Ľudmila Šunová

Mohla by sa stať prvou veľkou hviezdou slovenskej ženskej atletiky. A ktovie, možno by sa zapísala aj do histórie svetovej atletiky... Jej výnimočný športový talent sa totiž skĺbil s neuveriteľnou húževnatosťou a obrovskou vôľou dosiahnuť čo najlepšie výsledky. Ľudmila Droppová, ktorá sa narodila ako trinásta zo štrnástich deti v malej dedinke Lazisko, neďaleko Liptovského Mikuláša, už od detstva milovala pohyb. V početnej rodine síce každý mal roboty vyše hlavy, deti museli pomáhať, ale keď mali chvíľu voľna, naháňali sa po okolitých kopcoch a hrali sa. Ľudka však už ako dieťa začala aj sama behávať. Len tak, pre radosť, po lesných cestičkách. Vydržalo jej to aj vtedy, keď už vyrástla.

A keď pri svojom druhom(!) štarte vôbec v behu na 800 m v roku 1953 zvíťazila na majstrovstvách Slovenska, vytvorila aj nový slovenský rekord - a to napriek tomu, že bežala zranená a a na preteky sa pripravovala bez trénera. Zázračný výkon... A dostala sa do reprezentácie.

Ale vošla do toho láska. Do susednej dediny, do Ploštína, prišiel mladý učiteľ Miloš Šuna a s talentovanou atlétkou čoskoro vytvorili pár. V roku 1954 bola svadba, rok na to sa im narodila dcéra Eva. Novopečená mamička sa onedlho vrátila k atletike i do reprezentácie, avšak manžel nemal príliš veľké pochopenie pre jej záľubu. Aj keď bola nominovaná na olympijské hry v roku 1956 v Melbourne, neodcestovala tam. Manžel ju nepustil. Chcel ju mať doma. A ona nakoniec pre pokoj v rodine na olympiádu nešla. Časom sa jej narodili ďalšie dve deti, synovia, začali stavať dom, popri tom študovala a tak sa veľmi sľubne rozvíjajúca kariéra majsterky Slovenska na dlhý čas skončila. Dala prednosť rodine. "Dodnes ľutujem, že som prepásla svoju životnú šancu. Bola som v skvelej forme. Raz, keď na jednom sústredení olympionikov v Bratislave vzpierači išli z tréningu, vbehla som medzi nich a hovorím: Koľkože váži tá činka? Dajte ju sem! Zdvihla som ju a potom mi povedali, že má sto kíl...," spomína na toto obdobie. K športu a k behu sa vrátila až po štyridsiatke, keď už deti vyrástli a osamostatnili sa a ona tak mala viacej času na svoj milovaný koníček.

V roku 1976 ju ako bývalú atlétku pozvali na slovenskú veteraniádu atlétov do Banskej Bystrice. Mala už 44 rokov. Štartovala na 100 a 600 m - obe disciplíny vyhrala! Tento úspech ju natoľko povzbudil, že opäť začala pravidelne trénovať. A Ľudmila Šunová začala zbierať medaile aj na medzinárodných veteraniádach nielen v bežeckých disciplínách, ale aj v hode oštepom a vrhu guľou. Stále ju však viac a viac lákal maratón, trať dlhá 42 km 195 m. A v tom istom roku, už ako 47-ročná, zabehla v Liptovskom Mikuláši svoj prvý maratón - ako prvá žena na Slovensku! "Na trati som bola jediná žena. Chcela som len vyskúšať, či to zvládnem. Mala som obrovskú radosť, že sa mi to podarilo. Dovtedy ženy nemali povolené behávať maratóny, bola to výlučne záležitosť mužov. Ale mňa nechali bežať a dobehla som do cieľa."

V súčasnosti už Ľudmila Šunová, 74-ročná babička šiestich vnúčat z Ploštína, má za sebou neuveriteľných 113 maratónov, ktoré väčšinou zabehla v kroji. Bežala už takmer vo všetkých krajinách Európy, v Severnej a Južnej Amerike, Ázii, Afrike i v Austrálii a nikdy to nevzdala. A z každého maratónu má nezabudnuteľné zážitky.

Medzi obľúbené preteky tejto obdivuhodnej babky patria aj bežecký seriál Pražského medzinárodného maratónu v Prahe. Už tu tri razy bežala maratón, prvý raz v roku 2002. Naposledy štartovala v českej metropole v septembri tohto roku v behu na 5 km. "Na pretekoch v Prahe je úžasná atmosféra. Organizátori ma pozvali na 1 maratón, ktorý bude v apríli budúceho roka. Veľmi rada prídem, túto trať som ešte nebežala. V Prahe býva aj môj starší syn Jaroslav so svojou rodinou, tak preteky skoro vždy spojím aj s ich návštevou."

Doma, v Ploštíne má množstvo medailí, viac ako desať kilogramov diplomov, nespočet nádherných váz, pohárov, sošiek a exotických suvenírov z celého sveta. Ktoré ceny si váži najviac? "Diplom z najstaršieho maratónu sveta v Bostone, kde som bežala jeho 100. ročník v roku 1996, ďalej diplom zo svojho stého maratónu v Chicagu z roku 2000 a zlatú medailu zo Sao Paula, kde som zvíťazila v roku 1998 v kategórii žien nad 65 rokov." A treba dodať, že do tých čias bola jediná maratónska bežkyňa zo Slovenska aj na juhoamerickom kontinente. Čo jej dáva behanie?

"Mám veľkú radosť, že vždy dokážem dobehnúť do cieľa a prekonať samú seba, skvelý pocit, že ma ľudia povzbudzujú a fandia mi. A tá úžasná atmosféra pri pretekoch sa nedá opísať. Kto to nezažil, ťažko pochopí. Keď sa postavím na štartovú čiaru, ako keby som omladla, zdá sa mi, že mám dvadsať. Som medzi mladými ľuďmi a športovcami, kde zabudnem na starosti. Aj keď už mi rýchlosť chýba, našťastie ešte vytrvalosť a snahu niečo dokázať mám. Keď prídem domov po pretekoch alebo tréningu, čaká ma síce kopa práce, ale to nevadí - pomáham deťom s vnučkami, ktoré tiež vediem k športu. Mám aj hospodárstvo - štyri ovce, dva jahniatka, kuričky, záhradu, domácnosť, vôbec sa nenudím. A tiež zháňam sponzorov. Nepýtam sa na hotely - našťastie som aj vo svete vždy našla dobrých ľudí, aj krajanov, u ktorých som mohla pár dní bývať, na cestách mám zo sebou aj liptovské klobásky... ale letenky sú drahé. Už som sa toľko nabehala za sponzormi, že keby sa to spočítalo, to by bolo možno ďalších sto maratónov. Tie preteky však stoja za to."

Pani Šunová si pred sebou vytýčila ďalší fantastický cieľ: zabehnúť vo februári budúceho roka svoj ďalší maratón na Antarktíde! Prečo práve tu a v tej hroznej zime?

"Maratóny som už bežala na všetkých piatich kontinentoch sveta, ale na šiestom kontinente ešte nie. A to ma veľmi láka - dobehnúť do cieľa aj na tomto šiestom kontinente. Zistila som aj to, že na rozdiel od veľkých svetových maratónov, je počet štartujúcich na Antarktíde veľmi limitovaný - pobeží asi len 180 nadšencov. Preto je tu poradovník, kto kedy bude behať. A mňa zaradili do pretekov, ktoré sa budú konať 26. 2. 2007." Nebude jej tam zima, keď pobeží v kroji?

"Ale nebojte sa... ja som naučená behať v kadejakých ťažkých podmienkach... Napríklad v roku 1996 som bežala maratón v Las Vegas a v púšti. Tak to tiež zvládnem.Viem, že to zabehnem," odpovedala s úsmevom.

EVA KUBÁŇOVÁ

---

Zpět na obsah