SLOVENSKÉ DOTYKY
 

LIEČENIE DUCHOM? ÁNO, AJ...

S lekárom a spisovateľom Antonom Rákayom

Prihodilo sa to cez minuloročné Vianoce na východnom Slovensku. V rodine mojich príbuzných babka ochrnula na jednu polovicu tela. Dali ju najprv do nemocnice, potom do ústavu pre dlhodobo chorých. Dcéra s manželom, ale aj ďalší príbuzní ju chodia každé dve hodiny obracať z boka na bok. Rozcvičovať toporné údy. Ale aj povzbudiť vľúdnym slovom. A napokon sa ponárajú aj do viery. Je to veriaca rodina a iste aj presvedčenie, že sme v rukách božích, a tie napokon omilostnia trpiaceho už tak či onak, pomáha chorej boriť sa s bezvládnosťou. A ešte je tu lekár. Navodzuje zlepšenie stavu pacienta, a to nielen pomocou zákrokov a prístrojov, ale aj pohovorom s chorým. Trávi v nemocnici väčšinu svojho života. Na hranici choroba - zdravie, život - smrť sa pohybuje neustále. Napokon, veď je to jeho povolanie.

Nevdojak mi vyvstali na mysli slová z nedávneho stretnutia s lekárom a spisovateľom Antonom Rákayom. "LEKÁR, KTORY NEPOZNÁ SLOVO ROZHOVOR S PACIENTOM, JE SOLITÉR" a "DOBRÝ LEKÁR EŠTE ŽIJE". MUDr. Anton Rákay pracoval štyridsať rokov v lekárskej praxi vo Vysokých Tatrách, prevažne na oddeleniach pneumologických chorôb. Keď prišiel do dôchodku, nastrádaný zážitkový fond sa tak prudko hlásil k slovu, že ho musel vypustiť ako džina z fľaše - a začal písať. Od roku 1992 do roku 2002 vydal dovedna desať románov. Na každý rok vychádza jeden. Jeho knihy sú napísané kultivovaným jazykom, odborné medicínske problémy sú podložené empíriou. Príbehy, na ktorých stavia, majú napätie a je v nich aj chvíľa pre úvahy. Zaiste, spisovateľovi možno vyčítať idealizovanie niektorých situácií, doktor Rákay je natoľko zanietený pre nastolený problém, že má občas sklon k schematickému videniu aj k poúčaniu. Ale či je pre lekára dnes, kedy sa dopúšťame toľkých prehreškov proti zdraviu, vôbec možné odolať nutkaniu apelovať na ľudí?

Stretnúť Antona Rákaya sa rovná napiť sa dúška čistej, ba priam živej vody. Šťúply vzrastom, sršiaci vitalitou a navodzujúci zdanie, že nič na pozemskej púti človeka nie je nemožné. Len si musí vedieť vládnuť. Nekapituluje ani pred smrťou, veď sa jej neraz díval cez svojich pacientov do očí. Jeho krédo je: "Je lepšie byť zaťatým ako posluhovačom". Rúcal dogmy, čo sa nie každému pozdávalo. Napríklad, že sa pacientovi nesmie povedať diagnóza. Uňho pacienti videli snímky svojich orgánov. Povedal im: "áno, tak to je, ale musíme hrať presilovku". Bol skeptický aj k dlhodobému ležaniu pacientov s TBC v sanatóriách. V jeho očiach sa to rovnalo čakaniu na smrť. On chcel vzdorovať. Vraví o sebe ako o človeku s pitbulovskou zaťatosťou. A ešte: "Radšej budem dobromyseľným idiotom ako cynickým predavačom ľudských strastí."

Na otázku, z čoho pramení jeho presvedčenie a aký je jeho svetonázor, odpovedal: "Som hlboko veriaci neveriaci". Vlastne nič iné som ani nečakala. On nepohŕda duchovnou nadstavbou bytia - svedčí o tom napokon dôležitosť, akú pripisuje duchovnému pôsobeniu na pacienta a stavu duše pacienta na vyústenie choroby. Boj s chorobou musí mať ale vedecký, teda materialistický základ. "Treba si položiť otázku, či som pre pacienta urobil všetko" vraví. "Ak áno, povedať si - tu končia moje možnosti".

Anton Rákay svoj zápal prenáša aj na svoje okolie. Veľmi úspešne sa mu podarilo infikovať svojou filozofiou členov rodiny. Jeho tri dcéry sú všetky lekárky, tak isto zaťovia. Vyštudovali prevažne s červenými diplomami. Jedna jeho vnučka študuje medicínu. Ďalšie: ktovie? Až sa nám to zdá neuveriteľné a chceli by sme nájsť dáku chybičku na celej veci. Je tento nepokoriteľný optimista v niečom aj skrúšený, stiesnený, zatrpknutý? Áno, je to tak. "Najnádhernejšie povolanie, povolanie lekára, sa stalo v našej spoločnosti degenerovaným, dehonestovaným. KTO zavinil proces korózie autority lekára? "Dať odpoveď na túto otázku nie je v silách jedinca. Ani doktor Rákay si nemyslí, že by práve jemu prislúchalo formulovať ju. Hoci vie o tom mnohé. To, čo vie a čo cíti, povie nahlas, lebo "jemu ako dôchodcovi sa už nemôže nič stať". Tak napríklad : "Je amorálne, že v tejto spoločnosti má právo na zdravie prednostne ten, kto si to môže dovoliť." Ďalej: "Nedostatočné spoločenské ohodnotenie lekárskeho stavu navodzuje náchylnosť k braniu úplatkov. Nie všeobecne, pravdaže." A ešte: "Je na škodu tejto spoločnosti, že sa jej zamlčiava skutočný stav prípadov onkologických ochorení. Sme jedným zo štátov na špičke Európy, a to zaiste nie je nič, čím by sme sa mohli pýšiť." Trestuhodne sa podľa doktora Rákaya zanedbáva prevencia. Choroby sa liečia, až keď prepuknú a mnoho ráz je už neskoro. Vie, o čom hovorí. Videl postihnutých pľúc aj iných orgánov neúrekom. Veľkou mierou sa podľa neho "zasluhuje" o to tabakový priemysel, ktorý si u nás beztrestne bašuje.

Zdá sa vám, že sme už opäť trochu zabŕdli do mentorovania? Po rozhovore s doktorom Antonom Rákayom sa vidí mne, že sme skôr naklonení veci zľahčovať a blahosklonne prikrývať. Ale poďme sa teda napájať kamsi inam, do bezstarostnejších vôd. A nech nám v mysli zostane hoci len závan povedaného. Povedaného lekárom, ktorý z diagnózy jednotlivca usudzuje o diagnóze spoločnosti a ktorý burcuje, lebo ani jedno ani druhé sa mu nezdá uspokojivé.


ANTON RÁKAY (narodený 15.5.1925 vo Vrbovom) absolvoval gymnázium v Malackách, v rokoch 1944-1950 študoval medicínu na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Pôsobil ako lekár v Štátnom liečebnom ústave v Kvetnici, vo Polianke a v Štátnych kúpeľoch Nový Smokovec. V súčasnosti žije na dôchodku v Štôle. Knižne debutoval románom z lekárskeho prostredia "Tabu" (1991). Vo svojich prozaických dielach sa zaoberá otázkami lekárskej etiky či svedomím, nastoľuje v minulosti tabuizované témy - devalvovaný vzťah k vlasti, rakovina ako dôsledok prebujnenej industrializácie životného prostredia, problém prezentácie skutočného stavu rakovinového pacienta, etika lekárskeho súkromia, odtabuizovanie problému eutanázie, čo sa odzrkadľuje v románoch "Koniec sezóny v raji", "Dvojitá stredová čiara" (oba 1994), "Tiché biele steny" (1995), "Podaj ruku smrti" (1997), "Pandoka", "A žiť budeš ďalej" (oba 2000). Autor napísal vyše 50 odborných prác zo svojej lekárskej profesie.

JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah