SLOVENSKÉ DOTYKY
 

ZÁPADNÍ SLOVÁCI U JUŽNÝCH SLOVÁKOV

Reportáž

Je nedeľa 25. septembra 2005 desať hodín večer, keď sa náš autobus s asi tridsiatimi Čechmi aj Slovákmi z rôznych krajanských zoskupení v Českých krajinách, vydáva z Prahy na cestu po stopách Slovákov na Dolnej zemi. Cestou priberáme v Bratislave ešte asi desať našich krajanov zo Slovenska, príslušníkov Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku, ktorí tiež zatúžili zažiť na vlastné oči, ako sa žije Slovákom na Dolnej zemi. Treba povedať, že zájazd zorganizoval Slovenský ev. a.v. cirkevný zbor v Prahe pod vedením brata farára Dušana Tillingera so spolupracovníčkou Slovensko-českého klubu Janou Halukovou a ako taký mal za cieľ sledovať účinkovanie tamojších cirkví medzi Slovákmi. V pláne boli návštevy cirkevných zborov na miestach našich zastávok.

V CHORVÁTSKU

Hneď pri prvej z nich, v chorvátskom Iloku, sa presviedčame, že práve aj vďaka nej sa mohla slovenčina v tomto najvýchodnejšom cípe Chorvátska udržať vyše dvesto rokov v jej čírej, v čase príchodu Slovákov sem existujúcej podobe. A akej! Neveríme vlastným ušiam, keď z úst vidiečanov, čo nás prišli privítať, plynú slová a vety s voľbou slov a intonáciou, ktorú by si na Slovensku len s veľkou námahou a po úpornom tréningu osvojil nejeden hlásateľ Slovenského rozhlasu či televízie a ktorú jazykovedci predpisujú ako úzus. Preto sa s úžasom pýtam ako prvú vec pána farára Dušana Sajáka, inak vedúcu osobnosť nielen cirkevného života Slovákov v Iloku, ale prepojeného aj na tamojšie slovenské spolky a vôbec hýbateľa kultúrnych a spoločenských aktivít v tamojšom prostredí. Ako ste dokázali zachovať slovenčinu v tejto podobe?

"Ja si myslím, že to bolo aj vďaka tomu, že cirkev hájila nielen duchovné hodnoty, ale aj národné hodnoty. A keď to skĺbila dovedna, tak sme dokázali naozaj veľmi veľa, pretože cirkev dbala na to, aby sa zakladali školy, aby sa deti v škole učili po slovensky a v chrámoch božích sa kázalo po slovensky."

Na ľuďoch, ktorých sme v Iloku stretli, bolo zrejmé, že rodové tradície ctia. Aj vďaka tomu, že napríklad otec či mama pôsobili vo folklórnom súbore alebo hrali divadlo, pestujú aj oni tieto činnosti ďalej. Ale ako je to dnes s najmladšou generáciou? Vyučovanie slovenčiny je zúžené na 4 hodiny týždenne. Ako sa mladí dokážu pohybovať v slovenskom jazykovom priestore? Súdiac podľa krátkej návštevy a letmých dojmov to dokáže. Videli sme mladých v kostole aj na záberoch z vystúpení ľudovoumeleckých súborov. Bez problémov sa s nami zhovárali po slovensky aj v rodinách, kde sme boli (na všetkých našich štáciách) ubytovaní. I keď nás hostili prevažne ľudia strednej až staršej generácie, naši mladí v zájazde mali k sebe primeraných vrstovníkov medzi miestnymi mladými ľuďmi a komunikácia v žiadnom prípade neviazla. Jediná záporná odpoveď sa mi dostala na otázku k miestnej knižnici. V Dome Ľudovíta Štúra v Iloku je prekvapivo bohatá knižnica so slovenskou beletriou, umeleckými aj vlastivednými publikáciami. Na otázku, či sa knihy vypožičiavajú, odpovedá pán Dušan Saják takto:

"Nie. Táto generácia vôbec nečíta. Knižnica bola založená na záujme staršej generácie. Tá sem chodí aj dnes, i keď pomenej. Mladá generácia jednoznačne dáva prednosť videonahrávkam, CD a populárnej hudbe."

Teda - aké sú výhliadky do budúcnosti v slovenskej enkláve v Iloku? Opäť Dušan Saják:

"Vidíme to tak, že počty príslušníkov našich enkláv sa budú rátať na prstoch rúk. Je tu silná asimilácia - či sa nám to páči alebo nie - ona postupuje. Miešajú sa manželstvá a tým spôsobom táto menšina postupne slabne a zanikne."

Ďalší deň nás zaviedol do Nového Sadu. Užili sme si výhľad na mesto z Petrovaradinskej pevnosti a dôkladnú prehliadku jeho priľahlej časti vďaka redaktorke slovenského vysielania tamojšieho rozhlasu Miline Svojanovej. Potom už naše kroky sprevádza meno Šafárik. Meno prvého riaditeľa srbského gymnázia P. J. Šafárika nesie okrem jednej ulice aj spolok, ktorého priestory nás na niekoľko hodín prichýlia. Vedúci folkloristickej sekcie Janko Slávik sa pred nami rád popýši úspechmi jeho zverencov: 1. miestom na celorepublikovej súťaži pri účasti 60 folklórnych zoskupení, 1. miestom na festivale tamojších Slovákov pod menom Tancuj, tancuj, čo ich za odmenu priviedlo na Slávnosti po Poľanou na Detve. Už teraz majú isté, že sa za tohtoročné víťazstvo dostanú na Detvu aj na rok. Radosť je neskrývaná.

Keďže čas náš zájazd nemilosrdne pohýna dopredu, nedoprajeme si rozplývanie sa nad peknou sálou, v ktorej tanečníci nacvičujú svoje choreografie, ani nad obrazmi, ktoré lemujú kol-dokola steny Novosadského príbytku Slovákov. Čaká nás do večera ešte zastávka v Kysáči a potom pobyt v Kovačici. Čo povedať v krátkosti o tých niekoľkých hodinách v dedine Kysáč? Ťažko na niekoľkých riadkoch vypovedať o srdečnosti a úcte, ktorej sa nám dostalo v Kysáči. Uvítanie chlebom a soľou v krojoch oblečenými deťmi aj dospelým pred kostolom, ale nie formálne! tak ako to občas zažívame u nás. Až sa mi chvíľami zastavoval dych, keď nás Kysáčania vítali v tuhých objatiach ako svojich. Obed v rodine bolo hostenie ako u najbližších príbuzných (či viac). Zmiešaný zbor zaspieval v kostole viachlasne v kysáčkom nárečí s archaickými prvkami. Zbor má 4 000 duší. Návšteva v kostole v nedeľu je priemerne 370 ľudí. Ročne má obec v kostole 40 krstov, 20 svadieb a 70 pohrebov. Ktovie, či sa ešte kedy uvidíme! Zostáva mi aspoň brožúrka písaná v trochu odťažitom, ale milom jazyku a nezabudnuteľná spomienka na našu domácu pani Ilonku.

Kovačica je - ťažko povedať - rozťahaná dedina alebo malé mestečko s nie vždy spevnenými chodníkmi ani dokonalou kanalizáciou. Čo ma tam uchvátilo, bola pravdaže galéria insitného umenia, ale aj drobnosti, ktoré sa začali navíjať ako perly na šnúrke. Či sú cenné, nechám na posúdení čitateľov. V kovačickej základnej škole s vyučovacím jazykom slovenským visí vo vstupnej hale na obrovskej nástenke návod, ako možno vštepiť deťom správanie sa voči prírode.

"Voda, ktorá vyviera v horách, je vždy čistá."
"Ľudia svojou nedbanlivosťou znečisťujú vodu."
"Továrne znečisťujú vodu otravnými látkami."

Krátky rozhovor s jedným šiestakom pred nástenkou ma ubezpečilo, že táto práca ich učiteľa biológie dopadá na živnú pôdu.

Kovačická škola je priestorná, čistučká, dobre vybavená škola, akú by jej mohla závidieť nejedna slovenská dedina. Škoda, že aj tam sa hlási plazivý problém: ubúdanie počtu žiakov. Ešte pred pár rokmi mala škola vyše 1000 žiakov, teraz je ich 550. Natalita klesá v celej Vojvodine aj vinou nezamestnanosti. Ľudia majú menej detí a sťahujú sa do miest za prácou. Známy problém aj v našich reláciách.

Druhá perlička na šnúrke: v jednej kovačickej sieni je inštalovaná výstava ľudových výšiviek. Prešla som hodne domov na Slovensku, kde mali ľudovú výzdobu, videla hodne maľovaných tanierov aj nástenných obrázkov nad vedrami s vodou, ale motívy, aké som videla v Kovačici, sú nevídané. Je to asi tak, ako v jazyku: sú trochu iné, než aké poznáme, a predsa slovenské. Opäť jeden dôkaz toho, čo si sem naši predkovia priniesli pred vyše dvesto rokmi so sebou a ako to dokázali preniesť cez storočia.

Tretia perlička: sedíme v jednej kovačickej vinárničke (pri pive) a z rádia nezaznievajú hity Depeche Mode ani Robbie Williams, ale slovenské piesne. Nie je to folklór, nie je to západoslovenská dychovka, nie je to ani Elán či Peter Nagy. Skrátka pôsobivé, ale nevtieravé piesne (neviem, kde ich vzali), prekladané vkusnými slovnými vstupmi o najnovších udalostiach miestnych aj v širšom kontexte. Je to vysielanie kovačického rádia, dozvedám sa. Majú tu vlastný rozhlas. Opäť slovenčina, o ktorej sa hodí povedať, že "mojej matky reč je krásota". Ešte tak chvíľu tu môcť pobudnúť!

Severovýchodné Srbsko má pomerne vlhké podnebie. Šírošíre polia kukurice striedajú plochy neosadené žiadnou kultúrou, len rákosím. Vzdialenosti jednotlivých dedín sú veľké, železničná sieť je pomerne riedka. Prv, než sa prehupneme cez hranicu do Rumunska, čaká nás ešte návšteva cirkevného zboru v Hajdušici. Opäť tá neokázalá vrelosť prijatia. Bývame v dome pána Černáka. Jeho dom, dvor a záhrada - to je "malé" hospodárstvo, počítajúce asi desať prasiatok, asi päťdesiat sliepok, moriek a perličiek, niekoľko desiatok holubov (pestuje ich ako koníčka) a niekoľkoárovú záhradu s ovocnými stromami a obrovskými dyňami. K tomu, pravdaže, kukuričné pole. V dome sa pod jednou strechou zmestia tri generácie. Neprekážajú si ani sa vzájomne seba nestránia. Deti sa vrátia zo školy, stará mama ich s láskou privíta, majú citovú oporu aj voľnočasovú náplň, kým sa rodičia vrátia z práce. Mimochodom - tí sa z práce vracajú dosť neskoro (ak nejakú prácu majú). Držať pokope je tu radno nielen preto, že na deti má kto dozrieť, keď nie sú rodičia poruke, ale aj z materiálnych dôvodov - domácností s kumulovaním viacerých príjmov.

V RUMUNSKU

Ak som hovorila o srbskom vidieku, že je pomerne riedko zaľudnený, v Rumunsku sa nám naskytá obrázok ako u nás pred 50 rokmi. Polia obrábané konskými záprahmi, z áut vidno najčastejšie Dacie, ale aj Wartburgy a Moskviče. V Nadlaku nás čaká pán Ondrej Štefanko, predseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku. Z jeho ďalších početných funkcií mi utkvela v pamäti najmä funkcia šéfredaktora mesačníka Dolnozemský Slovák. Prináša články intelektuálnej elity aj pojednávajúce o slovenských obyvateľoch Rumunska dnes, prináša ukážky z próz, esejí, umenovedné state zo slovakofónnych oblastí autorov zo Srbska-Čiernej Hory, Chorvátska, Slovinska. V Rumunsku žije 17.269 Slovákov najmä vo dvoch kompaktnejších regiónoch, a to v Banáte a v oblasti Bihor. Pri týchto aj pre mňa ohurujúcich informáciách si uvedomujem, že poreferovať o Slovákoch v Rumunsku by bolo hodno najmenej v jednej samostatnej reportáži. Čo možno povedať na ploche pár riadkov? S úzkosťou, uvedomujúc si tento fakt, odkazujem čitateľov Slovenských dotykov s hlbším záujmom, že rada zapožičiam hodnotný časopis Dolnozemský Slovák ako aj knihu Slováci v Rumunsku komukoľvek, kto sa o to prihlási v redakcii Slovenských dotykov.

V MAĎARSKU

Čaká nás ešte zastávka posledná - a to v maďarskom Sarvaši. Tu už mnohí členovia nášho zájazdu nie sú po prvý raz, teda očakávania sú rukolapné. Aj tak sa cítime byť povznesení, ba až zaskočení nádherou privítania v spoločenskej sále zrekonštruovanej sarvašskej školy s bohatými stolmi a ľudovou hudbou, za prítomnosti zástupcov slovenskej samosprávy v Maďarsku a riaditeľa Slovenského inštitútu v Budapešti Milana Resutíka. Starí priatelia nám urobia, čo nám na očiach vidia. Zaplávať si v bazéne? Žiaden problém. Plavba loďou po jednom z ramien rieky Körös, návšteva sarvašského trhu s premiérou domácich produktov, večera v typickej reštaurácii, slovenské bohoslužby v novom kostole - to všetko sa zmestilo do poldruha dňa návštevy. A to sa ešte nezasvätení zoznamujú s menom šíriteľa osvety medzi dolnozemským slovenským ľudom Samuela Tešedíka, s kolonizačnými prúdmi Slovákov na Dolnú zem či s reáliami okolo slovenskej školy v Sarvaši a pobytom M. R. Štefánika na sarvašskom gymnáziu. Ako inak, aj tentoraz sme si uctili jeho pamiatku položením venca k jeho buste na priečelí školy.

V Slovenskej základnej škole, materskej škole a žiackom domove v Sarvaši sa okrem slovenčiny vyučuje ešte niekoľko predmetov čiastočne po slovensky. Poznatky, ktoré sme tam nazbierali, sú síce kusé, ale aj tak prekračujúce rámec tejto reportáže. Preto sa sarvašskou školou hodláme zaoberať ešte raz v samostatnom príspevku.

Čo povedať na záver? Prešli sme vari niekoľko tisíc kilometrov cez štyri štáty. Ako keby sme mali vytvorený jazykový koridor - všade sme pochodili so slovenčinou. Vítali nás naši krajania po predkoch so slovenskými menami. Boli archaickejší ako my, boli modernejší ako my, korešpondovali s našimi náturami aj nám dávali podnety k zamysleniu nad sebou samými. Ľudskosťou, dobrotou, ochotou podeliť sa s nami o to, čo majú, hoci na mnohých miestach, ktorými sme prechádzali, sa len nedávno prevalila vojna. No predovšetkým obdivuhodná - a tu sa ťažko hľadajú slová - je ich životaschopnosť pri zachovaní si slovenskej identity. Tu zostáva súdnemu človeku skoro rozum stáť, ako to dokázali. Chcelo by sa želať si, aby sa v tom chorvátskom, srbskom, rumunskom a maďarskom mori ani do budúcnosti nestratili. Lenže za akú cenu pre nich? Možno si to pri našich skúsenostiach so životom v českej pospolitosti vôbec želať?

a záver našich spoločne strávených chvíľ na terase jednej príjemnej košickej záhradky som sa Janka spýtala, čo by si pre Dilemmu prial. Odpovedal: "Hrať na nejakom veľkom festivale, kde by bolo niekoľko stoviek, možno tisícok ľudí, ktorí by sa prišli pozrieť na nás, ktorí by si s nami spievali naše skladby, a ktorí by sa prišli zabaviť na náš koncert nie preto, že tam vystúpi iná známejšia kapela, ale preto, že sme tam práve my. Aj keď sa to však nikdy nepodarí, nevadí. Pretože veci, ktoré zažívame už teraz, sú pre nás obrovským prínosom. Je neopísateľný zážitok a pocit, keď človek stojí na stagy a robí to, čo ho baví. Hrá vlastnú hudbu, spieva vlastné texty..."

JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah