SLOVENSKÉ DOTYKY
 

OPERA JE PRE INTELIGENTNÝCH ĽUDÍ

Speváci Eva a Dalibor Jenisovci

Na jar priniesli agentúry správy o jubilejnej inscenácii "Madame Butterfly" uvedenej vo francúzskom Lille. Svetoznáma slovenská sopranistka Eva Jenisová stvárnila japonskú gejšu v Pucciniho opere "Madame Butterfly" v inscenácii, ktorou si metropola európskej kultúry pripomenula 100. výročie prvého uvedenia spomínaného diela. Operu "Madame Butterfly", ktorú v svetovej premiére videli v talianskej Brescii v roku 1904, uvedli šesťkrát v Lille a práve v týchto jesenných dňoch by ju mali zhliadnuť aj v ďalších francúzskych mestách Nantes a Angers. Manželka barytonistu Dalibora Jenisa a matka dcérky Rebeky má v repertoári celú škálu partov zo svetovej opernej literatúry, vrátane postáv z Čajkovského Eugena Onegina, Gounodovho Fausta a Margaréty, Janáčkovej Líšky Bystroušky a Káte Kabanovej, Mozartovho Dona Giovanniho, či Verdiho Dona Carlosa. Na javisku pražského Národního divadla už niekoľko sezón vystupuje Eva Jenisová pohostinsky ako Dvořákova Rusalka a Mařenka v "Prodané nevěstě" od B. Smetanu a tiež ako Liška Bystrouška Leoša Janáčka. Ako vítaný hosť pražských pódií je prijímaný i Dalibor Jenis, barytonista SND. Vystúpil v rámci koncertného týždňa Pocta Antonínu Dvořákovi 2004, ktorá bola nápaditou a dôstojnou pripomienkou stého výročia skladateľovho úmrtia. Najvätším zážitkom nebola ale interpretácia hudby A. Dvořáka, ale úplne iného skladateľa. Orchester FOK uviedol v rámci svojho abonentného programu skladbu "Carla Orffa" Carmina Burana pod taktovkou Serge Bauda. Jedným zo sólistov bol slovenský barytonista Dalibor Jenis, v súčastnosti už mezinárodne renomovaný. Jeho skvostný barytón tiež na galavečere v Berlíne pri príležitosti rozšírenia Európskej únie reprezentoval pristupujúce Slovensko. Je považovaný za stredoeurópsku špičku a pozorovatelia sa zhodujú, že sa Slováci nemohli svetu predviesť lepšie.

Ste žiadanými hosťami na mnohých svetových javiskách. Slovenskí operní speváci majú vo svete dobré meno, aj keď situácia doma nie je podľa vás úplne ideálna.

Dalibor: - Najviac sa to prejavuje pri vydávaní profilových platní operných interpretov. Na Slovensku je celý rad výborných spevákov, ktorí sú umelecky vyzretí, niektorí sú na vrchole, ďalší prechádzajú už svojím zenitom a nemajú žiadnu profilovú nahrávku. Keď sme v Prahe a sporadicky navštevujeme predajne s hudobninami, registrujeme a potichu - avšak v dobrom - závidíme: ten a ten kolega alebo kolegyňa má už znovu ďalšie profilové CD. V Čechách je kultúrne povedomie na vysokej úrovni a vydavatelia si jasne uvedomujú, že rôzne obdobia v speváckom živote sú neopakovateľné. Čas, kedy spevák spieva lepšie a lepšie, je nutné zachytiť. Preto je mi nesmierne ľúto, že zlá finančná situácia spoločnosti spôsobuje také škody na kultúre ako je zatváranie divadiel, rozpúšťanie orchestrov, absolútne zmrazovanie nahrávok vážnej hudby. Je to veľká strata pre slovenskú opernú históriu, lebo Slovensko má v súčasnosti nesmierny potenciál skvelých osobností, po ktorých však bohužiaľ nezostanú viditeľné ani "počuteľné" stopy. Najhoršie je, že čas niektorých sa už kráti... Eva: - Na Slovensku nie je bohužiaľ nijako výrazný trh s nahrávkami vážnej hudby. Neexistuj tu tiež žiadna tradícia vydávania profilových platní operným interpretom tak ako v Čechách alebo vo svete. Ani jeden z nás zatiaľ nevydal svoj kompakt. Nahrávali sme niečo v zahraničí pre spoločnosť Decca, ale to sme boli súčasťou širšieho projektu (Dalibor Jenis nakrútil na CD Pucciniho operu "Gianni Schicchi" s Renatom Brusonom pri príležitosti 500- výročia objavenia Ameriky). Veríme, že situácia sa v dohľadnom čase zmení a slovenské hudobné vydavateľstvá začnú reflektovať interpretačnú kvalitu.

Často sa zvykne vravieť, že finančná situácia v Čechách a na Slovensku nie je štandardne taká dobrá, aby bola naklonená kultúre. Je to naozaj iba otázka peňazí? Nie je problém skôr v malom záujme verejnosti?

Dalibor: - Človek, ktorý počúva iba hudobnú komerciu, nenáročný poslucháč, ktorý nepotrebuje dobrú hudbu, je tiež iba dôsledkom absentujúcej kontinuity. Debaty o neefektívnosti kultúry a finančnej neúnosnosti opernej tvorby, ktoré neustále prebiehajú na rôznych úrovniach, nič neriešia a sú zavádzajúce a alibisticky krátkozraké. Nikde na svete, ani v čo ako rozvinutej krajine sa na kultúre nedá zarábať. Vždy a všade je to len otázka naozajstnej potreby vytvárať perspektívu pre rast umenia. A práve od nej sa odvodzuje, koľko finančných prostriedkov štát do tejto sféry vloží. Nie pre potreby zainteresovaných, ale pre normálnych obyčajných divákov. Vždy, keď hosťujem v Taliansku, zažívam tam fantastickú situáciu. Na generálky prichádzajú pekári, inštalatéri, drobní obchodníci a ďalší ľudia s veľkou láskou k opere, ktorá sa tu dedí z generácie na generáciu. Je to stav docielený kontinuitou, tým, že sa vždy našli peniaze, aby sa nahrávali platne, aby sa v rozhlase vysielala opera, aby sa oslovoval napríklad detský poslucháč. Nepodceňujú ho, naopak, taký dirigent, akým je maestro Gatti, vysvetľuje a komentuje deťom ukážky, ktoré predtým s orchestrom predniesol. Už v detstve takto podchytený poslucháč určite nevyrastie v jednoduchého nenáročného prijímateľa ani sa z neho nestane snob.

Čo podľa vás môže ponúknuť opera divákovi a poslucháčovi na začiatku 21. storočia? Dnes, kedy je ponuka živej i mediálnej zábavy obrovská a ľudia vyhľadávajú neustále farebnejšie podoby umeleckej prezentácie?

Eva: - Tí, čo prídu do divadla, myslím, že tam chodia naberať sily. Chcú sa priblížiť niečomu krásnemu, chcú byť účastní na zázraku, nabiť sa novou energiou, ktorej nie je nikdy dosť v súčasnom uponáhľanom živote.

Dalibor: - Je pravda, že opera je divácky menšinový žáner. Ale toto tvrdenie platí skôr iba pre naše slovenské a české prostredie. Vo svete - a nemyslím tým len operu ako záležitosť snobských horných desať tisíc - sa chvalabohu stáva súčasťou inteligentnej zábavy veľkého množstva obyčajných ľudí. Sú to diváci, ktorí prichádzajú s túžbou zabudnúť na každodenný stres, s maximálnym záujmom sa prenesú do iného storočia, do snového sveta a oddychujú. Samozrejme, nie vždy sa to podarí. Niekedy aj preto, že sa režisér zbláznil a čaro a rozprávkovosť operného príbehu obetoval akože aktualizácii za každú cenu. Obraz dnešného sveta zasadený do rámca tradičnej opery, kedy sa stiera akýkoľvek rozdiel medzi príbehom opery a zúfalstvom ulice, je bohužiaľ dosť častým inscenačným kľúčom. Táto tendencia k experimentu pre experiment je častá najmä v Nemecku. Objavujú sa pozitívne inscenačné príklady a nastáva akási renesancia príbehu takého aký je.

V pražských hudobných kruhoch sa niekedy šeptom, inokedy nahlas hovorí o pálčivom probléme - o akútnom nedostatku veľkých hlasov v českej opere. Macbetha spieva Slovák Viliam Chmelo, Jeníka stelesňuje Bielorus Valentin Prolat a pri poslednej premiére Adriany Lecouvreur Maurizia Ukrajinec Oleg Kulko.

Dalibor: - Roky sa na rôznych interpretačných súťažiach - u nás i v zahraničí - stretávam s českými spevákmi a vravím, že české hlasy sú rovnako dobré ako slovenské, odborne povedané - materiál je identický. Ale až spôsob, akým sa s ním pracuje, rozhoduje o konečnom výsledku. Teda nie je pravda, že v Čechách nie sú talenty. Sú, niekedy veľké, ale pod zlým vedením zaniknú. Obaja s manželkou sme absolventi slovenskej opernej školy, ktorá sa hlási k južanskej talianskej belcantovej technike, a tak cítime rozdiel medzi nami a českými kolegami. Okrem iného je tu dôležitý fakt: českí speváci sú vedení k nemeckej tradícii takzvanému sprechgesangu, čiže spievajú slovo, my spievame frázy. Neosobujem si však právo rozlišovať, čo je lepšie alebo správnejšie.

Eva: - Tento rozdiel som si uvedomila pri skúškach "Predanej nevesty" s dirigentom Kulínským. Riešili sme ten problém hlavne pri recitatívoch, kedy ja som mala tendenciu stále viac spievať než artikulovať.

Hosťovaním znamenitých zahraničných operných interpretov sa marketingovo zvyšuje záujem publika o tradičné tituly. Sú niektoré, ktoré patria k takzvanému národnému striebru. O to viac by ich niektorí ľudia chceli vidieť obsadené iba domácimi interpretmi.

Eva: - Bohužiaľ, ono to nekonči iba pri želaní. Niekoľkokrát som sa stretla i s názorom, že do určitých opier (českých národných - "Rusalka", "Predaná nevesta"...) by sa i napriek danej situácii nemali angažovať cudzinci. Podobné myšlienky by vo svete v normálnej opernej praxi neobstáli. Vedenie pražského Národného divadla je tiež veľmi osvietené, a preto sa nenechá podobnými malichernosťami ani osloviť nieto odradiť. Chápem pocity, z ktorých sa podobné postoje rodia - z ľútosti nad momentálnou situáciou. Ja ju však nevidím naozaj takú tragickú. Myslím si, že v Čechách je veľa talentovaných spevákov a rada s nimi pri hosťovaní v ND spolupracujem.

Dalibor: - Niečo podobné môže povedať iba človek, ktorý nemá úplne jasno o momentálnych trendoch na svetových operných scénach. Na popredných talianskych a nemeckých javiskách je národnosť interpreta úplne nepodstatná, vždy ide o to angažovať čo najkvalitnejších sólistov. Na scéne napríklad milánskej La Scaly vystupujú vedľa seba príslušníci piatich i viacerých národností a nikto sa nad tým nepozastavuje. Každému intendantovi by malo ísť v prvom rade o to, aby pred publikum priviedol tých najlepších spevákov. Prečo sa podobne nemôže rozhodnúť vedenie pražského ND, hľadajúc medzi domácimi interpretmi, je skôr otázka pre českých hudobných pedagógov.

Vy obaja ste žiaci profesorky Zlatice Livorovej na bratislavskom konzervatóriu.

Eva a Dalibor: - Slovenská operná škola má vo svete zvuk, a to už v niekoľkých generáciách. Akousi nestorkou slovenskej speváckej školy je však pani Hrušovská, ktorá vychovala niekoľko generácií slovenských interpretov a pedagógov, ktorí potom úspešne viedli ďalších mladých spevákov. Bola pedagogičkou Lucie Popp a Zlatice Livorovej, ktorá učila nás. Ďalšími výraznými menami sú prof. Černecká, ktorá učila Petra Dvorského a prof. Stracenská, učiteľka Petra Mikuláša, Jolany Fogašovej a Ľubice Rybárskej. To je len pár mien výborných slovenských pedagogičiek, ktorých pôsobenie na slovenských hudobných ustanovizniach prinieslo skvelé výsledky. Je ich však zaiste viac.

Spolu s kolegom zo SND basistom Petrom Mikulášom stvárňujete ústrednú dvojicu - Rusalku a vodníka v Dvořákovej opere. Spievate part Mařenky v "Prodance" i Lišku Bystroušku. Aký máte vzťah k českej hudbe?

Eva: - Milujem Dvořáka, Smetanu i Janáčka. Práve titulné postavy z opier týchto troch velikánov stelesňujem už niekoľko sezón na pražskom javisku. Postavu Rusalky mám veľmi rada a ako mladá sopranistka som po nej veľmi túžila. Bolo mi potom dopriate, aby som ju stvárnila v rôznych inscenáciách pod vedením mnohých dirigentov i režisérov. Okrem operných diel spievam českú hudbu veľmi rada na koncertných pódiách - Dvořákovu Stabat mater alebo piesňové cykly od Janáčka.

Dalibor: - Mám vo svojom repertoári Dvořákovho Dmitrija a Fibichovu Šárku, kde spievam part kniežaťa Přemysla. Vedľa klasického talianskeho repertoára je mi práve česká hudba veľmi blízka.

Na galavečere usporiadaného pri príležitosti vstupu do EÚ ste spievali populárnu opernú áriu Figara z Rossiniho Barbiera zo Sevilly. Je to vaša obľúbená postava?

Dalibor: - Ako som sa presvedčil, je to obľúbená opera, a nielen moja. Ja mám Talianov a ich opery veľmi rád. Pucciniho, Rossiniho a najmä Verdiho i vzhľadom k môjmu hlasovému odboru - lyrickému barytónu. Pre mňa sú úžasní autori tiež Čajkovskij alebo Mozart.

Čo vy osobne očakávate od Európskej únie?

Dalibor: - Pozerám sa na to s nádejou. Myslím, že tým, že zmiznú oficiálne hranice a nastane slobodný pohyb osôb, bude sa oveľa viac cestovať. Ľudia získajú sebavedomie a budú vnímať slobodné konanie ako zodpovedný spôsob života. Nemyslím, že nastane nejaký zásadný zlom, lebo cesta do Európy bola dlhá a ešte dlho to bude beh na dlhej trati. Ale som šťastný, že Slováci idú správnym smerom a že tento novo objavený stav prijala väčšina ľudí. Samotný akt vstupu nás snáď povzbudí a myslím, že ľudia začnú veriť, že sa vyplatí byť slušný, pracovitý a poctivý.

Ako sa pozeráte na rozdelenie Československa z hľadiska dnešného spoločného vstupu do EÚ?

Dalibor: - Vtedy tak ako dnes sa mi celá situácia javí ako absurdná, lebo moja matka pochádza z českého Kolína a otec zo stredného Slovenska. Doma sme si hovorili: prečo my sa rozdeľujeme, keď iné národy sa skôr spájajú?

Hovorili ste s láskou o svojej učiteľke. Priviedla vás k majstrovstvu a ako interpreti ste dosiahli vysokú kvalitu a slávu. Rozmýšľali ste o tom, že budete sami učiť?

Dalibor a Eva: - Nie každý spevák má dar učiť a tým nemyslím iba talent viesť študenta. Oboch by nás taká práca veľmi zaujímala, bohužiaľ naša momentálna situácia (hosťovanie na viacerých svetových javiskách) to neumožňuje. Vychovať dobrého žiaka vyžaduje systematickú prácu bez akýchkoľvek časových strát. Hlas a techniku treba stavať roky, a to sústavne. To bohužiaľ pri našom spôsobe života zatiaľ nie je možné.

MÁRIA UHRINOVÁ


Zpět na obsah