SLOVENSKÉ DOTYKY
 

TELEVÍZNY PROFIL NEZABUDNUTEĽNÉHO KOMIKA

Július Satinský

Keby tvorcovia tohto mesačníka neboli realisti, mohli by si povedať, že v ňom opakovane publikovaná kritika verejnoprávnej Českej televízie zabrala. Po pár týždňoch od portrétu Milana Lasicu uviedla totiž ďalšiu reláciu o Slovákovi a navyše v slovenčine. Išlo o 60-minútový dokument venovaný pred troma rokmi zosnulému Júliusovi Satinskému. Vysielal sa na ČT 1 13. septembra o 21:30 ako súčasť cyklu "Předčaná úmrtí" pod vtipne sa tváriacim názvom "Momentálne jsem mrtvý".

Na úvod treba zdôrazniť, že relácia v porovnaní s predošlou - augustovou - bola po odbornej stránke kvalitnejšia i pre diváka zaujímavejšia. A nebolo to iba tým, že v nej dostali slovo osobnosti, priatelia J. Satinského z kumštu a členovia jeho rodiny. Príťažlivosť portrétu spočívala i v tom, že v ňom neodznievali len samé chvály, ale reálne výpovede a postrehy, tematicky zamerané najmä na súkromný život herca a spisovateľa.

Z umeleckého a najmä ľudského aspektu Júliusa Satinského televíznym divákom priblížil najmä Milan Lasica. Blízkymi priateľmi boli od chlapčenských rokov, odvtedy, ako spoločne účinkovali v dramatickom krúžku bratislavského Pionierskeho paláca (v rozprávke "O dvanástich mesiačikoch" Julo predstavoval marec a Milan jún). Na herca, ktorý svoje publikum opustil predčasne, sa vo svojich spomienkach zamerali Magda Vášáryová, Viera Poledňáková, hovorili o ňom Václav Postránecký i Julov starší brat a manželka. Z ich rozprávania sa divák dozvedel, že bol "v civile" bonviván, zrozumiteľnejšie po slovensky povedané fičúr. Jeho oblečenie bolo vždy elegantné. V posledných rokoch svojho života však najradšej nosieval pohodlné montérky s trakmi - v tých vystupoval napríklad i na besedách a v televíznych rozhovoroch. Jeho (i Milanovo) "spisovateĺské pero" sa prebudilo už v mladosti, keď po večeroch chodievali popri Dunaji, vymýšľali si rozličné humoristické situácie a tvorili z nich príbehy, a tie hneď aj herecky stvárňovali, čo položilo základy spoločného vystupovania v začínajúcej televízii, v Divadle na korze a neskôr v ich štúdiu L+S.

Česká režisérka, ktorá J. Satinského rada obsadzovala do hlavných úloh svojich filmov, pripomínala jeho neopakovateľný ľudský šarm a prirodzený nevysychajúci humor, ktorým obohacoval svoje postavy. Herec V. Postránecký vo svojich spomienkach na spoločné filmovanie poukázal na jeho bezmedznú ochotu pomáhať iným, na jeho samaritánstvo. Niekdajšia herečka, Lasicova manželka, diplomatka M. Vášáryová bola stručnejšia a kritickejšia než ostatní vystupujúci v medailóne. Pripomenula napríklad Julov každodenný zvyk posilniť sa čímsi ostrým. Brat sa s pohnutím vracal do detských rokov, do čias, keď ešte ich otec vlastnil v bratislave známu kaviarničku. Podľa slov Viery, druhej Julovej manželky (prvá ako mladá tragicky zahynula), bol herec známy ako antifeminista, avšak vo vzťahu k nej striktne dodržiaval pravidlá rovnoprávnosti. Jeho mimoriadna starostlivosť o rodinu a láska k deťom bola všeobecne známa. "Mať deti na staré kolená, to je veľké šťastie," hovorieval. Vo svojich posledných rokoch najradšej sedával doma - písal fejtóny do médií a knižky. Von vychádzal iba kvôli divadlu. Mal radosť, keď mohol rodinu prekvapiť servírovaním maďarských špecialít, ktoré sám pripravil. Tvrdil o sebe, že je daltonista, no sotva sa to zakladalo na pravde - v scenári si totiž určité pasáže zvykol vyznačovať farebnými pastelkami.

J. Satinský miloval život. Príslovečná vtipnosť, šarm a noblesu si zachoval takmer do posledných dní. I keď pri rakovine nesmierne trpel, nikomu sa nesťažoval a ani svojim najbližším nehovoril o svojej ťažkej chorobe a blížiacej sa smrti. Úloha poľutovaniahodného človeka nu jednoducho nesedela. Hlavný účinkujúci v dokumente - M. Lasica - si dodnes vyčíta, že sa s najlepším kamarátom vlastne ani nerozlúčil.

Zaujímavosť tejto hodinovky umocnili do rozprávania včlené ukážky z vystúpení komika - klauna v televízii, na javisku a z jeho filmových úloh, komentované účinkujúcimi.

Ako sme spomenuli, televízny dokument pod názvom "Momentálně jsem mrtvý", bol kvalitnejšie spracovaný než ten augustový a nebolo to len tým, že autorka mala k dispozícii väčší priestor. Na pestrosti a azda aj dôveryhodnosti by však relácii pridalo vyjadrenie návštevníka divadla či filmového diváka. Autorka (Kamila Vondrová) ho vo svojej koncepcii nemala. A na záver všeobecná poznámka: Aby bol dokument o osobnosti kopletný (a mohol sa ako archívny materiál kedykoľvek použiť), nebolo by na škodu, keby obsahoval údaje o portrétovanom.

JOLANA KOLNÍKOVÁ


Zpět na obsah