SLOVENSKÉ DOTYKY
 

S VÝCHODOSLOVENSKOU TVRDOHLAVOSŤOU

Herec Alexej Pyško

Alexej Pyško je osobitý herec s ľahko zapamätovateľným vzhľadom, možno pre svoju charakteristickú, mužne rezanú tvár, ale nepochybne aj kvôli príjemnému hlasu, ktorý si už akosi automaticky priraďujeme k vynikajúcemu americkému hercovi Brucovi Willisovi. Vyžaruje z neho hrdosť, ktorú rád podčiarkuje aj vo svojom rozprávaní. V súčasnosti pôsobí v Národnom divadle v Prahe, vedie vlastnú divadelnú spoločnosť a vieme o ňom, že je duchovným otcom dnes veľmi populárnych Letných shakespearovských slávností, festivalu s množstvom hosťujúcich českých i slovenských súborov, ktorý sa každoročne koná na hradoch v Prahe, Brne a Bratislave. Alexej Pyško sa narodil v Ostrave, ale jeho korene siahajú aj na východné Slovensko. Porozprávali sme sa s ním o tom v jedno novembrové popoludnie v kaviarni Národného divadla.

Áno, je to tak. Moja mama pochádza z východného Slovenska a otec z Ostravy. Naše meno, akokoľvek znie ako slovenské, má svoje korene na Jablunkovsku. Stretnutie mojich rodičov bolo veľmi romantické: otec mal už vážnu známosť, keď uvidel mamu na zubačke na Hrebienku. Bolo to ako z filmu - na prvý pohľad sa do nej úplne zbláznil. Nuž a potom, neskôr, sa mama za ním presťahovala do Ostravy.

Takže ste chodievali na Slovensko za starými rodičmi?

Tvrdievam jednu vec: vo svojom živote som zažil niekoľko epôch ľudstva: od raného feudalizmu cez komunizmus až po raný československý a český kapitalizmus. Moja mamička pochádzala z dedinky, ktorá je veľmi slávna vďaka tomu, že sa tam narodil režisér Juraj Jakubisko, čím čitateľom evokujem, o akú romantiku ide. Tá dedinka sa volá Kojšov a ja som tam, pochopiteľne, veľmi rád chodieval. Bol to čas, kedy v tejto oblasti ľudia ešte stále nosili kroje, uctievali rôzne ľudové zvyky, čo bolo veľmi atraktívne oproti tej socialistickej industriálnej spoločnosti na Ostravsku. Malo to pre mňa pochopiteľne omnoho väčšie čaro. Že ma vlastne akosi nikdy nechytilo to "socialistické budovanie", je určite následok skutočnosti, že som bol prakticky do šiestich rokov "odložený" k prvorepublikovým starým rodičom a potom to už u mňa nadobudlo trochu inú dimenziu... Táto epocha skončila smrťou dedka a neskôr aj babky na východnom Slovensku. To je asi všade rovnaké - starí rodičia vždy stmeľovali rodinu...

Rozprávali ste u nich po slovensky?

Je pochopiteľné, že keď som tam trávil dva mesiace prázdnin, tak po chvíľke som veľmi plynulo "hutoril". A aj keď som sa, aj vzhľadom na svoje povolanie, venoval potom výhradne češtine, predsa len vo mne niečo zostalo. Tým skôr, že stále prichádzam do styku aj so svojimi slovenskými kolegami. Ja som sa napríklad nikdy nestretol s problémom, aby sa niekto vyjadril, že po slovensky nerozumie. Pri Letných shakespearovských slávnostiach nikto nikdy nepovedal: tam niekto hrá po slovensky, tam nepôjdem!

Vy ste si svoj preklenovací most vytvorili - sú to spomínané Letné shakespaerovské slávnosti, ktoré sa usporadúvajú v Prahe, Brne a Bratislave. Stáli ste pri ich kolíske: uvažovali ste už vtedy o ich takomto, dá sa povedať až medzinárodnom rozmere?

Keď sa tento nápad, vo všetkej skromnosti, zrodil v mojej hlave, ani vo sne mi neprišlo na um, že by to dostalo až takéto dimenzie. Podarilo sa mi uskutočniť dokonca i takú historickú vec, že sa slávnosti neorganizovali len v spomínaných troch mestách, ale napriek odporu všetkých som doviezol "Kráľa Leara" na dva večery na Spišský hrad. Bolo to niečo úplne nevídané a pre mňa aj istý spôsob osobného oblúka, keďže som trávil toľko času svojho detstva niekoľko desiatok kilometrov odtiaľ. Trochu som sa toho i bál, pretože tento hrad bol vtedy taká tmavá, čierna zrúcanina... Ale keď som tam bol, stál na hradbách, pôsobilo to na mňa tak, že som si hovoril: musí existovať niečo ešte nad normálne ľudské chápanie.

Trochu z iného súdka: prečo práve Shakespeare?

V roku 1990 sme s niekoľkými kolegami na nádvorí Pražského hradu odohrali "Sen noci svätojánskej" a už tam mi to trochu začalo vŕtať v hlave. Mal som pocit, že by sa práve tento autor, ktorý napísal niekoľko desiatok vynikajúcich hier, mohol hrať dlhodobo a práve na Pražskom hrade. Ten sa mi zdal pre neho ako naozaj výsostné miesto. Keďže by sa hralo v odkrytom priestore, tak by to mohlo byť len v lete. A nápad bol tu. Pracoval som na slávnostiach do roku 2003, potom som musel zvážiť svoje ďalšie pôsobenie v tejto aktivite, pretože je už priveľmi rozsiahla a celého ma pohlcovala. Rozhodol som sa preto z aktívnej pozície v tomto projekte odstúpiť. V súčasnosti mám svoju spoločnosť, v ktorej vyrábam, dúfam, veľmi slušné konverzačné divadlo. Momentálne ma zaujíma aj téma čarodejníckych procesov. Bolo o nich už veľa napísané a ja by som ich chcel divadelne oživiť, a to konkrétne v Losinách, tak, aby sa z toho tiež stal kult, tradícia. Okrem toho som sa vrátil späť k plnému úväzku v Národnom divadle, kde skúšam jednu hru za druhou.

Po skončení štúdia na Divadelnej akadémii múzických umení v Prahe ste hrali osem sezón v Ostrave, potom ste prišli do Národného divadla. Dá sa porovnať divadlo na severnej Morave s tým pražským?

Má to niekoľko dimenzií neporovnateľnosti. Do angažmánu Štátneho divadla v Ostrave som sa dostal v roku 1980, čo bolo uprostred éry, v ktorej sa mi z politických dôvodov uzavreli brány Prahy a ja som dodnes paradoxne Ostrave veľmi vďačný. Zažil som tam najkrajšie divadelné obdobie - každý rok som dostával jednu až dve titulné úlohy, hral som často i v televízii... Praha je trochu niekde inde. Isteže sú v nej pre herca veľké lákadlá - môže si privyrobiť vo filme, v dabingu, v televízii, v reklame, lenže potom jeho práca v divadle nie je taká sústredená. Každý má množstvo iných záujmov a po skončení skúšky či predstavenia zasa niekam rýchlo beží. V Národnom divadle na jednej strane ten génius loci nemôže priveľmi fungovať, lebo je to svojím spôsobom fabrika, ale na druhej strane sú tu zasa excelentní herci, režiséri, profesionáli na tej najvyššej úrovni a hrajú sa tu excelenetné veci. Vrátil som sa do Národného divadla pred rokom a pol z Liberca, kde som pred štyrmi rokmi zdvihol hodenú rukavicu, keď ma požiadali, či by som v divadle nemohol robiť umeleckého šéfa. Dúfal som, že by som sa tam mohol dostať do tvorivej situácie, ktorú som zažíval práve v Ostrave. Myslím, že sme tam divadlo naozaj pekne rozhýbali, ale nejako som si nepadol do oka s jeho miestnym vedením, a tak som sa napokon rozhodol vrátiť.

Vy v súčasnosti nielen hráte, ale aj produkujete divadlo. Myslíte si, že sa musia tieto dve profesie skĺbiť, aby napokon znásobili výsledný efekt?

Som, pravdu povediac, človek nepokojný a postupne som si začal klásť otázku, či mám byť závislý len na tom, že mi niekto zavolá a ponúkne prácu, niekde nejakú úlohu. Mám jednoducho rád, keď veci môžem ovplyvniť. A tiež, že keď niečo vymyslím, nemusím to nikomu zadávať, ale môžem to sám aj vytvoriť. S tou prácou na javisku mi to konvenuje a veľmi ma to baví. Už len fakt, že vznikli spomínané letné slávnosti, ktoré sa konajú pätnásť rokov, pociťujem ako nesmierne šťastie.

Samotná práca producenta je časovo veľmi náročná, do toho ešte herectvo, ako to všetko stíhate?

Dá sa to len vtedy, keď máte šťastie na ľudí. Keď máte naozaj vynikajúcich spolupracovníkov, vlastne ani pri všetkých tých akciách nemusíte byť. Aj vo svojej spoločnosti mám niekoľko šikovných ľudí, ktorí ma napríklad len upozornia, že zajtra ideme na zájazd - často to ani neviem...

Čo všetko obnáša práca vo vašej spoločnosti?

V zásade je to divadelná tvorba. I keď pripravujeme aj väčšie akcie, ako bolo napríklad v lete predstavenie na hrade v Jindřichovom Hradci - bolo to naštudovanie jednej z najznámejších opier A. Dvořáka "Jakobín" - či zamýšľaný festival v Losinách, ktorý som už spomínal. Za minulého režimu som pôsobil aj v Studiu Bouře, s ktorým sme cestovali po republike a mal som to veľmi rád. Už aj preto, že mimopražskí diváci sú za predstavenia oveľa vďačnejší. Takže aj teraz robím zájazdové divadlo a som veľmi pyšný, akých hercov v ňom mám - napríklad Jirku Langmajera, Ondru Vetchého, Davida Matáska, Davida Prachařa, Valériu Zawadskú a iných.

A ako je to u vás s dabingom? Všetci vieme, že ste svoj hlas prepožičali Brucovi Willisovi...

Odpovedal by som bez nejakého smútku a nostalgie. Celkom nedávno som zažil nedôstojnú situáciu v súvislosti s dabovaním Willisa a čiastkou, ktorú mi za túto prácu dávali podpísať v zmluve. Tá čiastka bola tak smiešne nízka, že ma už aj z toho vyplývajúca prestíž prestala baviť. Žiaľ, je to biznis a v našej profesii nie sme takí jednotní, takže keď ja túto úlohu odmietnem, stojí už za mnou celý rad iných, ktorí ju prijmú i za pár korún. A to je smutné. Na druhej strane som mal to šťastie, že som veľa rokov zažíval dabing v tej správnej podobe a môj hlas sa spojil so svetovo známym hercom. Ale ako sa teraz zachovať, aby to nebolo už vyložene ponižujúce, to naozaj neviem. Človek má v našom povolaní neraz len dve možnosti: buď si bude stáť za svojím a potom nebude pracovať alebo si jednoducho trochu tú chrbticu nalomí. To však nemôže byť môj prípad, na tom som už dosť starý a ľuďom, ktorí na tom majú postavené živobytie, veru nezávidím.

Čo chystáte v tejto sezóne?

Myslím, že je naozaj veľmi nabitá a o mnohých veciach ešte len rokujeme. Práve teraz skúšame hru Lope de Vega "Zahradníkov pes", ktorá bude mať premiéru v Národnom divadle 15. decembra. Potom hneď začneme skúšať "Richarda III." V mojej súkromnej spoločnosti práve pripravujeme dva kusy a v tejto sezóne chystáme ešte tretí... A tiež chcem niekedy odpočívať. Mám veľmi rád prírodu, bol som i aktívny športovec (dokonca som za socializmu hrával americký basketbal!), teraz sa však športom zaoberám len tak umiernene. Do spoločnosti sa mi už väčšinou ani priveľmi nechce chodiť, nemám potrebu sa za každú cenu prezentovať. Neviem... možno je to prejav akejsi mojej východoslovenskej tvrdohlavosti...

NAĎA VOKUŠOVÁ


Zpět na obsah