Milan Hodža

V júni tohto roku sa prvýkrát pod záštitou predsedu vlády Slovenskej republiky Mikuláša Dzurindu konali "Hodžove dni" v Martine. Program bol ozaj bohatý. Celodenná medzinárodná konferencia, mapujúca jednotlivé oblasti Hodžovho života. Výstupom z nej bude zborník referátov, ktorý obohatí doposiaľ skromnú ponovembrovú literatúru o Milanovi Hodžovi. Ďalej vyhodnotenie prvého ročníka stredoškolskej súťaže o najlepšiu esej venovanú Milanovi Hodžovi, odhalenie Hodžovej busty v rodných Sučanoch, prvýkrát boli udelené Cena Milana Hodžu, Štipendium Pavla Lukáča a nechýbala ani veselica. V rámci programu uviedli inscenáciu s lakonickým názvom "Hodža" s podtitulom"Grandseňor v halene".

Cieľom hry bolo priblížiť návštevníkom "Hodžových dní" životné osudy významného slovenského a československého politika v dramatickej podobe. Autorsky ju pripravil Róbert Mankovecký, ktorý bol aj autorom hudby. Aj keď sa pôvodne myslelo, že pôjde o jednorazový program, záujem o inscenáciu bol taký veľký, že vedenie Slovenského komorného divadla v Martine hru po pripomienkach historikov doplnilo a prevzalo do svojho repertoáru. Slávnostná premiéra bola 14. októbra. Róbert Mankovecký inscenáciu zostavil z niekoľkých etáp Hodžovho života, ktoré rekapituluje spoločne s novinárom Lockhartom a zdravotnou sestrou. Odohrávajú sa v sanatóriu niekoľko mesiacov pred Hodžovou smrťou. Zaujímavé je meno spomínaného novinára. Predpokladám, že nebolo fiktívne, ale iste nešlo o britského novinára a diplomata Sira Bruce Lockharta, ktorý bol veľkým priaznivcom Československa. Často o ňom písal, niekoľko rokov v medzivojnovom období pôsobil na britskej ambasáde v Prahe. Počas druhej svetovej vojny bol Lockhart britským zástupcom pri londýnskej exilovej vláde. Po februári 1948 sa jeho hlas a texty stali populárne z londýnskeho vysielania pre Československo.

V prvej časti inscenácie spomína Milan Hodža na pohreb svojho otca Ondreja, ktorý bol bratom Michala Miloslava Hodžu. Aj Ondrej Hodža bol za svojho života označený za pansláva, perzekvovaný, a to dokonca i na svojej poslednej ceste. Ďalšia časť v rozhovore s dolnozemským advokátom Ľudovítom Mičátkom približuje atmosféru pred voľbami v Kulpíne, v ktorých Hodžu zvolili za poslanca. Pokračujú životné medzníky: stretnutie s arcivojvodom Františkom Ferdinandom, do okruhu spolupracovníkov, dnes by sme povedali "mozgového trustu" Milan Hodža patril. Prvá svetová vojna, aktivity po vzniku republiky, keď Hodža prijíma rôzne funkcie až po vymenovanie premiérom. Po celé dvadsaťročie prvej republiky bol Hodža poslancom Národného zhromaždenia a od roku 1919 okrem krátkej prestávky aj ministrom rôznych rezortov československej vlády. Stal sa prvým Slovákom, ktorý bol nielen ministrom zahraničných vecí, ale aj ministerským predsedom. Hra, ktorá trvá len hodinu, končí stretnutím ošetrovateľky a novinára Lockharta v septembri 1944. Spoločne spomínajú na Milana Hodžu, ktorý krátko predtým na Floride zomrel. Vyslovujú vieru, že jeho národ na svojho syna nezabudne.

Aj keď je hra popularizačne ladená, réžia Viliama Hriadeľa si kladie náročnejšie ciele. Hlavnú úlohu vytvoril František Výrostko a jednotlivé postavy kvalitne stvárňujú mužskí členovia súboru martinského divadla. Je len treba, aby najmä školy využili možnosť zoznámiť svojich študentov s jednou z najvýznamnejších postáv slovenského politického života prvej polovice dvadsiateho storočia, ktorej význam sa postupne začal doceňovať až po novembri 1989.

Medzi inými výročiami tohto roku ušlo pozornosti verejnosti, že vo februári uplynula storočnica od zvolenia Milana Hodžu za poslanca do uhorského parlamentu. Stalo sa tak v okrese Kulpín, v Báčke na Dolnej zemi. Milan Hodža hneď po zvolení napísal do "Slovenského týždenníka", ktorý vydával v Budapešti, poďakovanie za gratulácie, ktorých sa mu po voľbe dostalo. Zakončil ich slovami: "Ačkoľvek i my Slováci, podľa mojej mienky nemáme za čo ďakovať, keď len konáme svoje národné a občianske povinnosti, predsa slúcham na hlas srdca a posielam ešte odtiaľto srdečné pozdravenie Srbom a Slovákom v dolnej Báčke. Tam, bratia moji, je bezúhonná občianska čnosť, tam je v národe politická dospelosť! Pyšný som na svojich rodičov a pousilujem sa, aby sa nemuseli za mňa hanbiť."

VOJTECH ČELKO

---

Zpět na obsah