Herec Ady Hajdu

Ady Hajdu má rád slnko a pohodu. Najviac ho vystihuje flegmatický prístup k veciam a hoci sa narodil v znamení Leva, dravosť šelmy mu nie je vlastná. Nie je ambiciózny, nezháňa si prácu ani sa neponúka režisérom či kastingovým agentúram. O tom, že práca si ho aj napriek tomu akosi vždy sama nájde, svedčí aj fakt, že patrí k jedným z mála slovenských hercov-šťastlivcov, ktorým sa podarí účinkovať aspoň v jednom filme ročne. A to je na slovenské pomery už čo povedať...

Ady sa narodil 5. 8. 1963 ako štvrtý a najmladší syn svojich rodičov. Spočiatku rozmaznané dieťa vyrástlo v dieťa neposedné a neskôr sa premenilo vo vyziabnutého chalana ulice. Hrdinami jeho detského sveta boli tankisti a Winnetou. Nemal žiadne herecké vzory, ani sa nechcel stať hercom. Nebol ten typ, čo sa rád predvádza, skôr len z úzadia pozoroval ľudí. Potom prišla puberta a s ňou komplexy. Uzavrel sa do svojho vlastného sveta, obklopil sa knihami a len čítal a čítal. K pani Tálii sa dostal náhodou. Všetko sa začalo v LUDUSe (divadlo pre deti a mládež v Bratislave), kde spoznal svojho životného kamaráta, Romana Luknára. Hranie sa im zapáčilo natoľko, že rozmýšľali, ako zostať čo najdlhšie súčasťou hry, ako nájsť spôsob, aby (sa) mohli hrať čo najdlhšie. A zrodil sa nápad - Vvysoká škola múzických umení.

Maska študenta

Prijali ich oboch a profesionálna hra sa mohla začať. Študovali v čase, keď na školu nastúpili učitelia ako Pavol Mikulík či Emil Horváth. Trio Hajdu - Luknár - Krempaský stále držalo spolu, na škole tvorili špičku bohémskeho života. No ako Ady tvrdí, boli usilovní, snaživí študenti. Ešte cez školu naštudovali viacero hier, veľmi úspešná bola napríklad hra "Maratón", ktorú režíroval Pavol Mikulík. V štvrtom ročníku nedostali zápočet z prednesu, a tak spolu pripravili pomstu učiteľom. V deň promócie si vymysleli, že ich zrazilo auto. Peter Šimun ich pred slávnosťou obviazal a oni celí pyšní na svoj plán "vyrazili na miesto činu". Hajdu mal obviazané obe kolená, Luknár prst, Krempaský mal po celom tele nakreslené príznaky psoriázy, kožnej choroby. Nápad im však pripadal vtipný len do chvíle, kým v sále nezbadali sedieť všetkých tých hrdých rodičov a vyobliekaných kamarátov, ako zdesene hľadeli na prichádzajúce zafáčované trio. Cítili sa trápne a bežali si na chodbu strhnúť obväzy. Rodičia im dlho nemohli odpustiť, že ich tak nevhodne "reprezentovali". Život ten žartík vrátil. Hajdu si zlomil obe kolená, Luknár mal dolámaný prst a Krempaský prekonal akúsi záhadnú kožnú chorobu...

Po ukončení VŠMU nastúpil Ady do divadla v Trnave a po pár rokoch dostal angažmán v bratislavskom divadle Astorka, kde pôsobí dodnes.

Masky a divadlo verzus masky a život

Najväčším zázrakom divadla sú premeny, masky, ktoré si na seba dávame. Ady to volá desať centimetrov premeny. Napríklad herec, ktorý čaká na svoj výstup na javisku, je ešte stále Hajdu a keď jeho noha vkročí na priestor javiska, je z neho niekto iný. Vnikol do zóny premeny, ktorá má hranice len na desať centimetrov od seba. "Ľudia žijú s maskami a to sa mi zdá hrozné, kým ich dajú dole a nechajú sa spoznať, trvá to niekoľko rokov a možno svoju pravú tvár nikdy neodhalia, nepustia si nikoho k sebe. Máme v sebe veľa ľudí a polôh, rád ich pozorujem a potom si ich na divadelných doskách pripomínam, pracujem s nimi, tvarujem ich, dávam im tvár. My ľudia neustále bojujeme sami so sebou a hľadáme sa, iba málo ľudí, ako napríklad Budha alebo Ježiš, ktorí boli osvietení, boli ľudia bez masiek. Oni od začiatku vedeli, kým sú, čo chcú a kam smerujú. My ostatní musíme trpieť a zistiť to časom striedaním rôznych masiek. Sme odsúdení na ustavičné hľadanie samých seba a na to, že nič skutočne nepoznáme."

Maska otca

Ady je veľmi rodinne založený, no v dôsledku špecifík povolania trávi doma veľmi málo času. Takže keď je konečne so svojimi dvoma deťmi, nedáva im takmer žiadne príkazy, čo sa mu cez divadelné prázdniny opäť vypomstí. Musí na ne kričať, aby ho počúvali. A to on nerád. Pre deti je ocinko na to, aby sa s nimi jašil, hral a skákal po posteli.

Maska kamaráta a občana

O Adym sa vie, že nemôže žiť bez kamarátov, a bez zákutí Bratislavy. Rád korzuje centrom mesta a miluje vedomie, že ulice sú plné jeho kamarátov. Vie, koho v akom bare nájde. "Ja mám túto 'dedinu' rád," hovorí Ady. "Nedokázal by som žiť nikde inde, ani keby som dostal veľmi lákavú finančnú ponuku zo zahraničia. Ja sa kamarátov nevzdám!" Je veľký patriot, ale o národnej hrdosti si myslí, že je len hraná. Tvrdí, že národ vykradol sám seba, a že zo slovenských národniarov sa stali tí najväčší miliardári.

Tajomná maska

Verí v duchov, aj v existenciu iných civilizácií. Zopárkrát už navštívil aj vešticu, no myslí si, že my ľudia nemáme mozgovú kapacitu na to, aby sme veci medzi nebom a zemou chápali... A tak sa radšej nezaoberá niečím, čo nedokáže pochopiť. Verí, že na Zemi nie sme náhodne, že v prírode je všetko dokonale premyslené a zorganizované - celý kolobeh života a zákony bytia. "Ľudia tu už nebudú dlho. Ľudstvo je hlúpe a speje k záhube - zničí sa samo a opäť tu bude zvieracia ríša, tak ako na počiatku".

Odtajená maska

Divadlo mu dáva veľké množstvo energie, prináša mu mnoho kamarátstiev, ale zobralo mu anonymitu a súkromie. "Zneistiem, keď ma ľudia spoznávajú, radšej utekám preč. Som síce komunikatívny, ale nemám rád, keď si ľudia myslia, že som ich kamarát len preto, lebo ma videli v televízií či v divadle".

Raz bol so svojimi deťmi niekde na prechádzke, keď ho "prepadol" celý školský zájazd a musel rozdať približne päťdesiat autogramov. "Ty si náš ocinko, ty nie si všetkých!" povedali mu vtedy jeho prekvapené deti.

Filmové masky

Svoj zatiaľ posledný film nakrútil s českou režisérkou Michaelou Pavlátovou. Volá sa "Neverné hry" a hrá v ňom playboya, ohrozujúceho manželstvo hlavných predstaviteľov stvárňovaných Zuzanou Stivínovou a slovenským hercom Petrom Bebjakom. V epizódnej roli vykopávača hrobov sa objaví aj v americkom filme "Frankenstein", realizovanom na Slovensku. Pri nakrúcaní došlo k nehode, keď omylom rozbil hlavnému predstaviteľovi, mimochodom jednému z dvojčiat slávneho speváckeho dua osemdesiatych rokov, Bross, ústa. S kolegom a "spoluhrobárom" Petrom Bzdúchom mali naňho podľa scenára zaútočiť. Ady sa mu chystal uštedriť rany na tvár a do brucha, no nacvičená choreografia im nevyšla podľa dohody, dvojča z Bross sa zohlo skôr ako malo a Adyho päsť mu miesto do brucha vrazila na ústa. Bross mu to vraj nikdy neodpustil a do konca nakrúcania medzi nimi vládla napätá atmosféra.

Inscenácia "Milovníci" od Nikoline Werdelinovej a v réžii Milana Lasicu, bude mať premiéru v decembri a Ady hrá aj v projekte Petra Zelinku, ktorú odpremiérujú v januári v štúdiu L+S. Ide o hru Michaela Fraya "My dvaja", kde bude hrať dve postavy a jeho divadelná partnerka Anna Šišková až tri.

Okrem týchto dvoch divadelných projektov sa v súčasnosti pripravuje aj na účinkovanie v maďarskom filme, ktorý bude rozprávať o politikovi Imre Nagyovi. Ady dostal úlohu "milo svinského" eštebáka. Alebo žeby skôr "svinsky milého"?

Maska budúcnosti

V prípade, že by sa už nikdy nemohol venovať divadlu, nerobilo by mu žiaden problém pustiť sa do hocičoho iného. Príkladom mu je Roman Luknár, ktorý predtým, než sa presadil v madridských divadlách, robil všeličo možné, aby prežil. Škrabanie zemiakov nevynímajúc. Hajdu si už dávno plánuje otvoriť malú kaviarničku, vedel by si predstaviť, ako vo svojej krčmičke varí a obsluhuje. Najmä ho však baví spoločensky žiť, posedieť si s kamarátmi pri pivečku a užívať si pohodu. Ale to sa vraciame vlastne opäť na začiatok príbehu....

Inscenácie divadla Astorka, v ktorých môžete Adyho vidieť: Les, Meštiaci, Obchod na Korze, Matka, Kvarteto

Filmy: Chlapec do náručia (prvý film, nakrítený ešte počas školy), Na krásnom modrom Dunaji, Rivers of Babylon, Mahuliena zlatá panna, Neverné hry a ďalšie.

JANA MAJOROVÁ

---

Zpět na obsah