S režisérom a scenáristom Martinom Šulíkom

Ste patrónom slovenskej časti CinEdays, festivalu európskeho filmového dedičstva. V čom vidíte jeho zmysel?

- Európsky film je pre mňa súčasťou pamäti európskych národov. Vďaka jeho schopnosti vizuálne zachytiť neustále sa meniacu realitu, si môžeme pripomenúť nielen hviezdne hodiny, ale i dejiny hanby na našom kontinente za posledných sto rokov. Pomocou filmu si môžeme sprítomniť kultúrne tradície, z ktorých sme vyrástli. Vďaka filmu máme dnes predstavu, ako vyzeral Paríž na začiatku storočia, aké bolo vylodenie spojencov v Normandii, ako sa budovalo vojnou zničené Slovensko. Vo filmových príbehoch sa rozkrývajú problémy, ktorými európska spoločnosť žila a žije. Európsky film je veľmi dôležitý preto, aby sme si zachovali svoju identitu. Keď ho nebudeme mať, stratíme aj sami seba.

Ktorý z vašich filmov bol divácky najpríťažlivejší?

- Najviac ľudí chodilo na "Záhradu". Ale väčšina divákov videla moje filmy v televízii. Napríklad "Záhrada" vyhrala Českého leva a v ten istý večer ju odvysielali v Českej televízii. Do kina už nikto neprišiel.

V rebríčku Slovenskej filmovej a televíznej akadémie obsadili vaše filmy najvyššie priečky, v diváckej Top 10 deväťdesiatych rokov nefigurujú...

- Asi nemám dar osloviť široké publikum. Keď som sa snažil nakrútiť komerčný film, dopadlo to vždy horšie, ako keď som publikum ignoroval. Mal som napríklad pocit, že "Orbis pictus" by mohol byť pre divákov zaujímavý. No a medzi mojimi filmami je v návštevnosti na poslednom mieste. Myslím si, že stopa, ktorú film v divákovi zanechá, nezávisí len od množstva divákov, ale od intenzity a hĺbky zážitku. Tarkovského alebo Bressonove filmy rozhodne neboli veľké komerčné úspechy, ale nemožno prehliadnuť silu, ktorou ovplyvnili celé generácie. Zmenili spôsob myslenia.

Vaše filmy patria k najexportovanejším artiklom slovenskej kinematografie. Cítite to aj finančne?

- To je zásluha Ruda Biermanna. Ako producent chcel, aby sa filmy dostali do sveta na čo najviac festivalov, aby ich videlo čo najviac ľudí. Finančne to nie je nijaká sláva.

Po trojročnej prestávke, v ktorej ste nakrútili štyri dokumenty, znovu chystáte hraný film.

- S Marekom Leščákom sme napísali scenár, ktorý sa volá "Slnečný štát alebo Hrdinovia robotníckej triedy". Ešte nie je definitívne rozhodnuté, kde a ako sa bude realizovať. Producentom bude asi Čestmír Kopecký a jeho spoločnosť Prvá verejnoprávna. V súčasnosti rozmýšľame o rôznych variantoch scenára. Nakrúcať by sa malo na budúci rok, dokončenie by bolo pravdepodobne v roku 2005.

V Čechách zoženiete peniaze ľahšie?

- Len zo slovenských zdrojov film nenakrútite. Keby nebolo Českej televízie a ochoty českých producentov participovať na slovenských filmoch, naša kinematografia by posledných desať rokov vôbec neprežila.

Čo povedali na váš nový projekt v Slovenskej televízii?

- STV prestala vyrábať pôvodnú tvorbu. Rozhodli sa programy nakupovať zo zahraničia, pomaly sa menia na komerčnú vysielacu televíziu. Verejnoprávnosť sa mylne meria len vyváženosťou spravodajstva. To, či televízia produkuje aj vlastný program, dokumentárne, hrané alebo animované filmy, nikoho nezaujíma. Jednoducho o niekoľko rokov nebude o našej súčasnosti nijaké svedectvo. Krízový manažment hovorí o tvorcoch ako o netrpezlivých nátlakových skupinách. Vo verejnosti vytvárajú pocit, že slovenskí filmári sú ľudia, ktorí chcú rozhadzovať peniaze daňových poplatníkov. Ale ak chce režisér robiť svoju robotu, hľadá si priestor, kde by to bolo možné. STV sa zmenila na obrovskú sporiteľňu, ktorá nerozpráva o tom, čo vyprodukuje, ale len o tom, čo ušetrí. Ľahko sa šetrí, keď sa nič nerobí. Zmyslom verejnoprávnej televízie by malo byť budovanie prostredia na vznik nových diel, reflektovanie skutočnosti vo všetkých jej podobách.

Netajíte, že pokiaľ ide o stav slovenskej kinematografie, všetci filmári majú maslo na hlave.

- Dlho sme mlčali. Vždy nám niekto vysvetlil, že prioritu má zdravotníctvo, poľnohospodárstvo... A tak sa v tichosti za trinásť rokov zlikvidovala celá slovenská kinematografia. Robotu v audiovizuálnom priemysle stratilo okolo 3 000 ľudí. V slovenskej filmárskej obci zavládla totálna strata pamäti. Napríklad človek, ktorý rozhodoval o slovenskom filme na ministerstve kultúry, bol členom skoro každého krízového manažmentu v STV, riadil Filmový ústav, sedí v každej komisii, ktorá prideľuje financie. Minule v novinách napísal, že na Slovensku nemáme režisérov, že škola nikoho nevychovala. Nie je to pravda. Každý rok naši študenti vyhrávajú ceny na festivaloch, máme dobrých animátorov a hlavne dokumentaristov. Bohužiaľ, po skončení školy nemajú šancu uchytiť sa, a tak odchádzajú do reklamy alebo do Čiech. A ľudia, ktorí sú za deštrukciu tohto prostredia spoluzodpovední, sa tvária, že so slovenským filmom nemajú nič spoločné a píšu do novín somariny.

Čím sa živí režisér, keď nemá šancu robiť filmy?

- Väčšina slovenských sa neživí ani hraným filmom, ani dokumentom, ale reklamou. Robím to aj ja.

Neodhovárate svojich študentov, aby si zvolili lukratívnejšie povolanie ako filmárčinu?

- Nie. Len im hovorím, že sa pripravujú do iného kontextu tvorby, ako sme fungovali my. Keď som skončil vysokú školu, bolo Československo uzavreté. Dnes naši absolventi môžu nakrúcať filmy hocikde, pre veľmi široké publikum, len musia byť jazykovo vybavení, ovládať rozličné techniky práce a uvedomovať si rozdiely tvorby v rôznych podmienkach. Podľa situácie na Slovensku vychovávame našich študentov pre zahraničie.

Českí kritici vám vymysleli prezývku slovenský Hřebejk...

- Cítil by som sa tak, keby som mal miliónové návštevy na filmoch. Ale Hřebejkove filmy mám rád, lebo koncepčnou prácou sa mu podarilo za posledných desať rokov zmapovať svojskou optikou všetky zlomové etapy v českých dejinách 20. storočia. Hřebejk s Jarchovským robia svoju robotu veľmi sústredene a majú veľmi dobrý divácky ohlas.

JENA OPOLDUSOVÁ

---

Zpět na obsah