelia (nechýbal ani premiér Mikuláš Dzurinda či český minister kultúry Pavel Dostál).

Už dnes, v týchto dňoch, sa vari každému, kto prežíval derniéru vynikajúceho komika, navždy vryli do pamäti slová Milana Lasicu, ktorý bol evidentne zdrvený a spočiatku odmietal i akékoľvek verejné vyjadrenia. "Zostal som tu sám a ty si neúplný..." povedal nad rakvou priateľa. Ako napokon i dovetok, že stále čaká, kedy zazvoní mobil a z neho sa ozve ono Satinského povestné: "Momentálne som mŕtvy, zavolajte neskôr." Milan Lasica vyjadril pocity vari nás všetkých, keď k tomu dodal: "Julo, pre nás nie si mŕtvy, a buď si istý, že zavoláme..."

NAĎA VOKUŠOVÁ

---

Zpět na obsah