Komentár

V súvislosti s diskusiou o európskej ústave sa ventilujú najrôznejšie názory na postavenie a úlohu malých krajín v rozšírenej Európskej únii. Prv než si predostrieme, ako by mala únia vyzerať napríklad v roku 2030, niekoľko čísel, ktoré podávajú obraz o mieste a váhe malých krajín stredoeurópskeho priestoru.

V roku 2004 sa bude Európska únia skladať z 25 krajín, z toho ich 18 bude mať počet obyvateľov približne do desať miliónov. Obyvatelia týchto krajín budú tvoriť 26% z celkového počtu 455 miliónov obyvateľov únie. Malé krajiny stredoeurópskeho priestoru (Slovensko, Maďarsko, Rakúsko a Česká republika) majú 34 miliónov obyvateľov, teda 7,4% obyvateľov únie. Medzi malými krajinami Európskej únie, ako ukazuje nasledujúca tabuľka, sa radia ku väčším.

Desať kandidátskych krajín má temer 80 miliónov obyvateľov a vytvára 8,2 % HDP Európskej únie 25. V prepočte na obyvateľa však vytvárajú iba 9900 USD, to znamená necelú polovicu toho, čo produkuje EU25 (Všetky výpočty HDP sú v USD v parite kúpnej sily za rok 1999, za neskoršie roky nie sú k dispozícii porovnateľné údaje, štrukturálne pohľady to však neovplyvňuje).

V druhej polovici dvadsiateho storočia a teraz v 21. storočí sa podstatne zmenili podmienky a okolnosti, v ktorých sa Európa vyvíja a bude vyvíjať. Inovačné procesy nastolili a nastoľujú inú techniku, inú technológiu, inú komunikáciu informačnú i dopravnú. Všetky odvetvia sa rýchlo menia a tento proces akceleruje. To vo svojom celku vytvára široké, vzájomne prepojené väzby, ktoré prestupujú myslenie, politiku, ekonomiku, kultúru, vzdelanie, vzdialenosti. Kapitál sa stal medzinárodným a pre svoju existenciu nepotrebuje zaberať územie, odnárodňovať, ako to prebiehalo ešte v prvej polovici dvadsiateho storočia. Tieto nové podmienky spolu so skúsenosťami dvadsiateho storočia najviac na pôde Európy ukázali, že imperiálne myslenie a z neho vyplývajúce samovražedné konflikty, ktoré prebehli v tomto storočí, vedú do slepej uličky a napokon k strate ekonomických, politických aj intelektuálnych pozícií.

Možno sa dôvodne domnievať, že zmeny výrobných síl, ktoré prebehnú medzi rokmi 2000-2030, budú podstatne rozsiahlejšie než medzi rokmi 1970-2000. Ich váha dostane nový kvalitatívny rozmer. To je sila, ktorá rozhoduje a bude rozhodovať o vývoji v nasledujúcich desaťročiach a bude objektívne formovať zjednocovanie Európy.

Získavanie, kontrola a distribúcia informácií sa stávajú základom rozvoja, ktorý jednotlivé európske štáty, veľké i malé, sami osebe nemôžu zabezpečiť. Ani Nemecko, ktoré je ekonomicky najsilnejším štátom Európy, na to nemá a nebude mať silu. Tým skôr malé európske krajiny nemôžu sami osebe vo svete 21. storočia uspieť. Ak majú obhájiť svoje záujmy, musia myslieť a konať európsky. Nastupujúci svet globalizácie bude svetom veľkých. A tým sa buď Európska únia stane alebo sa stratí ako svetový hráč so všetkými dôsledkami pre jej obyvateľstvo.

Čo čaká Európu o dvadsať či tridsať rokov? Postupne budú vo svete vyrastať nové silné štáty a ich uskupenia a budú chcieť, aby boli prijímané ako globálni hráči. Z tendencií vývoja sveta, ktoré možno v posledných desaťročiach vystopovať, vyplýva, že svet sa bude vyvíjať viacrýchlostne. Znamená to, že sa budeme stretávať s činmi a procesmi, ktoré vychádzajú z myslenia zrodenom v devätnástom storočí i s myslením, ktoré produkujú nastupujúce podmienky storočia 21. Viacrýchlostnosť vývoja bude pravdepodobne vytvárať konflikty rôznej intenzity a rôznej podoby.

Situáciu bude komplikovať ekologický stav zemegule, a to tak zmenami klímy (napríklad prostredníctvom skleníkových plynov), tak pribúdajúcou vzácnosťou niektorých surovín či pitnej vody.

Kumulácia zmien v oblasti výrobných síl a rozdielne vývojové tempá vo svete sú sily, ktoré tlačia Európu k intenzívnemu zjednoteniu. Neznamená to ale, že sily, ktoré chcú tiahnuť svet naspäť, zmiznú.

Zo stručne naznačených podmienok, v ktorých sa svet bude vyvíjať, vyplýva, že Európska únia bude musieť mať silu k tomu, aby dokázala zaistiť záujmy tohto kontinentu a v ňom záujmy všetkých členských krajín. Nemôže teda byť voľným združením, ale musí byť silným útvarom typu federácie.

Európska únia nevzniká ako protiváha Spojeným štátom americkým, ale nesplní svoju úlohu ako ich prívesok. Záujmy Európy a USA nemusia byť vždy zhodné, ako sa to už viac ráz ukázalo.

Európska únia už pri svojom vzniku vyvodila z minulých historických skúseností a z nových podmienok základnú zásadu pre svoju budúcnosť, a to princíp súdržnosti. Je to postup a nástroj umožňujúci v nových podmienkach úspešné riešenie záujmov všetkých zložiek. Na druhej strane rozvoj vo všetkých krajinách Európskej únie je objektívne podmienený rozvojom únie ako celku.

Tieto fakty teda umožňujú, aby aj malé krajiny podporovali to rozhodujúce, teda upevnenie Európskej únie v politicky jednotnú jednotku, v ktorej záujem únie ako celku bude mať zodpovedajúce miesto. Pritom treba vidieť, že proces zjednocovania je z historického hľadiska časovo veľmi náročný. Ak nebude toto zjednotenie Európskej únie dovŕšené včas, mohlo by byť celé toto úsilie zmarené.

Zároveň je nutné vidieť, že formovanie Európskej únie do podoby, povedzme federácie, je ľudské dielo a ako také nemôže prebiehať bez chýb, bez hľadania odpovedajúceho východiska a nápravy omylov.

Päťdesiat rokov od prvopočiatku únie ukázalo na jednej strane, že tento projekt je životaschopný a na druhej strane, že jeho cieľové riešenie nepríde samo, ale bude výsledkom dlhého a vytrvalého úsilia.

ALEXEJ BÁLEK

---

Zpět na obsah