SLOVENSKÉ DOTYKY
 

PRAHA V ZRKADLE SLOVENSKEJ LITERATÚRY

Nová publikácia

V Edícii Slovenských dotykov práve v týchto dňoch vychádza ďalšia kniha - je ňou publikácia autora Emila Charousa, ktorá nesie názov "Pražské inšpirácie slovenských spisovateľov" s podtitulom "Praha v zrcadle slovenské literatury."

Ako uvádzame na zadnom titule knihy, mnohoraké pražské motívy našli svoj odraz v dielach väčšiny najvýraznejších osobností slovenskej literatúry. Toto mesto bolo pre mnohých slovenských spisovateľov miestom štúdia, či pracovných pobytov, často ho vnímali ako vzor, či dvere do sveta. Kniha popredného českého slovakistu a literárneho historika PhDr. Emila Charousa, CSc., však nie je iba súhrnom idylických opisov poetických pražských zákutí. Starobylé kamenné mesto nad Vltavou sa v dielach autorov od Jána Kollára po Ladislava Balleka, medzi ktorými nechýbajú ani veľké romány, ani piesňové texty, vynára často v prekvapujúcich súvislostiach. Vedľa obdivu si nájdu i kritické postrehy večných rebelantov. Emil Charous sprevádza čítavou formou čitateľov od diela k dielu, od literáta k literátovi a buduje priamo pred jeho očami možno trochu nezvyklý obraz Prahy, postavenej namiesto tehál zo slovenských slov.

Ťažko by sme našli zasvätenejšieho sprievodcu. Emil Charous (1928) vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, vedeckú ašpirantúru absolvoval v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Do roku 1968 pôsobil ako redaktor nakladateľstva Naše vojsko a literárneho mesačníka Plamen. Neskôr pracoval v slobodnom povolaní, prekladal a lektoroval v českých nakladateľstvách, externe prednášal na Pedagogickej fakulte v Ústí nad Labem a na Filozofickej fakulte v Prahe. Spolupracuje s literárnou redakciou Českého rozhlasu. Považuje sa za najlepšieho umeleckého prekladateľa zo slovenčiny do češtiny, čo dokazujú aj viaceré ceny, uverejnil celý rad štúdií o česko-slovenských literárnych vzťahoch, vrátane knihy Druhý domov (Trilabit, Praha 1998), zostavuje antológie, neúnavne recenzuje. Za celoživotné zásluhy o šírenie slovenskej literatúry mu v roku 1997 udelili prestížnu Hviezdoslavovu cenu.

V spomínanej antológii, idea ktorej sa u nás v klube rodila postupne, tak ako sme sa zoznamovali s čím ďalej väčším počtom slovenských autorov, ktorí vo svojich dielach spracúvali a dodnes spracúvajú mnohoraké pražské témy, nájde čitateľ i autorov fundovaný historický výklad, ktorý mapuje pražské stopy slovenských spisovateľov. Dodáva k tomu: "Následující výbor textů je nový, bez předchůdců; může zaujmout obě strany. Českou stranu patrně nejvíc upoutá to, co z pražského života a jeho proměn i konstant utkvělo v slovenském literárním zrcadle; slovenského čtenáře možná překvapí, že česká metropole je snad vůbec nejfrekventovanějším místem i tématem, jimž slovenští spisovatelé věnují pozornost dobrých sto sedmdesát let, generaci co generaci, tedy téměř nepřetržitě od obrození, po dnešek. Dalo by se tedy říci, že naše antologie představuje svým historickým řazením autorských osobností něco jako specializovanou čítanku, jejíž rejstřík, pokud by to dovolil rozsah, by mohl být ještě mnohem bohatší."

Autor pripomína, že v tejto antológii, ktorú finančne podporil Magistrát Hlavného mesta Prahy, spájajúcej vybrané literárne texty s výkladovými medailónmi, patrí nezastupiteľná úloha aj portrétom osobností. Ich výber vychádzal zo zásady, že portrét by mal časovo zodpovedať dobe vzniku zaradenej práce, alebo byť aspoň vekovo neutrálny, najmä pokiaľ ide o prózu, verše alebo esej spomienkového charakteru. Odporovalo by logike, keby napríklad emocionálne vzrušenú báseň mladučkého Hviezdoslava (Jungmannovu slávnosť napísal vo svojich dvadsiatich štyroch rokoch) sprevádzala tvár dôstojného šesťdesiatnika, na ktorú sme viac-menej zvyknutí z literárnohistorických kompendií. Po tejto stránke chce antológia priniesť - podľa svojich možností - vlastnú galériu slovenských spisovateľov od obrodenia po dnešok v náväznosti na zvolenú tému. Je samozrejmé, že väčšinu tvoria fotografické snímky. Zároveň by sme však chceli využiť známy fakt, že medzi literatúrou a výtvarným umením existuje úzky vzťah, niekedy dokonca to, čo by sa dalo nazvať profesionálnou úniou. Antológia na to reaguje tým, že píšuceho maliara Janka Alexyho predstavuje v textovej časti úryvkom jeho spomienkovej prózy a na obálke využíva jeho maliarsku tvorbu (Pohľad na Hradčany, tempery, 1950). Aj niekoľko portrétov chce naznačiť, že na pražských vysokých školách výtvarného zamerania sa v medzivojnovom období vyhraňovali obe vtedajšie generácie slovenských maliarov - prvý sem prišiel práve Janko Alexy.

Len tak námatkovo môžeme uviesť mená niekoľkých výtvarníkov, ktorých stvárnenie spisovateľských kolegov sme v publikácii využili - Josef Mukařovský, Zolo Palugyay, Mikuláš Galanda, Tibor Bartfay, Koloman Sokol, Ľubomír Kellenberger, Martin Benka či náš kolega Štefan Schichman... Som presvedčená, že sa nám, prirodzene najmä zásluhou Emila Charousa, podarilo vydať knihu, o ktorú sa budú živo zaujímať nielen odborníci z literárnych kruhov, ale všetci tí, ktorí nájdu v slovách slovenských autorov to, čo sami vari nedokážu vyjadriť počas prechádzok magickým mestom Prahou.

NAĎA VOKUŠOVÁ


Zpět na obsah