Spomienka

Takmer na konci tohtoročného septembra nečakane zomrela slovenská spisovateľka žijúca v Prahe Dagmar Gregorová-Prášilová. Píšeme nečakane (i keď vo veku nedožitých 89 rokov...) preto, že pani Dagmar bola nesmierne vitálny človek, plný energie a plánov, ktoré by len ťažko stíhal aj omnoho mladší človek. Takú sme ju roky poznali a taká navždy zostane v našich pamätiach. Bola aktívnou členkou nášho Slovensko-českého klubu a redakčnej rady Slovenských dotykov, ako aj Slovenského literárneho klubu v ČR. Naposledy sa zapojila i do prípravy prvého čísla literárneho štvrťročníka Zrkadlenie-Zrcadlení, ktorý tento klub začal vydávať. Pokiaľ jej to zdravie dovoľovalo, chodievala k nám do redakcie pomerne často a bolo osviežujúce počúvať nielen jej spomienky, ktorých mala nepreberné množstvo, ale aj veľmi vtipné a presné glosovanie súčasného diania. Tiež však dokázala počúvať čiekoľvek problémy a pomôcť slovom či skúsenosťou. Dagmar Gregorová-Prášilová bola totiž v prvom rade veľmi vnímavá a citlivá žena...

Byť dcérou popredných slovenských prozaikov Jozefa Gregora Tajovského a Hany Gregorovej - už to mnohé predznamenávalo. Jej osudom boli veľkomestá. V roku 1916 sa narodila v Budapešti, neskôr žila v slávnom a spoločensky exponovanom gregorovskom dome v Bratislave a od roku 1936 žila a tvorila v Prahe. Odkaz rodičov sa stal jej údelom a len ťažko sa mohol dostať do lepších rúk. O fenoméne domácnosti Gregorovcov, kde boli ako doma Janko Jesenský, Gejza Vámoš alebo Hálkovci a kde na dva roky získal útočisko Fraňo Kráľ, napísala v knihe "Gregorovský dom", ktorá vyšla v roku 1995. O rok neskôr vydala korešpondenciu svojich rodičov pod názvom "Listy (Príbeh manželstva Jozefa Gregora Tajovského a Hany Gregorovej)". V tomto diele nadviazala na svoju o viac než dvadsať rokov staršiu knihu s podobným námetom. Popritom sa samozrejme venovala vlastnej tvorbe. A tiež rodine, ktorá bola vždy pre ňu mimoriadne dôležitá. Dagmar Gregorová-Prášilová dokázala fantastické - literárne sa pohybovať na pôde gregorovského domu s prvorepublikovskou atmosférou a rovnako suverénne i v najmodernejšom svete. Veď mala posledné roky aj vlastné internetové stránky!

Dagmar Gregorová absolvovala bratislavské gymnázium a v štúdiu pokračovala v dramatickom oddelení konzervatória. V gregorovskom dome prežívala aj svoje prvé lásky. Fraňo Kráľ pre ňu ako "dievčatko šestnástich jarí" napísal zaľúbené verše, ktoré nazval "Pohľad kokety". Vlastne už tým vstúpila do dejín literatúry. Osud sa však uberal iným smerom. Verše sa nakoniec našli až v Kráľovej pozostalosti a Dagmar Gregorová ukončila konzervatórium v Prahe. Tam sa v roku 1936 mladučká vydala za pražského intelektuála Vladimíra Prášila. S ním potom žila až do jeho smrti viac ako šesťdesiat rokov. Hoci neskôr ešte vyštudovala sociálno-právnu školu, jej ambície sa upriamovali najmä k literatúre.

Keď Tajovský v roku 1940 zomrel, presťahovala sa Hana Gregorová za dcérou a v Prahe žila až do svojej smrti v roku 1958. Pani Dagmar spolupracovala do roku 1948 s rozhlasom a niekoľkými slovenskými a českými periodikami. "Písala som najmä o ženskej otázke a výchove detí," spomínala nám neraz. "Potom som sa však aktívnej činnosti vzdala. Človek musí pre niečo žiť a ja som si povedala: Panebože, veď ja som matkou štyroch detí, tak prečo by som nemohla vidieť zmysel svojho života práve v nich?! Môj otec vždy hovorieval: 'Pre ženu je na prvom mieste dieťa, až potom všetko ostatné!' Dnes je to síce nemoderné, ale pravdou to zostane až do konca sveta. Stále som však písala, bol to pre mňa odpočinok a akási náplň dňa. V Čechách mi vychádzali poviedky pre deti. Na Slovensku vyšli, predovšetkým zásluhou Karola Rosenbauma, mnou redigované spomienky mojej mamy a tiež dôverné listy z jej korešpondencie s otcom pod názvom 'Ani čas nemení'." Mnohé veci však nevychádzali, a to z rôznych dôvodov. Predovšetkým sa priveľmi nenosila masarykovsko-štefánikovská tradícia, ktorej súčasťou vždy Gregorovci boli. Napriek tomu Dagmar Gregorová celý život publikovala. Ťažiskom jej tvorby vždy zostávala memoárová literatúra. Námety svojich kníh: "Život musí mať cveng" (1963), "Dopisy domů" (1965), "Ani čas nemení" (1972), "Gregorovský dom" (1995) a "Listy" (1996) - čerpala autorka vo svojom najbližšom okolí, pričom sa úspešne snažila vyhnúť prvkom sentimentu a subjektivity. Prekladala tiež divadelné hry J. G. Tajovského. Pravidelne prispievala aj do nášho časopisu Slovenské dotyky a usporiadali sme s ňou i niekoľko literárnych večerov. Svoje esejistické texty publikovala priebežne aj na internete.

Celým dielom Dagmar Gregorovej sa ako červená niť tiahol záujem o vzťahy, najmä medzi partnermi a v rodine. Akýmsi základným podkladom, s ktorým porovnávala všetko ostatné, bol vzťah jej rodičov a neskôr ich listy, ktoré prvýkrát držala v rukách až ako štyridsaťročná. "To nebola len bežná korešpondencia, ktorá by oznamovala bežné veci vonkajšej skutočnosti," upozorňovala. "V týchto textoch si partneri vyjasňovali problémy a prekážky vo svojich vzájomných vzťahoch. A mali vždy vôľu ich riešiť, nie zahodiť, obísť, rozísť sa. Dnes sa ľudia pri prvom nedorozumení rozvádzajú, neuvedomujú si, že keď sa raz dali dohromady a majú dokonca aj deti, musia nájsť nejaký zmysel svojho manželstva. To nie je kompromis, ale rešpektovanie jednej idividuality druhou." A pri jednej z návštev napokon ešte dodala: "Chcela by som, aby čo najviac čitateľov z mojich kníh pochopilo, že je možné žiť láskavo, hľadať vo vzájomných vzťahoch harmóniu a že je možné vytvárať svet, v ktorom sa ľuďom dobre žije..."

NAĎA VOKUŠOVÁ, VLADIMÍR SKALSKÝ

---

Zpět na obsah