SLOVENSKÉ DOTYKY
 

BOL SOM MLADÝ A CHCEL SOM ŽIŤ

Nový príspevok k holokaustu

V máji uplynulo už jedenásť rokov od založenia Židovského múzea ako samostatnej zložky Slovenského národného múzea v Bratislave. Ako svoju úlohu dostalo múzeum zamerať sa na vývin duchovnej a hmotnej židovskej kultúry a dokumentáciu holokaustu na Slovensku. Poslaním Židovského múzea je pomocou expozícií a výstav širokej návštevníckej verejnosti prezentovať trojrozmerné judaiká, dokumenty, ale aj artefakty výtvarného umenia. V niektorom z ďalších čísel Slovenských dotykov predstavíme Žigrajovu kúriu v Bratislave, kde sa nachádza stála expozícia Židovského múzea. Pritom upozorníme na synagógy zrenovované v posledných rokoch, ktoré sa vo svojich mestách stali svedectvom židovskej kultúry na Slovensku, alebo miestom konania kultúrnych podujatí.

Židovské múzeum má vo svojom programe aj významnú edičnú činnosť. Vydalo napríklad deväť vedeckých ročeniek "Acta judaica", prinášajúcich štúdie od slovenských, ale i zahraničných historikov a etnografov, zborníky z konferencií, aktuálne knihy zaoberajúce sa problémom antisemitizmu v dnešnej dobe, päťzväzkovú dokumentáciu o "Riešení židovskej otázky na Slovensku v rokoch 1939-1945", katalógy k výstavám mapujúcim židovské umenie a spomienkovú literatúru.

Jedna z najpozoruhodnejších slovenských memoárových kníh, ktorá sa mi dostala do rúk, sú spomienky dnes v Austrálii žijúceho osemdesiatročného prešovského rodáka Dávida Hubana, vlastným menom Dina Hübschmana "Bol som mladý a chcel som žiť". Kniha je už 66. zväzkom edície "Judaica Slovaca" a vyšla v Bratislave tento rok.

Kniha opisuje príbeh židovského chlapca od detstva až do skončenia vojny s krátkou informáciou o jeho ďalších osudoch až do súčasnosti. Dionýz alebo skratkou Dino zvaný tiež Denéš, bol častým príkladom židovskej rodiny na Slovensku, ktorá sa začala slovakizovať až po vzniku Československej republiky. Otec, ktorý pôsobil ako lekár, vedel aj po maďarsky, po nemecky, ale aj po slovensky. Dino chodil už do slovenských škôl, bol vychovávaný lojálne k Československej republike. Každodenný život mladého žiaka i študenta v Prešove, ktorý sa teší láske rodičov a príbuzných, má svojich kamarátov, chodí na skauting, ale i do židovskej športovej organizácie Makabi hacair, narúšajú len správy o perzekúcii Židov v Nemecku po nástupe Hitlera. Aj keď sa protižidovské nálady objavujú aj v Prešove tridsiatych rokov, nielen on, ale ani príbuzní neveria, že niečo také by sa mohlo stať v demokratickom Československu, kde prezident Masaryk je symbolom demokratického zriadenia. Všetko sa to mení po prijatí Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže. Už autonómna slovenská vláda zakročuje proti Židom. Autor svoje malé dejiny vkladá do veľkých dejín. Opisuje nariadenia, vyhlášky a zákony, ktoré postupne ožobračujú a okrádajú židovské obyvateľstvo a zbavujú ho ľudskej dôstojnosti.

Keď nebolo možné pokračovať v gymnaziálnom štúdiu, chce sa vyučiť manuálnemu remeslu. Na konkrétnych prípadoch, ktoré sa mu stali, poukazuje na nenávisť učňov, s ktorými sa učí. Spomína na mnohé prísľuby pomoci jeho otcovi od pacientov, ktorých liečil, ale keď bolo treba pomôcť, každý sa vykrúcal alebo strácal. Veľmi emotívne opisuje zberný tábor pred transportom a kladie si otázku, kde sa vlastne berie tá nenávisť proti Židom u kresťanských Slovákov. Napriek tomu, že autor o sebe niekoľkokrát napísal, že nebol hrdina, preukázal veľa odvahy a vynaliezavosti. Otec ako lekár získal "prezidentskú výnimku", ale syn ju nedostane. Keď je povolaný do transportu, napriek ponuke jednej slovenskej rodiny prechodne ho ukryť odchádza do zberného tábora, ale nakoniec ujde z transportu. Po pár dňoch skrývania prechádza na bývalé slovenské územie pod maďarským záborom, kde žijú jeho príbuzní. Na niekoľkých príkladoch sledujeme zištnosť ľudí, ktorí zneužívajú tragické postavenie Židov. Vezmú si peniaze za prevod, sľub nesplnia, alebo udajú človeka, ktorého previedli. Je neuveriteľné, koľko nízkosti a chamtivosti sa v tejto dobe objavilo. Dinovi sa podarilo dostať do Košíc, potom do Budapešti, kde mal ďalších príbuzných. Horthyovské Maďarsko síce zakročovalo proti židovským utečencom z Poľska, Slovenska a Juhoslávie, ale predsa len k transportom židovského obyvateľstva zatiaľ nedochádzalo. Tie prišli až po Horthyho odstránení, obsadení Maďarska nemeckou armádou v marci 1944. Autor opisuje ako sa dostal postupne do troch maďarských koncentračných táborov, čítame o krutosti jednoduchých dedičnanov, ktorí v žandárskej uniforme stratili akúkoľvek ľudskosť. Dino utečie na Slovensko, stretne sa s rodičmi, ale odchádza do Bratislavy, kde je väčšia šanca prežiť. Rodičov po Povstaní transportujú do Osvienčimu. Dino sa v závere vojny, tesne pred oslobodením Bratislavy, dostane do Švajčiarska. Po vojne, keď zistí, že takmer celá rodina bola vyvraždená, rozhodne sa odísť do Palestíny. Len posledných päť strán opisujú jeho ďalšie osudy, ktoré viedli do Austrálie, kde dodnes žije.

Treba oceniť Židovské múzeum, že siahlo po tomto rukopise. V literatúre, ktorá je u nás dostupná, sa píše o koncentrákoch na území Slovenska či Nemeckej ríše, ale ako to v skutočnosti vyzeralo v Maďarsku, sa veľa nevie. Kniha je pútavo napísaná, číta sa lepšie ako detektívka, až na to, že jej obsah je veľmi tragický. Autor ukázal aj pár prípadov slušného správania sa a ľudskej solidarity. Svoje spomienky končí slovami: "Nebol som hrdina. Môj osud mi bol akiste určený, ale ja som ho ovplyvňoval rozhodnutím bojovať a nečakať na zázraky. Mal som ho vo svojich rukách tým, že som si zaumienil prežiť: Veď som bol mladý a chcel som žiť!"

VOJTECH ČELKO


Zpět na obsah