SLOVENSKÉ DOTYKY
 

Oblúk ponad dekádou

Je to zvláštny oblúk. Presne pred dekádou, na prelome rokov 1992 a 1993 sa delilo (či rozpadalo) Česko-Slovensko a vznikali dva samostatné štáty. O desať rokov neskôr sú česko- slovenské vzťahy o desať tried lepšie, Praha je dejiskom vstupu Slovenska do NATO, teda do obranného zoskupenia zahŕňajúceho aj Českú republiku, oba štáty ukončujú svoje rokovania o vstupe do Európskej únie a chystajú sa tak stať členmi jedného integračného zoskupenia s viacerými znakmi spoločného "superštátu". Vyzerá to ako záver telenovely - dokonalý happy end.

Je to také jednoduché? A môže byť vôbec niečo jednoduché v tomto svete plnom paradoxov? Čo to rozdelenie dalo a čo vzalo Čechom a čo Slovákom? A čo im dala a vzala nasledujúca dekáda? Jednoduché odpovede majú samozrejme skupiny s vyhranenými názormi. Radikálni nacionalisti hodnotia súčasný vývoj ako stratu suverenity len chvíľu po jej získaní. Naopak tí, ktorých oni nazývajú "čechoslovakistami" vidia rozdelenie spoločného štátu ako obrovskú chybu, ba čo viac ako osobnú krivdu, a súčasný vývoj ako nádej a kompenzáciu. Existuje ešte mnoho iných názorov. Obávam sa, že na historické hodnotenia je ešte priskoro a ja sa o také rozhodne nechcem na tejto malej ploche pokúšať. Niekoľko postrehov sa však vnucuje...

Situácia po voľbách v roku 1992 bola zložitá. Na jednej strane možnosť permanentnej politickej krízy kvôli nekompatibilite politických reprezentácií jednotlivých republík. Áno, to treba priznať, značná nefunkčnosť parlamentu bola realitou dokonca už predtým. Na druhej strane možnosť rozdeliť Česko-Slovensko, na čo však ani jedna z reprezentácií nemala mandát a čo ani v jednej z republík nepodporovala väčšina obyvateľstva. Bola ešte tretia možnosť? "Rozvoľnenie" federácie a posun kompetencií smerom k republikám? To je dodnes predmetom vášnivých polemík. Zvíťazilo riešenie, ktoré bolo najjednoduchšie. Faktom je, že zabránilo eskalácii česko-slovenského politického konfliktu. O občanoch sa však znovu rozhodlo bez občanov - v tomto geografickom priestore s jeho historickými skúsenosťami je nebezpečné znovu lámať občianske povedomie len pár rokov po jeho prebratí z klinickej smrti. Ktovie, koľko resuscitácií ešte môže prežiť? A ako sa jeho poškodenie môže nepredvídane prejaviť? Ale bolo vyhnutie? Samé otázniky. Ale napokon, radšej otázniky než výkričníky. Až sa vnucuje citovať istú bratislavskú figúrku, "pouličného človeka", ktorý vždy hovorieval: "Pravdy sú len jedny..."

Pravda je, že rozdelenie znemožnilo vzájomné korigovanie politických elít. Výsledok bol tristnejší pre Slovensko, kde s drobnou prestávkou zavládol až do roku 1998 mečiarizmus. Jeho povaha sa časom ešte zhoršovala, až dosiahla známe vrcholy v podobe vylučovania poslancov z parlamentu, vulgarity, zneužívania tajnej služby, desivej medzinárodnej izolácie... Predovšetkým však rozdelenie znamenalo pre Slovensko ťažký ekonomický prepad. Ťažko by v spoločnom štáte bolo možné, aby si pacienti museli do nemocnice nosiť aj teplomery, lieky na bolesť a toaletný papier. Príčin tohto prepadu je niekoľko a všetky s rozdelením súvisia. Jednak existovalo isté vyrovnávanie v rámci Česko-Slovenska, to je jednoducho fakt a je to tak v každom spoločnom štáte, dokonca i v Európskej únii. Nie je to však tak, že by tie prostriedky ČR teraz ušetrila, vracalo sa jej to najmä vo forme väčšieho trhu. Slovenský prepad bol zavinený aj doslova kriminálnou mečiarovskou privatizáciou a stratou zahraničných investící - oboje by bez rozdelenia nebolo v tejto miere možné. Lenže ani časť z toho nechcela česká reprezentácia riskovať, čo nie je celkom nepochopiteľné.

Česi boli pritom na rozdelenie psychologicky pripravení ešte menej - dodnes máme v ČR problém aj so skráteným názvom štátu.

cPritom inak zahraničnopolitická váha našich štátov rozhodne skôr poklesla. Prestávame si rozumieť pokiaľ ide o jazyky ale aj podrobné znalosti reálií, súčasne si však emocionálne rozumieme ako nikdy predtým. Nemáme totiž žiadne významnejšie konflikty. Sme pre seba navzájom najobľúbenejšími cudzincami, umožnilo sa dvojité občianstvo, v Česku študuje viac slovenských študentov než kedykoľvek v minulosti, dokonca sa má liberalizovať režim na hraniciach. "To sú paradoxy!" napísal jeden dramatik, ešte než sa stal prezidentom...

VLADIMÍR SKALSKÝ


Zpět na obsah