S Bohušom Petríkom

Nevyzerá ako typický dôchodca. Má vyšportované opálené telo, hustú bradu a vlasy, zviazané do chvosta. Niekoľkokrát do roka chodí na cesty po svete. Ako stopár, hitchhacker. "Vystačím si tam s dôchodkom," hovorí 72-ročný Bohuš Petrík. V jeho byte visí mapa zemegule, popretkávaná nitkami exotických trás. Najjužnejšie bol v Ushuaia v Južnej Amerike, najsevernejšie v kanadskom Dawson City pod polárnym kruhom, najvýchodnejšie v Japonsku a Austrálii, navštívil aj Nový Zéland. Bývalý slovenský herec hrával romantických hrdinov, švihákov či milovníkov, no pravú romantiku si vychutnáva plnými dúškami až teraz.

Hitchhacker z Európy

Spáva kdekoľvek. Rozprestrie si karimatku, nafukovačku a spací vak. "Iné ubytovanie väčšinou nemám. Občas ma nejaký zo šoférov pozve domov, iný zasa na obed a niektorý ma pozve na večeru. V Japonsku sa mi to stávalo často." Raz, keď ležal za múrikom hneď pri mori, kontrolovali ho policajti. Povedal im - som hitchhacker z Európy, zo Slovenska a ukázal im pas. O chvíľu sa mu prihovoril tichý hlas.

"Do you sleep? Spíte? Mamička vám posiela večeru," prihováralo sa mu dievča a položilo na stolík proviant. A ráno mu donieslo raňajky. "Policajti zrejme okamžite všetkých informovali, že nie som zlodej, ale turista z Európy." Stopom aj pešo tak prebrázdil všetky štyri hlavné japonské ostrovy. Od Kjúšu až po ostrov Hokkaidó na najsevernejšom cípe krajiny, ktorý stráži bronzová socha samuraja.

Mimochodom, na Hokkaidó našiel fantastické bývanie. Hotel a reštauráciu tesne pred zbúraním. "Vliezol som tam rozbitým oblokom. Naskytol sa mi úžasný pohľad. Vnútri boli metráky prekrásneho japonského porcelánu. Tam som si vyrobil apartmán." Nič mu nechýbalo. Servíroval si na nádhernom jedálenskom servise. Bola tam aj herňa a asi dvesto roztlčených hracích automatov. "Vydržal som tam týždeň."

Český Kanaďan Žrout

Pochodil aj Kanadu. Jeho spoločníkom bol Čech. Stretli sa, keď sedel s nohami vyloženými von z auta a jedol bagetu. "Stál som kúsok od neho a fajčil. Mám taký úzus - keď fajčím, nestopujem. Lámanou angličtinou som sa spýtal, či nejde na sever. Odvrkol: "Nie. A kam chceš ísť?" "Do White Horse," špitol som. Povedal, že ide so mnou."

Po chvíli jazdy a rozprávania v angličtine vložil domnelý Kanaďan cédečko do prehrávača a ozval sa Waldemar Matuška: V nohách mám už tisíc mil... "Poznáš to?" spýtal som sa, a odpoveď bola: "Pochopiteľne, veď som sa tam narodil". Skoro som vypadol z auta.

Žrout, ako ho kamaráti prezývali, pochádzal z Čiech. Žije vo Vancouveri a obchoduje s drevom. Na severe Kanady kúpil tri pozemky pri rieke, kde sa chystal otvoriť zlaté ryžoviská.

"Aj ja som si zaryžoval zlato. Takto vyzerá," ukazuje Petrík mosadznú pracku s orlom, vykladaným 24-karátovým zlatom. Má ho vo vitríne spolu s inými suvenírmi.

Vo Venezuele bez pasu

Pán Petrík má len málo zlých zážitkov z ciest. "V Mexiku ma ozbíjali. Boli dvaja, jeden z nich vytiahol nôž a pichol ma do ramena. Nechali ma na ceste. Rana silno krvácala, našťastie sa našli ľudia, ktorí mi pomohli a odviezli ma do nemocnice." Nepríjemný bol aj zážitok z Venezuely. "Odpočíval som sám na moste, ruksak zložený vedľa. Obstali ma traja. Jeden mi priložil revolver tesne k hlave a trhal mi ľadvinku. Keď sa mu to podarilo, zostávajúci dvaja utekali preč s ruksakom. Ostal som bez všetkého."

V ľadvinke mal pas, cestovné šeky aj letenku. "Náš konzul Dušan Polónyi bol však fantastický. Vybavil ma náhradným pasom, posadil do aeroplánu a poslal domov." Náruživý cestovateľ hovorí, že na cestách stretáva skôr dobrých ľudí. Svoje príbehy si zapisuje. "Chcel by som ich vydať. Budú o srdečnosti a o krásnych ľuďoch. Len niekedy sa v nich objaví záporný hrdina."

MIROSLAVA HRIADELOVÁ

---

Zpět na obsah