Historik Vilém Prečan o SNP

Jeho kniha "Slovenské národné povstanie - Dokumenty" významne prispela k rozvoju historického bádania o tomto medzníku dejín. Dodnes, takmer 40 rokov po vydaní, sa túto rozsiahlu zbierku dokumentov nikomu nepodarilo prekonať. Sám Vilém Prečan ostáva téme povstania naďalej verný. Pred tromi rokmi uverejnil dokumenty o delegácii povstaleckej SNR v Londýne, teraz pripravuje vydanie súboru hlásení o Slovensku a prípravách povstania, ktoré boli v roku 1944 predložené Stalinovi.

Sovietsky zväz mal vraj záujem na potlačení SNP, aby neskôr vynikla jeho osloboditeľská misia. Tak aspoň tvrdia niektorí publicisti a historici. Čo si o tom myslíte?

- Je to príliš lacné tvrdenie, aj keď' sa v súvislosti s osudom Varšavského povstania ponúka, či dokonca natíska. Na rozdiel od Varšavy však Sovieti nedenuncovali SNP ako nepriateľskú protisovietsku akciu dobrodruhov a zločincov. Naopak, počnúc nocou zo 4. na 5. septembra urobili letecký most medzi frontom a povstaleckým územím, po ktorom dopravovali zbrane a ľudí, odvážali ranených a v záverečnej fáze, po 15. októbri, aj ohrozených ľudí do bezpečia. Letecky dopravili na Slovensko 2. československú výsadkovú brigádu, aj keď to trvalo tri týždne, a uvoľnili k dispozícii povstaleckému veleniu československý letecký pluk s 22 lietadlami. Na začiatku septembra sovietske hlavné velenie zmenilo dovtedajšie operačné plány a schválilo vojenskú operáciu s cieľom prebiť sa na Slovensko, ktorá sa začala 8. septembra a vošla do dejín druhej svetovej vojny ako karpatsko-duklianska.

Tá však bola pripravená narýchlo a zle...

- Áno, preto nesplnila očakávané ciele, viazala však takmer všetku bojovú kapacitu nemeckej skupiny armád Severná Ukrajina na severe a východe od povstaleckého územia. Okrem jednotiek nasadených na úseku Červená skala neboli preto Nemci schopní po 5. septembri nasadiť do povstaleckých bojov z priestoru na východnom fronte ani jedného vojaka. Všetko ostatné hovorí, pravda skôr proti Sovietom a udržuje pri živote presvedčenie, že v sovietskom ponímaní nebolo oslobodenie skutočným oslobodením, ak nebolo ich dielom, alebo ak si zaň nemohli nárokovať výhradnú zásluhu.

Prečo povstanie vypuklo akoby predčasne, bez dohody o koordinácii s pohybom Sovietov?

- Pretože Stalinovo hlavné velenie takúto koordináciu vylúčilo ako nereálnu. Nemalo v úmysle nič koordinovať a ani pre to nič neurobilo, hoci o povstaleckých plánoch a jeho variantoch bolo informované: československými vojenskými kruhmi v Londýne a v Moskve, v auguste 1944 vojenskou misiou nadporučíka Koreckého, ktorú vyslal do Moskvy podplukovník Golian so všetkými dokumentmi, a napokon aj druhou delegáciou, Karolom Šmidkem a Mikulášom Ferjenčíkom, ktorí sa dostali do Moskvy 6. augusta 1944. Ani týmto delegáciám nebolo povedané o sovietskych zámeroch či záveroch z predložených informácií ani slovo. Vlastne sa Sovietom opatrnosť a nedôvera nedajú až tak vytýkať. Je však možné mať im veľmi za zlé, že bez slova komukoľvek čakali až do 2. septembra, ako to na Slovensku dopadne a čo sa z toho vykľuje. Z tohto hľadiska je údajná predčasnosť povstania mýtom, ktorý sa zrodil v hlavách účastníkov udalostí a udržuje sa pri živote už šesťdesiat rokov, pričom, pravda, bol dôležitým faktorom v účelovej reálno-socialistickej interpretácii dejín SNP.

Čo teda spustilo mechanizmus ozbrojeného povstania práve 29. augusta 1944?

- Vojenské vystúpenie slovenského vojska proti Nemcom rátalo s dvoma variantmi: optimálnym, realizovaným v dohode a koordinovane so Sovietmi. Druhým variantom bol vojenský odpor v momente, keď' sa Nemci pokúsia z nejakých dôvodov obsadiť tú časť Slovenska, kde dovtedy neboli nemecké vojská. Napokon sa ozbrojené vystúpenie realizovalo práve v tomto variante. V takejto situácii pplk. Ján Golian vydal v Banskej Bystrici 29. augusta večer rozkaz na obranu proti nastupujúcim nemeckým jednotkám. Tu však treba zdôrazniť, že nemecký zásah nebol preventívnym opatrením ani reakciou na povstalecké plány, o ktorých Nemci nič nevedeli. Bol vyprovokovaný aktivitou partizánskych jednotiek na strednom Slovensku v druhej polovici augusta 1944, riadených Sovietmi z Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve. O hroziacom príchode či už pacifikačných alebo okupačných jednotiek na Slovensko boli Sovieti informovaní vojenskými kruhmi československej vlády; tieto správy dostával Stalin ihneď na stôl od príslušných sovietskych zložiek.

Vzniká otázka, prečo povstaniu výraznejšie nepomohli západní spojenci?

- Na Slovensko vtedy akoby padol tieň Varšavy. Vieme, že včasnú a účinnú západnú pomoc varšavskému povstaniu znemožnil a odsabotoval Stalin. Briti z obavy pred "poľskými nástrahami", čiže pred podobným debaklom, aký zažili pri pokuse pomôcť Poliakom, nechceli proti povstaleckému Slovensku podniknúť nič, na čo by Sovieti vyslovene nedali súhlas. K takémuto postoju sa napokon pridali aj Američania. Lenže Sovieti nereagovali na nijaké otázky z britskej strany, ktoré sa týkali povstania. V tomto ohľade boli nemí ako ten príslovečný hrob. V tejto súvislosti dopoviem čosi podstatné o sovietskej pomoci. Nemáme doklady, ktoré by nám umožnili povedať, nakoľko bola alebo nebola sovietska pomoc povstaniu z hľadiska sovietskych čisto vojenských možností maximálna. Povstalecké velenie aj československá vláda v Londýne zastávali stanovisko, že bola veľmi nedostatočná. Pripusťme na okamih, že naozaj nemohli urobiť viacej. Sovietska diplomacia svojím tvrdošijným mlčaním však znemožnila eventuálnu pomoc zo Západu. Je zrejmé, a na to sú doklady, že na Slovensku nikoho iného nechceli, aj za cenu, že povstalci nedostali dostatok zbraní, najmä protitankových.

Napriek tomu prišla pomoc aj zo Západu.

- Zoči-voči mlčaniu sovietskej strany sa Briti odvážili zhodiť na povstalecké územie iba určité množstvo liekov a zdravotníckeho materiálu. Američania boli smelší a využili to, že niekoľko amerických "lietajúcich pevností" dva razy pristalo s celkom legitímnym odôvodnením na povstaleckom Slovensku: raz v septembri, keď' prišli po amerických letcov, svojho času zajatých pri spojeneckých náletoch na Nemecko, a potom v októbri, keď' odviezli delegáciu SNR, ktorá mala odísť na rokovania do Londýna. Vždy boli americké lietadlá plné zbraní pre povstalcov. O to sa postarala americká spravodajská služba.

Niekedy sa spochybňuje samotný charakter povstania - nebolo vraj národné, lebo sa na ňom takmer nezúčastnili katolíci, ale iba evanjelici. Čo vy na to?

- Národné - áno alebo nie? To záleží na tom, ako sa chápe vtedajší slovenský národný záujem. Bolo ním vari zotrvať až do konečnej kapitulácie v područí Berlína? Nie, skutočným slovenským záujmom bolo bojovať po boku spojencov. A buďme presní pri používaní označenia "katolíci". Áno, slovenskí katolícki politici sa na povstaní nezúčastnili, boli v Hlinkovej ľudovej strane, a teda v absolútnej väčšine na strane odporcov povstania. Povstanie bolo bezprostredne namierené proti nemeckému okupačnému vojsku a tiež proti vojnovému slovenskému štátu do tej miery, ako sa prezident a vláda stotožnili s nemeckou pacifikačnou akciou a dali Nemecku k dispozícii slovenské zdroje na vedenie totálnej vojny. Na zmätené argumenty o katolíkoch si dovolím reagovať protiotázkou. Týka sa delenia na katolíkov a evanjelikov i povstaleckých vojakov a partizánov alebo veriacich katolíkov v zázemí povstaleckého frontu? Chcem poukázať na absurdnosť takýchto otázok a rozdeľovania Slovenska na dva tábory podľa náboženského kľúča.

Povstanie vraj nebolo ani slovenské, lebo sa uskutočnilo iba "v niekoľkých stredoslovenských okresoch"...

- To však bolo až po šiestich týždňoch bojov v obkľúčení! V prvých dňoch po začiatku bojov zahŕňalo povstalecké územie niečo vyše polovice plochy Slovenskej republiky, presnejšie 22-tisíc štvorcových kilometrov s 1,7 milióna obyvateľov (64 percent z celkového počtu). Na začiatku októbra to bolo stále ešte šesťtisíc štvorcových kilometrov (15 percent územia) s 340 tisíckami obyvateľov. Nebolo to tak málo na vtedajšom okyptenom slovenskom území s niečo vyše dvoma miliónmi obyvateľov.

Zavše sa nastoľuje otázka, načo vlastne bolo povstanie, keď' o víťazoch vojny sa už v tom čase rozhodlo, a čo vraj malo Slovensko z toho, že sa zaradilo medzi národy víťaznej koalície, keď' zakrátko sa opäť ocitlo v totalite?

- Tým sa dostávame k zmyslu povstania, tejto podľa môjho presvedčenia nielen najdramatickejšej, ale aj najvýznamnejšej udalosti slovenských dejín dvadsiateho storočia. Slovensko potrebovalo povstanie predovšetkým kvôli sebe. Nech by bolo o vojne už sto ráz rozhodnuté (do konca bojov v Európe a do nemeckej kapitulácie malo však ubehnúť ešte osem krvavých mesiacov), nebolo rozhodnuté, ako z nej vyjde Slovensko, či ako pasívny objekt, o ktorom rozhodujú iní, alebo či dá na vedomie svetu, aká je jeho vôľa, ako si predstavuje svoju budúcnosť a že chce spolurozhodovať o svojom osude. Povstanie bolo nesené myšlienkou prispieť k porážke Nemecka a s ním spojeného domáceho režimu. Veľkosť povstania spočívala v tom, že tí, čo ho pripravovali a rozhodli o začatí bojov, to nevzdali ani v zložitej a neprehľadnej situácii plnej rizík, keď' došlo na lámanie chleba. Povstalecké Slovensko, jedno z najväčších bojísk európskej protinacistickej rezistencie, sa držalo osem týždňov.

Nakoniec však bolo vojensky porazené...

- Iste, ale zároveň sa povstanie stalo veľkou dejinnou križovatkou. Politické výsledky povstania spoluvytvárali základy povojnového československého štátu a povstanie ostalo na pol storočia symbolom a tradíciou vôle a túžby po slovenskej národnej svojbytnosti. Neskorší zápas za slobodu s komunistickou totalitou v sebe zahrnoval aj zápas za pravdu o povstaní, ktoré si komunistická strana prisvojovala, aby legitimizovala monopol svojej moci. Nechať si zbagatelizovať povstanie znamená nechať si ukradnúť kus vlastných dejín, jedinečný historický čin a tradíciu, na ktorú môže byť aj dnešné demokratické Slovensko hrdé. Preto je také dôležité, že vo veľkej spoločenskej diskusii po roku 1989 slobodní slovenskí historici obhájili povstanie v jeho historickej zakotvenosti ako dejinný čin. Urobili tak proti všetkým snahám ho znevážiť a interpretovať iba ako osudné vykročenie na cestu, ktorá končila v štyridsaťročnej komunistickej totalite.

---

VILÉM PREČAN (1933): Český historik, ktorý sa v rokoch 1950-1970 v Historickom ústave ČSAV venoval najnovším českým a slovenským dejinám. V roku 1968 sa stal jedným z iniciátorov a vydavateľov publikácie Sedem pražských dní (tzv. Čiernej knihy), v dôsledku čoho bol vystavený politickej perzekúcii. V roku 1976 sa vysťahoval do SRN, kde založil a viedol Československé dokumentačné stredisko nezávislej literatúry v Scheintelde. Po návrate z emigrácie do Prahy v roku 1990 založil a až do roku 1998 viedol Ústav pre súčasné dejiny ČSAV, neskôr AV ČR. V roku 2001 bol ako piaty zahraničný vedec vyznamenaný Medzinárodnou cenou SAV.

VLADIMÍR JANCURA

---

Zpět na obsah