SLOVENSKÉ DOTYKY
 

HANA GREGOROVÁ: SPOMIENKY

Pamäti slovenských spisovateľov

Tento rok si pripomíname osemdesiat rokov od založenia prvej slovenskej spisovateľskej organizácie Spolku slovenských spisovateľov, preto redakcia Slovenských dotykov,nadväzujúc na vlaňajšie uvedenie pamätí slovenských divadelníkov, pripravila na rok 2003 úryvky v pamätí slovenských spisovateľov.

Hana Gregorová (30. 1. 1885 - 11. 12. 1958) patrí medzi výnimočné osobnosti slovenského života, ktorá zaujala nielen svojou literárnou, ale aj svojou verejnou činnosťou. Od detstva túžila po vyššom vzdelaní, ktoré jej nebolo umožnené, a preto celý život sa sama vzdelávala. Bola priekopníčkou ženského hnutia na Slovensku a už jej prvá próza "Ženy" vydaná v roku 1912 vyvolala búrku nevôle v konzervatívnom Martine. Hana Gregorová mala veľmi blízky vzťah k českej kultúre a s mnohými osobnosťani českého kultúrneho a verejného života si vytvorila celoživotné priateľstvá. Tešila se úcte a pozornosti. Napríklad Hana Benešová, manželka druhého československého prezidenta napísala úvodné slovo k českému vydaniu jej románu "Čas nezastavíš". Po boku svojho manžela, spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského sa často vyslovovala aj k aktuálnym politickým problémom. Je autorkou niekoľkých zbierok noviel "Môj svet", "Pokorní ľudia" a "Zo srdca". V románoch "Vlny duše" a "Čas nezastavíš" podáva obraz malomeštiactva a emancipačných snáh na poprevratovom Slovensku. Písala aj rozprávky pre deti, cestopisné črty. Gregorovský dom v Bratislave sa v medzivojnovom období stal miestom, kde sa stretávali významné osobnosti vtedajšieho kultúrneho života, a neobišli ho mnohé návštevy z Čiech i zahraničia. Tvorba Hany Gregorovej by si zaslúžila opätovné prečítanie a výber z jej noviel, spomienok, korešpondencie, doplnené úryvkami zo spomienok na ňu by ju mohol navrátiť do slovenskej literatúry. Nie je jediná, ktorú už dnešná generácia nemá možnosť pre nedostupnosť jej tvorby poznať.

Kniha "Spomienky" vyšla viac ako dvadsať rokov po smrti Hany Gregorovej a edične ju pripravila jej dcéra Dagmar Prášilová. Bolo to v dobe, keď sa niektoré mená už mohli opäť spomenúť: Laco Novomeský, Vlado Clementis, Gejza Vámoš. V knihe, ktorú Hana Gregorová začala písať po smrti svojho manžela, sa objavujú spomienky na starý Martin, Lilgovský dom, osobnosti ako boli Vladimír Hurban, i jeho otec S. H. Vajanský, maliar Milan T. Mitrovský, Andrej Halaša, Jozef Kohút či Anna Ivanková, Tatiana Štefanovičová, Margita Paulíny-Tóthová a mnohé ďalšie mená. Opisuje svoje manželstvo s Tajovským, krízy i návraty dvoch osobností, ktoré si boli blízke i rozdielne, ale vždy v nich nakoniec zvíťazili úcta a porozumenie. Z českých osobností predstavuje Františku Plamínkovú, Mílu Sísovú, spomína Mariu Majerovú, Annu Ziegloserovú, Alberta Pražáka, Otakara Březinu, F. X. Šaldu. Kniha je pútavá, ale už v dobe svojho vydania pre malý náklad skoro rozobraná, takže dnes je dostupná len z niektorej súkromnej či verejnej knižnice.

(úryvok)

Náš rodinný život súvisel veľmi úzko so životom verejným. A tak pokoj domova nevedel, ani nemohol zbaviť Tajovského jeho starostí a nepokoja. Trpelo tým jeho zdravie, vojnou nalomené.

Tajovský sa nešiel liečiť. Tichý kút domova pokladal za lepší liek ako kúpele. Túžba po pokoji domova sa dala vysvetliť aj tým, že v Rusku žil, ako redaktor, dosť rušným životom, bol teda nasýtený spoločnosťou a vyčerpaný vojnou, unavený dlhou cestou okolo sveta, napokon nikdy mu nebol blízky vír väčšieho mesta a spoločnosti. Za dlhý čas vojny sa tešieval na oddych v tichej izbe, pri práci v záhrade, v zábavke s Dašenkou, ktorej by čítaval rozprávky z kníh, čo doniesol.

Ja, naopak, som cez vojnu pokladala svoju samotu v izbičke kraj Martina s chorým dieťaťom za opustenosť, vydedenosť v ľudskej spoločnosti a tých pár mesiacov, strávených v Košiciach a v Prahe mi poskytlo toľko vytúžených možností sebarealizácie a užitočného uplatnenia, že ma štyri steny nášho bytu už neuspokojovali.

Tajovský mal konečne domov, no aj prácu - i keď by sa bol radšej venoval iba svojmu spisovateľstvu - ale predsa mal prácu, v ktorej sa cítil byť osožný. Ja som mala tiež konečne domov, ale chcela som viac, ako moriť si ducha iba starosťami o domácnosť. Netrpezlivo som preto sledovala správy v novinách (rádio sme vtedy ešte nemali) a želala si pracovať vo verejnosti, aby som tak zahnala clivotu po Prahe. Začali sa u nás schádzať priatelia, ktorých som spoznávala v bratislavskom umeleckom svete. S nimi sme prerokúvali plán založiť podľa pražského vzoru Umeleckú besedu.

"Sedliak volky a čert spolky," usmial sa na mňa dobromyseľne Tajovský.

Hlavnými činiteľmi celého podujatia boli maliar Jareš, bývajúci naproti nám cez ulicu a profesor Frank Wollman. Nebolo by zaujímavé opisovať, s akými ťažkosťami sa stretávalo naše úsilie vytvoriť v Bratislave kultúrne stredisko, ktoré by nadväzovalo na starú slovanskú tradíciu. Veľa sme museli prekonať, našťastie bola aj ochota, a tak nielenže sme spolok založili, ale za pomoci štátnej subvencie aj postavili krásny pavilón pri Dunaji.

Keď som slávnostnou rečou otvárala dom Umeleckej besedy, zdalo sa mi, že naše národné šťastie je v zenite. Pokladala som to za splnenie nielen slovenského, ale aj osobného úsilia a verila som, že sa v našom kultúrnom stredisku udržíme a prispejeme k jeho rozvoju. Veď minulosť, z ktorej som v svojej otváracej reči vychádzala, bola nám povzbudením. Spomenula som štúrovské horlenie, pôsobenie Mateja Bela, Bajzu, Lešku, Palkoviča, Šafárika, Palackého, tí všetci sa duchovne rozvíjali a aj pôsobili v starobylom našom Prešporku. Tu sa pestovala poézia Kollárova, Sládkovičova. Možno smelo tvrdiť, že všetky významné slovenské deje sa odohrávali na rozhraní Moravy a Slovenska. Po takejto slávnej minulosti nás čaká nemenej činorodá budúcnosť.

Slávnosť sa skončila, minul aj slávnostný deň a - prišlo prvé sklamanie. Miestnosti, v ktorých sme chceli konať debatné večierky, ostávali stále prázdne. Prednášky vynikajúcich profesorov a spisovateľov neboli navštevované, všetky naše kultúrne programy boli volaním na púšti. Bratislavské obecenstvo sa hrnulo na operety, pod viechy, na zábavné a tanečné večierky...

VOJTECH ČELLKO


Zpět na obsah