Očami publicistu

Narodil som sa v Československu, prevažnú časť svojho života som v ňom prežil, v Prahe som strávil svoje najkrajšie, študentské roky, spolu sedem. Vždy som sa cítil byť rodeným Čechoslovákom, či povedzme Slovákom, tvarovaným Prahou, a už ním asi do smrti aj ostanem. Čechy a Morava sú neodmysliteľnou súčasťou mojej vlasti, najmenej rovnako ako je ňou východné Slovensko, ktoré poznám omnoho menej.

Viac vedľa seba než spolu

Napriek tomu (alebo možno práve preto) si myslím, že spolužitie našich národov nebolo nikdy v dejinách také intenzívne, také dlhodobé a také masové, ako spolužitie Slovákov s Maďarmi. Ani v krátkom období najintenzívnejšej česko-slovenskej spolupráce (po založení prvej republiky) nebolo na slovenskom území zďaleka toľko prechodne žijúcich Čechov, ako tu bolo trvale usadených Maďarov. Priemerný Slovák sa iste oveľa častejšie dostane do styku s každým desiatym obyvateľom krajiny, ktorý je Maďar, než s každým stým, ktorý je Čech. Pravdaže, iný obraz vznikne, ked sa zameriame na kultúrnu elitu národa, ale ani tam neplatí, že celá slovenská kultúrna elita sa orientovala odjakživa a stále na českú kultúru a čerpala iba z nej. Ten podiel českých a uhorských vplyvov bude prinajmenej vyrovnaný. Áno, jazyková príbuznosť s češtinou tu zohrala veľkú úlohu, ale za svoj spisovný jazyk ju na relatívne krátke obdobie prijali iba slovenskí luteráni. V spoločnom štáte s Maďarmi sme žili celé jedno tisícročie, s Čechmi necelé tri štvrtiny jedného storočia (ak nepočítame Veľkú Moravu). Toto všetko uvádzam len preto, aby som zdôraznil, že Česi a Slováci žili oveľa viac vedľa seba než spolu, že vo vzťahoch medzi nimi nešlo o integráciu dvoch rovnocenných kultúr. Napokon, pretrváva u nás mienka, že drvivá väčšina Čechov nepoznala pomery na Slovensku. Súhlasím, ale ja to nechápem ako oprávnenú výčitku. Prečo by mali? Zo súcitu? Z kolonizačných dôvodov? Nevytvorili Československo z charitatívnych pohnútok, ale ani z kolonizačných. Áno, bol tu dôvod budovania spoločného štátu, ale ten sa vzťahoval rovnako aj na Slovákov.

Česi nám nerozumejú!?

Zo všetkých týchto dôvodov ma vždy dráždilo ono v podstate zakomplexované slovenské fňukanie Česi nám nerozumejú! Rozumejú nám natoľko, nakoľko si to ich životná skúsenosť vyžaduje, nakoľko je to pre nich dôležité. Ja som tento problém nikdy nemal. Vyhľadával som tých, s ktorými som si rozumel a s ktorými sme sa nedelili podľa národnosti.

Výslovne to platí aj pre obdobie samotnej Nežnej revolúcie. V kontaktoch na ľudí z Občianskeho fóra som sa totiž stretával s disidentmi, s ktorým som sa dobre poznal, ktorých spôsob myslenia a konania mi bol dobre známy. Pre mňa to neboli cudzinci, voči ktorými treba byť ostražitý a a priori podozrievavý, ako pre mnohých iných predstaviteľov Verejnosti proti násiliu (VPN). Práve naopak, ja som si s týmito ľuďmi z Občianského fóra rozumel lepšie ako s niektorými predstaviteľmi VPN, lebo práve tí druhí mi boli osobne cudzejší.

Kultúrna sféra, z ktorej prichádzali, bola totiž pre mňa na dvadsať rokov uzavretá a preto som sa práve tu dostával do kontaktu s takým spôsobom myslenia a konania, ktorému som nerozumel, ktorého motivácia mi bola cudzia. Áno, v Pražskej jari, v disente a potom v OF sa neuvažovalo etnicky, ale práve toto bolo aj moje prirodzené prostredie. Etnicky uvažovať som sa ešte len musel začať učiť a doteraz mi to ide iba veľmi ťažko.

Samá mystifikácia

Ako sa vyvíjala naša ponovembrová dráma, v slovenskom politickom správaní začal výrazne prevažovať etnický prístup. Najprv to bola len Slovenská národná strana a nacionalistický folklór, potom sa pridalo aj Kresťansko-demokratické hnutie, prešlo to cez VPN a zakotvilo to nielen v odštiepeneckom Hnutí za demokratické Slovensko, ale aj vo zvyšku VPN.

Napokon to bol hlas priamo z VPN, ktorý v česko-slovenských parlamentných rokovaniach na slovenskej strane potvrdil prevahu nacionalistov v predsedníctve SNR.

A od Čechov sme chceli, aby práve pre takýto projekt budovania spoločného štátu mali viac porozumenia. Vtedy Ludvík Vaculík pochopil, že nezadržiteľne smerujeme nie k spoločnému cieľu, ale od neho preč, a vyslovil svoj verdikt. Aj mne sa zdal byť cynický, dnes sa však prikláňam skôr k názoru, že vtedy už sa tomu v danej podobe nedalo zabrániť. Čechom možno vyčítať, že neprijali náš etnický prístup k budovaniu štátu, ale keby ho boli vtedy prijali, mohol nasledovať už oveľa dramatickejší, agóniou sprevádzaný rozpad Česko-Slovenska.

Na druhej strane, nesúhlasím s fatalizmom sprevádzajúcim rozdelenie Česko-Slovenska. Nielen v osobnom, ale aj v politickom živote dodatočne mystifikujeme a ospravedlňujeme každé svoje zlyhanie, chybný krok - pokiaľ priamo neviedli ku katastrofe.

S takýmto spôsobom uvažovania sme sa hojne stretávali pri hodnotení desiateho výročia samostatného života oboch postčeskoslovenských následných štátov. Aké skvelé, že sme sa vtedy rozdelili! Keby sme to neurobili, boli by sme skončili tragicky! Aký dôkaz veľkosti politickej reprezentácie z oboch strán, že to bolo rozdelenie kultúrne a nekrvavé. Bol to skvelý liek na ozdravenie našich vzájomných vzťahov, nikdy neboli také dobré aké sú teraz! Dôkazom toho mala byť aj spoločná česko-slovenská jednotka na Balkáne, projekt "Spoločné nebo" doma!

Samá mystifikácia. Rozchod bol kultúrny a nekrvavý, lebo aj predchádzajúce spolužitie oboch národov bolo také. Bez historických nevybavených účtov, bez atavistickej vzájomnej nevraživosti a etnickej nenávisti medzi prostými Čechmi a Slovákmi. Nepodarilo sa ju celonárodne vyvolať ani militantnej nacionalistickej spodine.

Tu sa totiž nerozišli dva rozhádané národy, ale len dve ich nevydarené politické reprezentácie. Rozpad Československa bol produktom ich zlyhania. Mali jasné zadanie vytvoriť funkčnú federáciu, chýbali im však know-how, talent a trpezlivosť. Šli na to metódou vzájomného zastrašovania, podrazov a vydierania. Keď to nevyšlo, rezignovali na zadanie, na možnosti jeho konštruktívneho riešenia a rýchlo sa dohodli, že sa nedá dohodnúť.

Návrat na bod nula.

Týmto zlým koncom sa odsekáva prvý príbeh. Zrušili sa všetky možnosti jeho ďalšieho pokračovania. Začali dva nové príbehy. Success Story českej politickej reprezentácie s následným postupným vytriezvením zo závrate z úspechov; na slovenskej strane postupné vytriezvenie zo závratnej predstavy samospasiteľnej suverenity s následnou Success Story, v ktorej sme napokon krvopotne premenili všetky predtým trestuhodne premárnené šance. Kvalita nášho dnešného rozdeleného spolužitia nie je dobrá preto, lebo sme sa rozišli, ale napriek tomu. Je dôkazom toho, že spolužitie malo šancu pokračovať a mohlo byť rovnako dobré, ak nie lepšie, aj v spoločnom štáte. To, čo sa kvalitatívne zmenilo, sú iba dnešné navzájom ústretové politické reprezentácie. Sú dôkazom toho, že sa to dalo aj vtedy, keď sa to dá teraz za sťažených podmienok! Nad spoločnou česko-slovenskou jednotkou, či nad Spoločným nebom by sme sa pri ich vzniku nerozplývali len preto, lebo by sme ich považovali za naprostú samozrejmosť.

Tvrdenie, že rozdelenie bolo nevyhnutné, lebo k nemu došlo, je pustý fatalizmus. Dôvodiť, že rozdelenie nás zachránilo pred akousi katastrofou, možno len so značnou dávkou demagógie. Zlyhanie politických elít v násilne ukončenom príbehu Česko-Slovenska nemôže byť ani vymazané cez novo začaté a doteraz otvorené príbehy Českej republiky a Slovenskej republiky. A keď sme dnes po Spoločnom nebi napokon zrušili aj colnice a pracujeme na zrušení u oboch strán strážených hraníc, vraciame sa len na bod nula, z ktorého sme obe tieto naše nové dojemné Success Stories nedávno začínali.

MIROSLAV KUSÝ

---

Zpět na obsah