| SLOVENSKÉ DOTYKY | ||
| FEBRUÁR 2003 | ||
HUSLE S TROMI SRDCIAMIOdchodyNebýva zvykom, aby sa nekrológy písali o viac ako jednom človekovi. Avšak v danom prípade som nenašiel iný spôsob. Nielen preto, že v priebehu dvoch mesiacov zomreli títo moji najlepší priatelia a vynikajúce osobnosti, ale aj preto, že ich osudy boli v posledných desiatich rokoch spojené s mojimi tak úzko a previazane, že ma duchovne i prakticky ovplyvňovali v mojej pedagogickej a odbornej činnosti. A navyše, keďže píšem o týchto osobnostiach v slovenskom časopise, chcel by som ukázať, ako ma ovplyvňovali i v tendencii uchovávať a rozvíjať česko-slovenskú vzájomnosť.Doc. PhDr. Jiří Vomáčka, CSc. Zomrel v novembri 2002 vo veku 72 rokov. Okrem svojej odbornej pedagogickej činnosti na univerzitách v Ústí nad Labem a v Liberci vynikal svojím múdrym presahom do občianskeho života. K jeho najväčšej zásluhe vo vzťahu k tvorbe multikultúrneho prostredia v Českej republike patrí idea organizácie učiteľov rómskych detí, ktorú ako prorektor Univerzity Jana Evangelistu Purkyně v Brne založil roku 1992 s názvom "Hnutie spolupracujúcich škôl R" (Hnutie R). Ako predseda tejto organizácie a od roku 1995 občianskeho združenia som rozvíjal túto činnosť aj v spolupráci so slovenskými učiteľmi a vychovávateľmi rómskych detí. Jedným z rómskych spoluobčanov, ktorí prišli po druhej svetovej vojne do Čiech a s ktorým som spolupracoval v občianskom združení JEKHETANE (SPOLOČNE) bol pán Vojtech Makuňa z Ústí nad Labem. Odišiel od nás pred Vianocami lanského roku vo veku 79 rokov. Bol predsedom vyššie zmieneného združenia, spolupracoval úzko s Magistrátom mesta Ústí nad Labem, Kultúrnym domom a Kultúrnym strediskom Albis. Rómovia si ho ctili nielen ako staršieho skúseného muža, ale aj preto, že dokázal získať pre deti a mládež priestory pre činnosť, pre rozvoj ich kultúry. Niekoľkokrát zorganizoval spolu s inými i stretnutie s najznámejšou rómskou spisovateľkou Elenou Lackovou. A ako keby bolo všetko previazané. Mgr. Elena Lacková zomrela v Košiciach 1. januára 2003 vo veku nedožitých 82 rokov. Jej dielo nie je ešte celkom docenené. Bola vskutku národnou rómskou buditeľkou. Narodila sa vo Veľkom Šariši 22. marca 1921. Bol to druhý jarný deň a ten ako keby predznamenal šťastnú cestu životom. Sama napísala vo svojej autobiografickej výpovedi, že to bola šťastná hviezda, čo ju viedla životom. V publikácii s príznačným názvom "Narodila som sa pod šťastnou hviezdou" však nenájdeme len spomienky na šťastné chvíle. Medzi najhoršími spomienkami majú svoje miesto reminiscencie na holocaust Rómov na Slovensku. Boli také silné a prežité vlastnou skúsenosťou, že na ich základe napísala Elena Lacková umeleckú výpoveď o najväčšom pokuse o genocídu Rómov v histórii ľudstva. Svedectvo a jeho umelecké stvárnenie boli také pôsobivé, že pri príležitosti svojho životného jubilea obdržala vysoké ocenenie od Židovskej obce na Slovensku. A pretože dielo Eleny Lackovej má hodnotu nielen pre obrodenie rómskeho národa, ale aj pre zlepšenie vzťahov medzi Rómami a Slovákmi, dostalo sa Elene Lackovej tretieho septembra 2001 z rúk prezidenta Slovenskej republiky vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra tretieho stupňa. Elena Lacková sa stala bez pochýb zakladateľkou rómskej literárnej tvorby v celom vtedajšom Československu. Jej tvorba v Slovenskej republike je prepojená aj so životom Rómov v Českej republike, lebo prevažná väčšina z nich pochádza zo Slovenska, predovšetkým z jeho východnej časti. Okrem toho spisovateľka pôsobila pri svojich osvetových aktivitách nielen na Slovensku - vo Veľkom Šariši, v Prešove, Košiciach, Bratislave, ale tiež v Čechách - v Ústí nad Labem, Kladne, Karlových Varoch, Prahe, Brne. S Prahou je spojené štúdium Eleny Lackovej na Univerzite Karlovej, kde ako prvá Rómka v Československu vyštudovala roku 1956 obor výchova a vzdelávanie dospelých. Na východnom Slovensku má svoje literárne korene tvorba Eleny Lackovej. Do literatúry sa uviedla divadelnou hrou zo života Rómov pod názvom "Horiaci cigánsky tábor". Prečo je založenie rómskej literatúry spojené s divadlom? V tom práve spočíva cit Eleny Lackovej pre umelecké formy, že vybrala takú, ktorá je v určitej situácii najvhodnejšia k ovplyvňovaniu rómskej komunity. Literárne dielo by nebolo malo taký účinok ako divadelná hra, vyjadrujúca na javisku najvnútornejšie pocity Rómov prevedené do akcie. Sama Elena Lacková hru nacvičila s rómskou mládežou. Premiéra bola vo Veľkom Šariši 16. apríla 1948. Dejovú líniu tvoril protest Rómov proti fašistickej ideológii, ktorej cieľom bola úplná fyzická likvidácia Rómov. Divadelná hra mala veľký ohlas nielen medzi Rómami, ale aj v slovenskej verejnosti. Z divadelnej skupiny sa stalo kočovné rómske divadlo. Hralo na miestach, kde bola najväčšia koncentrácia Rómov. Pod názvom "Cigánsky tábor" ju vydala slovenská divadelná agentúra LITA a DILIA Praha v roku 1956. Päťdesiat rokov po prvej premiére, v roku 2001, túto hru predstavilo prvé profesionálne rómske divadlo Romathan. Druhou sférou spisovateľkinej tvorby je literatúra samotná. Najpôsobivejšou pre ovplyvňovanie Rómov sa stala výpoveď o živote Eleny Lackovej, ktorú podľa jej rozprávania spracovala a z rómštiny preložila Milena Hübschmannová. V snahe ovplyvňovať predovšetkým rómske deti začala Elena Lacková písať rozprávky. Prvú knihu rozprávok vydala v roku 1992 pod názvom "Rómske rozprávky". Obišla s nimi mnoho škôl, kde prevažovali rómske deti, a zúčastňovala sa besied s nimi. Po úspechu prvých rozprávok čaká na vydanie ďalšia veľká kniha rómskych rozprávok s názvom "Husle s tromi srdciami". Znovu tu bude paralelný text rómske texty v rozdielnych rómskych nárečiach sú tvorené prevažne hercami divadla Romathan.
S pani Elenou Lackovou som sa stretol v júni lanského roku. Navštívili sme ju v jej poslednom domove, košickom Domove dôchodcov. Pani Lacková bola trochu smutná, že nás nemôže privítať a pohostiť tak, ako by chcela. Necítila sa v tesnej izbičke veľkého vežiaka naozaj ako doma. Po počiatočnej tiesni sa rozrozprávala o svojej mladosti, o celom svojom živote, o svojom boji za lepšie postavenie Rómov v spoločnost. Pobudli sme s pani Lackovou niekoľko hodín, potom sme sa rozlúčili, sľúbili sme, že jej napíšeme a odišli. Prešiel polrok a ja som si až teraz spomenul na svoj sľub. Kým som si stihol od otca vypýtať adresu, prišla správa, že pani Lacková zomrela. Spätne si vybavujem jej rozprávanie, poprestýkané bohatými spomienkami. Je mi ľúto, že už sme jej za to nestihli vyjadriť poďakovanie.
JAROSLAV BALVÍN Zpět na obsah |