SLOVENSKÉ DOTYKY
 

ETNOFILM V ZÁSADNÝCH PREMENÁCH

Filmový festival

Medzinárodný filmový festival Etnofilm Čadca, ktorý sa uskutočňuje každé dva roky, sa konal po trinástykrát. Napriek tomu, že toto magické číslo je nevysoké, je to najdlhšie kontinuálne existujúci filmový festival na území Slovenska, čo v spŕške najrozmanitejších väčších a menších filmových podujatí je istým prekvapením, ale aj malým zázrakom. Navyše v prípade filmu, najlepšie a najvhodnejšie je, ak je vraj takmer všetko sústredené v hlavnom meste, Bratislave, lebo tam je najväčšie intelektuálne, filmárske, ekonomické i divácke zázemie. Takýto ústupok urobil dokonca aj tohoročný trenčianskoteplický Artfilm, ktorý s neveľkým efektom preniesol časť svojich podujatí do centra. Etnofilm našťastie vytrval v regióne a zdá sa, že vytrvá, aj vďaka tomu, že tam má zázemie svojich nadšencov a prívržencov, čo sa síce uznanlivo kvituje aj v centre, ale zostáva bez zretelnejšej podpory audiovízii sa venujúcich inštitúcií, myslím tým hlavne grantovú komisiu ministerstva kultúry, ktorá neustále meria vo svojom staronovom zložení, jánošíkovsky od buka do buka... Na morálne docenenie sa však Etnofilm nemôže sťažovať, veď ho zaštítil nielen minister Rudolf Chmel, ale aj minister zahraničia Eduard Kukan, ten dokonca, hoci len veľmi symbolicky, aj zo svojho skromného vreckového. Takže predsa ktosi docenil nielen regionálnosť, ale medzinárodný kontext podujatia. Našťastie okrem miestnych a regionálnych inštitúcií do hry vstúpil aj Vyšehradský fond, uvedomiac si stredoeurópsky a európsky kontext festivalu, čo sa mohlo prejaviť na katalógu, ale aj dôstojnejšom prijímaní domácich a zahraničných tvorcov. A v ďalšom paradoxe medzinárodný festival v Čadci mediálne zachraňovala a profesionálne pokrývala nie Slovenská televízia (urobil tak za celoslovenskú žurnalistiku aspoň "len" audiálne zameraný Slovenský rozhlas najmä svojou profilovou a profesionálnou kultúrnou publicistikou, zrkadlením), hoci tam mala viacero príspevkov, dokonca boli aj niektoré ocenené. Veď načo by sa bolo treba venovať aj kultúre, vystačíme si so športom, tam sa dajú neustále vkladať aspoň reklamné šoty. Jeden titul (a možno i ďalší) síce pohotovo uviedla vo vysielaní, ale bez akejkoľvek zmienky prečo - že napríklad aj Kabošov dokument "Ľudia na hraniciach" získal jednu z významných cien festivalu (Literárneho fondu). Maďarská televízia, hoci "len" národnostné vysielanie v Segedíne so slovenskou redakciou tam však poctivo zbierala informácie na polhodinový dokument či publicistiku, ktorá ucelene zaznamená, aký bol tohoročný festival, aké tam boli filmy i osobnosti a čo si myslia o vývojových trendoch Etnofilmu odborníci, počnúc vyznaním nášho najvýznamnejšieho žijúceho filmára Dušana Hanáka, ktorý bol čestným prezidentom tohoročného Etnofilmu. Treba dodať, že toto iba "limitované" vysielanie neraz zachraňuje aj najvýznamnejšie kultúrne a medzinárodné podujatia na Slovensku (rovnako, ako pobočka Českej televízie v Ostrave nachádza na Slovensku skvelé publicistické témy, ležiace u nás na ulici, ale neviem prečo obchádzané, ale aj nevysielané ak nie verejnoprávnou, hoci len komerčnými stanicami, myslím si že na ich škodu). Takže, ak už niečo nedokážeme vyrobiť doma, mohli by sme to aspoň prevziať, veď program zo Segedína odvysielajú dvojjazyčne, po slovensky aj po maďarsky.

Etnofilm sa v posledných ročníkoch profiluje nielen geografickým sústredením na strednú a celú Európu, ale nevyhýba sa ani uvádzaniu osobitých etnografických, ale aj antropologických, kultúrnych a charakteristických sociálnych záznamov a diel z celého sveta. Hoci dvojrozmernú polohu domova a sveta tu skvele prezentovali práve slovenskí filmári, predovšetkým Mišo Suchý, dvoma titulmi, ktoré vznikali aj na jeho pôsobisku v USA, Home video - domáce kinečko o dome a domove i Ikonopisom, ale aj "Novozélanďan" Ilja Ruppelt, ktorý si, konečne, od reklamnej produkcie odskočil k pozoruhodnému portrétu, tentoraz mediálnej osobnosti domorodých Maurov, ocitajúcich sa v nových sociálnych a civilizačných tlakoch. Vhodne dopĺňali najtalentovanejšieho predstaviteľa dokumentu strednej generácie doma, Petra Kerekesa, ktorého 66 sezón, medzinárodná porota na čele s poľskou kritičkou Jadwigou Glova, udelila Veľkú cenu - Zlatého turoňa. Porota citlivo vnímala aj ďalšie pozoruhodné príspevky zo zahraničia, a tak z veľmi silných kolekcií viacerých titulov Srbska a Čiernej Hory ocenila filmársky originálne Nestajanje - Zanikanie Vladimíra Peroviča s témou vymierania usadlostí, z poľských Ako motýľ režisérky Ewy Pieta, sugestívne otvárajúci problematiku telesne postihnutých i Život Michala, podľa Beaty Januchy, a z českých záznam ľudovej tradície etnológa Pavla Popelku Hody s vencom a káčerom, ktorý vznikol na Slovácku a Vyznávači anjela páva, Petra Zrna (ten mimochodom zaujal aj porotu mladých), mapujúci neznáme etnikum a náboženstvo kurdských Jezidov. Z filmov z veľkého sveta, okrem gréckeho Platia Iroon, porotu oslovil najviac obraz kmeňového života podľa Japoncov - Osamelí na Amazonke. Pravdaže pozoruhodných filmov bolo podstatne viac. Zo silnej nemeckej kolekcie, napríklad Rásť alebo ísť, s podtitulom architekti globálnej dediny, vizionársky mapujúci osudy sveta v rukách mladých menežerov, film, o ktorý by sa bez rozmýšľania mali uchádzať naše televízie, ale aj tematizácia čínskych, holandských, talianskych, španielskych, arménskych (libanonský titul Muron) či iných etnických, náboženských, kultúrnch i rasových problémov. Tematicky mimoriadnu závažnosť a výpovednú silu mal maďarský film Jána Bencsika a Zuzany Antalovej "Nepochovávajte ma!" - Petöfi medzi Slovákmi, jednoznačne dokladajúci jeho slovenský pôvod. Omyly nariekačov nad neexistenciou slovenského filmu, ktorí ho stále vnímajú len ako hraný a pre kiná, dokazovali aj ďalšie súťažne a mimosúťažné (iba tých bolo navyše sedem) krátkometrážne dokumenty. Ďalších vyše tridsať titulov, vrátane mnohých zahraničných, sa dalo pozrieť aspoň individuálne vo videoservise, navyše atraktívne boli aj sprievodné už komerčnejšie a lepšie navštevované zahraničné etnotituly.

Festival profilovali aj kvalitné diskusné tribúny tvorcov, jedna z najlepších seminárov venovaných posledných pätnásť rokov domácemu filmárovi vôbec, spoluzakladateľovi Etnofilmu Martinovi Slivkovi, na ktorej okrem mnohých referentov a diskutérov najväčší podiel má organizátorka zo Slovenského národného múzea v Martine Daša Ferklová (dúfajme, že to bude dotiahnuté aj monografickým zborníkom o tejto kľúčovej osobnosti kultúry), výstavy o Karlovi Plickovi a Martinovi Slivkovi i filmy o nich, z ktorých spomienku na Martina Slivku, režiséra Jána Opartyho vyzdvihla aj novinárska porota, doceniac originálny filmársky portrét, v ktorom sa bývalý žiak a dnes zrelý tvorca programovo a partnersky hlási k svojmu veľkému pedagógovi.

VILIAM JABLONICKÝ


Zpět na obsah