Z krátkeho výletu na sever

Keďže tento rok uplynulo 150 rokov od smrti Ľudovíta Štúra a aj v Prahe toto výročie sprevádza viacero podujatí, ponúkajú i návraty k jeho dielu. Tak som sa aj ja jedného dňa začítala do zobraných spisov Ľudovíta Štúra, ktoré prednedávnom vyšli v Slovenskom Tatrane. A hľa - naďabila som na súvislosti mnou neočakávané. Našla som v spisoch kapitolu Cesta do Lužíc (Vykonaná zjari 1839). Keďže to bolo len pár dní po tom, čo som sa zúčastnila krátkeho výjazdu do Lužíc s Farným zborom Českobratskej cirkvi evanjelickej na Žižkove a Slovenskej evanjelickej cirkvi a.v. v Prahe- Jirchářích, zo zvedavosti som sa podujala na prečítanie obsiahlej kapitoly z diela. Dovoľujem si z nej odcitovať úvod, a i keď sa vám možno bude zdať dlhý, vedzte, že je to stále iba úvod.

"Dávno som túžil po návšteve Slovanstva, ktoré sa zachovalo ešte na severozápade zeme, obývanej a vzdelávanej našim veľkým národom, a boli to najmä Lužice, ktoré ma k sebe mocne vábili jednak preto, že ony ešte najviac zvyškov dávneho a kedysi tu široko sa rozprestierajúceho Slovanstva zachovali, keď naproti tomu v iných krajinách, za dávna čisto slovanských, aj najmenšie stopy prastarých obyvateľov vymizli: jednak tiež, že v nich práve v našom veku to smutné divadlo, totiž hynutie slovanskej a násilné vtieranie a cudzej národnosti vidno a azda konečná opona nad mohutným kedysi Slovanstvom v krajinách za Odrou a Labe sa spúšťa. Tieto odranské a polabské krajiny boli poslednými násypmi Slovanstva na západ a vo veľkej presile na Slovanstvo dorážala, niet sa čo diviť, že aj ony - ako obyčajne násypy pri dlhom obliehaní - najväčšiu ranu v Slovanstve od cudzinstva utrpeli, ako nás o tom pohľad na tieto krajiny nadostač poučuje. Smelo môžeme tvrdiť, že v týchto rozľahlých krajinách za starodávna niekoľko miliónov Slovanov žilo, a teraz nachádzame niekoľko tisíc v Sliezsku, Lužiciach, na Pomorí a v okolí luneburskom, ktorých podnes vždy viac a viac ubúda, takže najmä v posledných dvoch miestach s dokon-čením prítomného storočia ledva akýsi tieň zostane z dávneho Slovanstva. Akokoľvek slabé a nepatrné sú jeho zvyšky, predsa srdce každého vrúcneho Slovana k nim úctou zahorí, lebo ony, hoci v malom počte, jednako pri všetkých záhubných bojoch a pohromách, ktoré tu pripadli na našu národnosť, udržali sa ešte pri jazyku a obyčajoch svojich starých otcov."

Od cesty Ľudovíta Štúra do Lužíc uplynulo takmer 170 rokov a ľútosť nad zánikom slovanských území človeku našej doby už akosi neprislúcha. Ale predsa len "Akokoľvek slabé a nepatrné sú jeho zvyšky" - hodno sa aspoň pozrieť na tvári miesta, ako to dnes vyzerá.

Podotýkam, že zámerom jednodennej cesty nebolo objavovať, čo zostalo po Slovanoch a kde ešte možno počuť srbčinu. Na jej programe boli návštevy troch cirkevných zborov: v Herrnhute (Ochranove), v Königswarte (Rakecy) a v Ralbitzi. Preto som pôvodne ani nemala v úmysle o ceste písať. Ale ono sa to vlastne ponúka, hoci ako sprievodný jav.

Ochranov - mestečko niekoľko kilometrov za česko-nemeckou hranicou v Rumburku. Je zaujímavé tým, že sa v ňom usadili členovia Jednoty bratskej z Čiech a Moravy po represáliách, ktoré nastúpili v dobe pobelohorskej. Istý čas sa tam vraj zdržiaval aj J. A. Komenský. Evanjelická Jednota bratská, majúca svoje ústredie v Herrnhute, je cirkev rozšírená vo vyše 30 krajinách 5 kontinentov. Celkovo má asi 800 tisíc členov, z toho ale asi iba 30 tisíc v Európe. Najsilnejšie je rozšírená v afrických krajinách. Je známa najmä svojimi Heslami, po nemecky Losungen. Ide o výroky zo Starého a Nového zákona, po jednom z každého na každý deň, ktorými by sa mal riadiť každý dobrý kresťan. Hľa, aké heslo pripadlo na deň 30. 9. 2006, deň našej návštevy v Herrnhute (voľne preložené z nemčiny): "To, že človek môže jesť a piť a dopriavať si radosť i pri všetkých útrapách v živote, aj to je dar Boží." Okrem šírenia týchto hesiel spadá do ich misionárskej činnosti spravovanie nemocníc, škôl, škôlok, domovov pre starých ľudí a ľudí mentálne postihnutých. Tamojší cintorín má demonštrovať demokraciu najvyššieho stupňa: ploché hroby s prostými náhrobnými doskami, takmer splývajúce s povrchom zeme, sú radené za sebou chronologicky podľa dátumu úmrtia. Na jednej strane ženy, na druhej muži.

Druhou zastávkou bol evanjelický zbor v Königswarte. Mesto Bautzen (Budyšín) sme minuli, keďže nebolo cieľom našej cesty. Miestny farár v Königswarte nás pozdravil v srbčine, ale bolo poznať, že to má naučené a že tento jazyk nepoužíva. V ďalšom výklade už pokračoval po nemecky. Evanjelické obce v Lužici boli okrem tradičného roľníctva naklonené aj obchodu a priemyslu. Aj táto otvorenosť mala za následok stratu slovanského živlu - nielen v jazyku, ale aj v obradoch, zvyklostiach. Katolícke obce svojou väčšou rigoróznosťou uchovali jazyk vo väčšej miere, hoci na druhej strane neumožnili vstup priemyslu v takom rozsahu, ako u evanjelikov. No súčasnosť nastavuje na tieto tvrdenia aj tak svoje meradlá. Pri rozsiahlej nezamestnanosti obyvateľstva až 70% obyvateľov v produktívnom veku vycestúva za prácou do blahobytnejších regiónov - najmä do starých spolkových krajín. Spolková vláda podporuje pestovanie a udržiavanie slovanského jazyka - už aj preto, že sa taký trend razí aj v rámci menšinovej politiky v rámci EÚ. Prideľuje do regiónu vcelku slušné dotácie, ktoré ale podliehajú prísnej kontrole využívania. I tak je ich len tak-tak. Napríklad budyšínske divadlo, ktoré malo donedávna ešte dve samostatné korporácie - nemeckú a srbskú, muselo pristúpiť na ich zlúčenie v rámci jedného divadla.

Keďže tretia zastávka v poradí bola v katolíckej obci Ralbitz - Ralbicy - bolo možné očakávať, že aspoň na tejto zastávke zažijeme stretnutie so slovansky hovoriacim obyvateľstvom. To sa naplnilo ihneď po príchode. Na miestnom cintoríne polievali pozostalí po zosnulých kvety na nádherne udržiavaných a pestovaných hroboch. Prvé slovo, ktoré som spontánne začula z úst maličkého dievčatka, bolo "zvon". To keď na kostolnej veži udrela celá hodina a ozval sa zvon, dievčatko zvolalo "zvon". Dospelí ju v tom utvrdili, opakujúc to po nej, a aj medzi sebou sa zhovárali nám príbuzne znejúcim jazykom. Nebol problém ich osloviť, lebo aj ich nátura bola prístupná. A tak sme si mohli dovoliť vymeniť pár jednoduchých viet (odkiaľ sme, kam ideme), aby nám rozumeli, bez potreby tlmočiť to do nemčiny. Je to zvláštny pocit. Tak predsa len existujú aj dnes, hoci "slabé a nepatrné zvyšky". Dvojjazyčné nápisy na cintoríne ako "Chrystus je stanyl, haleluja" - "Christus ist auferstanden, Halleluja" sú toho tiež neklamným dôkazom. Ale ešte čímsi ako dvojjazyčnosťou udiera tento cintorín nielen do očí, ale i do mysle. Na prvý pohľad zrejmá rovnakosť všetkých hrobov s bielymi náhrobnými krížmi. Biela farba je u nich znamením smútku. Tak to bolo vraj (a aj je) u východných Slovanov, odkiaľ tieto slovanské kmene pôvodne prišli. Všetky biele kríže majú pozlátený korpus. Aj veľkosť krížov aj celých hrobov je taká istá. Rodinné hroby tam nenájdeme. Iba nápisy na oválnych tabuliach - v srbčine alebo nemčine - sú rôzne. Môže sa nám zdať toto pre nás trochu neobvyklé usporiadanie čudesné, ale ak si vypočujeme výklad nášho sprievodcu, alebo prečítame vysvetlenie v malej skladačke, ktorá sa nám dostala do rúk, zaiste priznáme opodstatnenie. Stojí tam (po nemecky): "Každému človeku, aj tomu najbohatšiemu a najinteligentnejšiemu, udrie raz hodina, kedy sa jeho pozemská púť skončí. Potom bude stáť každý s tým, čo dobrého urobil alebo aj neurobil, pred Bohom. Pred Bohom je každý z nás rovný. Cintorín v Ralbitzi nám to chce naliehavo pripomenúť."

A keďže sa pohybujeme v tomto prípade už naozaj v dvojjazyčnom prostredí, ešte ten istý nápis v jazyku Lužických Srbov: "Za kóždeho člowjeka, tež za najbohatšeho a za najmudrišeho, přińdze rak wokomik, zo so zemske žiwjenje skónči. Potom steji kóždy z tym, štož je dobreho činil abo tež nječinil, před Bohom. Ralbičanski kěrchow runje tole stajnje zaso do pamjakta wola."

Cesta so spočiatku skromnými ambíciami sa ukázala byť napokon ako široko podnetná aj pre ne-člena spomínaných cirkevných zborov. Pre tamtých iste mala rozmerov, najmä tých duchovných, ešte nadto.

JARMILA WANKEOVÁ

---

Zpět na obsah