SLOVENSKÉ DOTYKY
 

NEDOVOĽ, ABY ZAHYNUL TVOJ OBRAZ

Fotografka Anna Feldeková

O Feldekovcoch sme v našom časopise písali už veľakrát. Nemožno sa tomu čudovať, pretože každý člen tejto výnimočnej rodiny je niečím zaujímavý, každý má svoj nevšedný osud. Nie inak je to aj u Aničky, druhej najmladšej dcéry spisovateľov Ľubomíra a Oľgy Feldekovcov. Pochopiteľne. Veľkú úlohu zohralo nielen povolanie rodičov, ale aj ich výchova. A tak vlastne všetkých päť detí je umelecky orientovaných. Anna Feldeková pred rokom vyštudovala fotografiu na pražskej Fakulte múzických umení. V roku 2005 sa chystá náš Slovensko-český klub pripraviť reprezentatívnu výstavu fotografkiných prác a vydať jej publikáciu...

Po ukončení gymnázia v Bratislave, keď sa jej rodičia z politických dôvodov presťahovali do Prahy, začala Anička študovať srbistiku a slovakistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej. Popritom sa však rozhodla skúsiť šťastie aj na FAMU a v roku 1996 sa jej to pošťastilo. Ako nám prezradila, začala fotografovať vlastne už ako deväťročná, keď otcovi tajne vzala jediný fotoaparát, ktorý doma mali, a rozhodla sa nasnímať svoju mladšiu sestru Katku. Pôvodne ju fotila oblečenú, ale keďže sa jej nepáčil strakatý sveter, kázala jej ho vyzliecť, a tak vlastne vznikol Aničkin prvý akt.

Aktami sa zaoberala prakticky aj počas celého vysokoškolského štúdia. Venovať sa im začala, keď sa prvýkrát zamilovala a jej priateľ sa tak stal aj jej prvým modelom. Najprv robila len mužské alebo len ženské akty. Neskôr zistila, že s dvojicou sa dá predsa len pracovať lepšie ako s jedným človekom, pretože tam existuje aj nejaký iný vzťah, nielen medzi fotografom a modelom. "Nevyberala som si zvlášť pekné dievča a zvlášť pekného chlapca. Fotím skutočné páry a snažím sa zachytiť iskrenie, ktoré takí ľudia v období zamilovanosti vyžarujú..." V súčasnosti tiež pokročila od "čistých" aktov v ateliéri s neutrálnym pozadím k takým, ktoré majú svoj príbeh a teda významnú úlohu v nich zohrávajú aj rekvizity, čo je omnoho náročnejšie. Láka ju vymýšľať niečo s provokatívnym prostredím. Rada tiež akty kreslí, len tak pre svoju zábavu. Aktu ako fotografickej disciplíne sa venovala spolu s dvoma kamarátkami zo školy, s ktorými ich i niekoľkokrát vystavovala. Samostatné výstavy mala tak v Prahe, ako aj v Bratislave. Okrem fotografovania sa zaoberá už niekoľko rokov i novinárskou činnosťou - dopisovala do časopisu Život a v súčasnosti do týždenníka Domino fórum. Robí tiež návrhy obálok na knihy a fotografické ilustrácie do publikácií, okrem toho vďaka znalosti piatich svetových jazykov prekladá, a to i poéziu.

Cesta za dobrodružstvom

Aničkina švagriná Magda (bratova manželka), ktorá vlastní vydavateľstvo Metafora, mala celoživotný sen navštíviť južnú Ameriku, konkrétne Peru. "Rozhodli sme sa, že tam pôjdeme spolu, nie však len tak, ale niečo o tom aj napíšeme," prezradila nám Anička. "Museli sme sa preto riadne pripraviť - začali sme sa učiť španielčinu a študovať všetky dostupné materiály o tejto krajine. Vedeli sme preto veľmi dobre, kam ideme a čo tam ideme hľadať a robiť. Na jar tohto roku sme sa teda vydali na cestu a šesť týždňov sme strávili v Peru a Bolívii."

Cestovateľky nevynechali pochopiteľne ani tamojšie turistické ciele, ale rozhodne chodili najmä tam, kam väčšina ľudí nezablúdi a neraz na ich ceste zohrávala veľkú úlohu náhoda. "Tešila som sa napríklad na tie obrovské línie v púšti, o ktorých som čítavala, a ktoré sú veľkou záhadou," hovorí. "Vždy som rozmýšľala, prečo kedysi tunajší obyvatelia na prvý pohľad nezmyselne robili v púšti obrovské obrazce, ktoré je vidieť len z lietadla, a to v čase, kedy ešte vlastne vôbec nelietali. Keď sme nad nimi aj my prelietavali, uvedomila som si v prvom rade, že sú vidieť oveľa horšie, ako na obrázkoch, ale pochopila som najmä to, že veď ľudia robia oveľa väčšie hlúposti, než je vyrývanie obrázkov do púšte. Zrazu už ma tá záhada tak nefascinovala a zistila som, že tie línie, za ktorými sem turisti cestujú, sú omnoho menej zaujímavé, než ľudia, ktorých sme v tejto krajine celkom náhodou objavili..."

Cesta bola pochopiteľne veľmi náročná. Chodili na rôzne túry, takže pred štartom rozmýšľali o každom grame, ktorý so sebou brali. Mladé ženy mali vlastne jeden jediný šampón, v ktorom si aj prali veci, aj sa s ním umývali. "Keď som sa vrátila, chvíľu mi trvalo zvyknúť si na mestský život. Rozmýšľala som, prečo teraz zrazu potrebujem toľko vecí, keď tam som bola šťastná s tým jedným šampónom..."

Anička si z južnej Ameriky priniesla úžasné množstvo farebných diapozitívov a spolu s Magdou nahrali aj nejaké rozhovory a urobili si zápisky. Rozhodli sa, že nevydajú knihu len na základe jednej cesty, ale ešte minimálne raz južnú Ameriku navštívia. Aj fotky chce Anička roztrieďovať až o nejaký čas, aby získala potrebný odstup.

Výstava i kniha

"Otec dlhé roky prekladá Shakespeara a takmer vždy, keď si s ním sadnem ku káve, zvrtne sa reč na túto jeho prácu. Má totiž takú schopnosť, že nech hovoríme o čomkoľvek, nájde nejakú paralelu s poéziou. Neraz sa mi stávalo, že keď som svoje fotografie, ktoré už predtým existovali samy osebe, spojila s poéziou, stali sa zrazu úplne niečim iným. Otec ma upozornil na to, že tie moje fotografie sú vlastne obraz, okamih, ktorý sa zachováva do budúcnosti a spomenul si pritom na Shakespearov sonet "Nedovoľ, aby zahynul tvoj obraz". Prišlo mu na um, že Shakespeare dal vlastne názov mojim fotografiám a vlastne fotografiám vôbec."

Doteraz Anička mala vždy len komornejšie výstavy, postupne však zhromaždila také množstvo fotografií, ktoré by si zaslúžili, aby z nich urobila poriadny výber. Tak sa vlastne zrodila myšlienka veľkej bilančnej výstavy Anny Feldekovej v Gallery Art Factory na Václavskom námestí v Prahe pod názvom "Nedovoľ, aby zahynul tvoj obraz", ktorú bude spoluusporadúvať Slovensko-český klub. Je to pochopiteľne i príležitosť, aby vyšla aj rovnomenná knižná publikácia tejto slovenskej fotografky.

Nuž a na záver sa natíska obligátna otázka: Dá sa uživiť fotografiou? "Umeleckou určite nie," ubezpečuje Anička. "To možno len zopár špičiek. Môj otec tomu hovoril schizofrénia - veľa vecí písal z vlastnej potreby, z vnútorného nutkania a niečo zasa len pre peniaze, aby uživil rodinu. Tvrdí napríklad, že nebyť toho druhého, asi by nezačal vôbec prekladať. A to by napokon bola obrovská škoda, ako sa neskôr ukázalo. Tak i ja robím nejaké komerčné veci, ale len preto, aby som mohla podporiť tie umelecké..."

NAĎA VOKUŠOVÁ, VLADIMÍR SKALSKÝ


Zpět na obsah