Slovenská fotografia 1925-2000

Vari v tom najuponáhľanejšom zimnom čase, presne 20. decembra vlaňajšieho roku, otvorila vo svojich výstavných priestoroch pražská Mestská knižnica na Mariánskom námestí výstavu, ktorá predstavuje veľmi hlbokú sondu do dejín slovenskej fotografie dvadsiateho storočia. Spoluorganizátorom sprievodných akcií tejto výnimočnej udalosti sa stal Slovensko-český klub. Prezentáciu, ktorá sa vlani stala vyvrcholením už tradičného Mesiaca fotografie v Bratislave (Slovenská národná galéria ju predstavovala na na všetkých štyroch podlažiach svojej budovy - Esterházyho paláca) jej autori, bratislavskí historici Aurel Hrabušický a Václav Macek nazvali lapidárne "Slovenská fotografia 1925-2000". Výstavu sprevádza aj výpravná, takmer päťstostránková publikácia.

K spomínanej publikácii vari treba dodať len toľko, že ide dosiaľ o najkomplexnejší pohľad na minulosť i súčasnosť slovenskej fotografie 20. storočia a obdobné podrobné dejiny tohto odvetvia nevyšli ani v Česku, ba ani v Poľsku. Napriek rozsiahlosti publikácie je v nej, z pochopiteľných dôvodov, uverejnených podstatne menej fotografií, než sa podarilo umiestniť na samotnej výstave.

Takmer hneď po inštalovaní bratislavskej expozície pochopiteľne vznikla široká debata o menách a dielach, ktoré na výstave či v publikácii chýbajú a ktoré majú svoje miesto v histórii slovenskej fotografie a naopak o tých, ktorým bol venovaný zbytočne veľký priestor. Obdobná situácia nastáva vždy, keď sa rodí široká prehliadka tohto druhu, ktorú si však nemožno mýliť s koplexným bibliografickým slovníkom, keďže sa vždy v nej odrážajú i isté osobné náhľady autorov.

Čo sa týka výstavy, dá sa povedať, že mala vskutku šťastie na priestor aj v Prahe, ktorý spolu s veľmi starostlivým architektonickým riešením, umožnil autorom predstaviť na ucelenej ploche mnohé kompletné súbory a najrôznejšie polohy jednotlivých autorov. Výstava mapuje zrod fotografie na Slovensku a jej postupnú premenu na samostatný umelecký odbor, ktorého prvé nesmelé krôčky sa začali prejavovať práve v 20. rokoch. Autorom sa podarilo dokázať, že aj keď v tom čase na Slovensku neexistovala fotografická avantgarda zrovnateľná s českou či ruskou, rozhodne nebola popoluškou a mala tu širšie zastúpenie než sa predpokladalo (Miloš Dohnány, Ladislav Foltyn, Juraj Jurkovič, Pavel Poljak, Irena Blühová, Sergej Protopopov...). Dvadsiate roky boli svojím spôsobom prelomom, kedy sa slovenská fotografia vyčlenila z rámca Rakúsko-Uhorska, preto napokon autori začiatok svojho kompletovania umiestnili práve sem. Výstava postupne prezentuje osobnosti, diela, ale i smery, ktoré formovali vývoj slovenskej fotografie po dnes.

Moderná fotografia vznikala spočiatku na základe importu z Čiech - nesmierny význam mala napríklad pedagogická činnosť Jaroslava Funkeho na škole umeleckých remesiel v Bratislave, ktorá ovplyvnila tvorbu mnohých mladých slovenských fotografov. Nejeden významný slovenský fotograf pôsobil zasa naopak v zahraničí. Nespochybniteľné bolo dielo českého fotografa a filmára Karola Plicku, ktorý v 20. rokoch inšpiroval mnohých fotografov najmä svojimi etnograficky zameranými snímkami, ospevujúcimi krásy Slovenska a slovenského ľudu, i keď už v tridsiatych rokoch bol tento štýl istou brzdou. Treba dodať, že všetky výdobytky slovenskej avantgardnej fotografie prinášali v tom čase najmä neprofesionáli.

Počiatky tridsiatych rokov sa na fotografiách prejavujú najmä sociálno-kritickou témou. Viac však chýbala v tom čase fotografia experimentálna, nadrealistická, ba dokonca i akty. Napriek tomu, že v 40. a 50. rokoch nastal útlm a aj v tejto oblasti začal prevládať socialistický realizmus, našli autori výstavy aj príklady naozaj kvalitných diel. Z obdobia 50. a 60. rokov vyniká najmä fotograf Karol Kállay a jeho súbor "Rehoľnica z Jasova" (1952), ktorý sa považuje za vrchol slovenskej výtvarnej reportáže päťdesiatych rokov. Predstavujú sa tu však aj jeho menej známe snímky. Nemenej významná je i dokumentárna tvorba Martina Martinčeka, známa najmä svojimi zábermi tvrdého života liptovského vidieku. Divák môže objaviť i Martinčekove náboženské motívy, ktoré sa v 60. a 70. rokoch vplyvom cenzúry nedostali do jeho inak vynikajúcich publikácií. Autori podľa vlastných slov mierne obmedzili abstrahovanú výtvarnú forografiu týchto rokov. Veľkú pozornosť na druhej strane venovali pochopiteľne šesťdesiatym rokom (tie sa nazývajú aj zlatým vekom slovenskej fotografie), kde v čase určitého ideologického uvoľnenia vzniklo množstvo experimentálnych snímok - spomenúť v tejto súvislosti treba najmä Ladislava Borodáča či Ladislava Rapoša, ktorých diela sa už v niektorých prípadoch snažili o prekročenie hraníc medzi fotografiou, maľbou a plastikou.

Okupácia Československa v auguste 1968 je na výstave zachytená už známou Bielikovou dramatickou snímkou protestujúceho muža pred sovietskym tankom či Zuzany Mináčovej, ktorá nasnímala absurdne premaľované nadpisy proti okupantom. Autori však i v prezentácii 70. a 80. rokov vyberali najmä diela, ktoré nepodliehali normalizačným tlakom. Spomeňme len niektoré mená - Rudolf Sikora, Michal Kern, Jana Želibská, Vladimír Kordoš, Ľubomír Filko, Matej Krížik, Ľubo Stach, či z oblasti dokumentárnej fotografie Stano Pekár, Juraj Bartoš, Jozef Sedlák, Ján Reč či Tibor Huszár.

Pomerne veľký priestor je venovaný postmodernistickej fotografii slovenských študentov pražskej FAMU z 80. rokov, takzvanej "Novej vlne", ktorá získala i významné medzinárodné renomé. V ich dielach už nešlo len o čistý fotografický obraz, ale v prvom rade o emócie, ktoré mal vyjadrovať. Na výstave nájdeme diela Tona Stana, Ruda Prekopa, Mira Švolíka, ale i poetické snímky Petra Župníka, ktorý v súčasnosti žije a tvorí v Paríži (na rozdiel od spolužiakov, ktorí takmer všetci zostali v Prahe). K tejto vlne autori priradili aj inscenované rodinné dokumenty Matúša Oľhu.

Na poetiku svojich predchodcov sa v deväťdesiatych rokoch podarilo nadviazať napríklad Robovi Kočanovi, inak sa však "Nová vlna" do veľkej miery vyčerpala. Jej ťažisko sa presmerovalo najmä do dokumentu.

Oddelenie súčasnej slovenskej fotografie je na výstave ucelenejšie a lepšie spracované, než bolo na jej samotnej premiére v Brratislave. Táto expozícia je doplnená aj dielami z maliarstva, kresby či grafiky. Nájdeme tu výrečne zachytené obrazy súčasného Slovenska od Andreja Bána a Martina Kollára. Pravda, zmeny a nové trendy, ktoré prišli s nástupom počítačového spracovania fotografie, sú zachytené len okrajovo i keď sa jej venuje stále viac ľudí.

Ak sa môžme vyjadriť trochu osobne, výstava "Slovenská fotografia 1923 - 2000" nás potešila nielen ako prekrásne ucelená prehliadka toho najlepšieho, čo vytvorili slovenskí fotografi od dvadsiatych rokov, ale aj istou zjavnou previazanosťou a neoddeliteľnosťou českého a slovenského fotografického umenia. Už len koľko známych a blízkych mien sme mohli medzi vystavovanými zachytiť! Okrem pražských Slovákov z "Novej vlny", ktorých sme vari všetkých predstavili na stránkach nášho časopisu a kolegov novinárov, sme tu mali možnosť vidieť diela i nám tak blízkych ľudí, akými sú napríklad Juraj Šajmovič starší, Zuzana Mináčová či Milota Havránková. A boli sme naozaj radi, že sme ich našli práve tu, v galérii. Lebo, ako povedali autori výstavy: "Fotografia sa drala na Olymp a teraz sa dostala na miesto, kde sa prezenruje kumšt - do gelérie..."

NAĎA VOKUŠOVÁ, VLADIMÍR SKALSKÝ

---

Zpět na obsah