SLOVENSKÉ DOTYKY
 

DIALÓG VEDY A UMENIA: MOSTY A PRIEPASTI

Nečakaný zážitok

Asi nikto, kto organizuje kultúrne podujatia, by to nepredpokladal. V pondelok 11. októbra sa to však v Divadle Archa stalo. Na "verejnú debatu" o vede a umení prišlo toľko záujemcov, že sa musel otvoriť aj balkón a kvôli náporu na predaj lístkov sa muselo začať o čosi neskôr. Úplne zaskočení boli účinkujúci, ktorí sa dohovárali, že tých pár divákov prípadne pozvú do divadelného baru. A aby toho nebolo dosť, všeobecnú mienku o podobných debatách sa nepodarilo naplniť ani v ďalších bodoch - najmä nebola nudná: naopak, salvy smiechu striedalo hmatateľné napätie zo závažných otázok. Moderátor Jaroslav Dušek napokon podujatie ukončoval hlboko v noci, po jedenástej. Debata sa oproti predpokladu pretiahla prinajmenšom o hodinu...

"To bol zázrak," zhodnotil večer jeden z účastníkov debaty, biológ a spisovateľ, donedávna predseda Slovenského centra PEN klubu Gustáv Murín. Tým čarodejom v pozadí bol tropický parazitológ Michal Giboda, predseda občianskeho združenia "Dialog vědy s uměním" - mimochodom rodák zo Slovenska, žijúci dnes pri Českých Budějoviciach. Večer, moderovaný vynikajúcim Jaroslavom Duškom, skvelým bavičom, známym napríklad z udeľovania cien Český lev, ale súčasne mimoriadne sčítaným a premýšľavým človekom, bol rozdelený na dve časti. Ďalšie predely tvoril brilantnými hudobnými vstupmi spevák Dan Bárta. Prvá časť bola venovaná téme "Je možné a potrebné stavať mosty medzi vedou a umením? (Moderná veda ako estetický fenomén)". Zúčastnil sa už spomínaný Gustáv Murín, herec a muž širokého vzdelania Marek Vašut, bývalý riaditeľ Astronomického ústavu AV ČR, profesor Jan Palouš, docent Akadémie výtvarných umení Vladimír Kokolia, genetik a súčasne sochár docent Vladimír Vondrejs a autor tohto článku, pohybujúci sa dnes skôr v mediálnej a umeleckej oblasti, pôvodným vzdelaním však teoretický fyzik. V dvojjedinej role sa predstavil i hlavný organizátor - Michal Giboda sa totiž zapojil do debaty a súčasne ovládal premietanie obrázkov, v prípade ktorých bolo často ťažké rozoznať, či ide o vedecké nákresy, preparáty alebo umelecké diela.

Riešilo sa, čo majú vedci a umelci spoločné a čo ich rozdeľuje, kde sa nabralo to zmätenie jazykov. Aký význam majú exaktné poznatky v umení a akú úlohu zohráva estetika v tvorivom vedeckom procese. Ako sa menia významy slova experiment a objav vo vede a umení. Alebo aj takto: Je sama veda estetický fenomén? Celkovo zaznelo asi viac otázok, než odpovedí, aj keď sa citoval Einstein, Hawking i teoretici umenia.

Druhá polovica mala veľmi zložitý názov: "Mutácia mému '(intelitentný) robot', respektíve Inteligentný robot ako mém modernej doby, eventuálne Je inteligentný robot mutácia mému?" Skrývala sa však pod ním predovšetkým debata o umelej inteligencii a o tom, čo z jej výskumu vyplýva pre ľudstvo. Môžu byť roboty ako ľudia, môžu rovnako rozmýšľať a dokonca tvoriť umelecké diela? Môžu dosiahnuť inteligenciu evolučným procesom, prirodzeným výberom? Zmeníme sa na kyborgov? Napríklad vedúci ústavu kybernetiky Sliezskej univerzity v Opave a súčasne profesor v Bratislave Jozef Kelemen si myslí, že áno. Že po okuliaroch, kardiostimulátoroch a sluchových prístrojoch prídu ako bežná súčasť života rôzne pamäťové moduly pripojené do mozgu a podobne. Vraj v horizonte desiatok rokov. Docent Ivan M. Havel, riaditeľ Centra teoretických štúdií Univerzity Karlovej a súčasne šéfredaktor časopisu Vesmír, bol v odhadoch možností umelej inteligencie omnoho skeptickejší - zaujíma ho údajne najmä to, čo roboty (počítače) nikdy dokázať nemôžu. Treťou kybernetičkou v diskusii bola profesorka Olga Štěpánková z Elektrotechnickej fakulty ČVUT. Debatu veľmi zaujímavo dopĺňala Jana Horáková z Ústavu pre štúdium divadla a interaktívnych médií Masarykovej univerzity v Brne. O kybernetike ako poli pre spoluprácu vedcov a umelcov hovoril aj multimediálny umelec a "kyberaktivista" Federico Diaz. A čo duša? To riešil psychoanalytik, vystupujúci pod pseudonymom Pjer la Šéz.

Federico Diaz bol autorom pozoruhodnej vizualizácie, ktorú sám nazýva tekutou architektúrou a ktorú mohli diváci sledovať na obrazovke počas druhej polovice večera. Každý pohyb hostí sa do tekutej štruktúry prenášal a spôsoboval tam vlny, každý hlas sa podľa jeho výšky prenášal ako teplo, zobrazené farbou, ale i rozpohybovaním neviditeľne drobných častíc. Išlo teda vlastne o simuláciu akejsi tekutej hmoty, v ktorej sa mohol objaviť napríklad spevák s vibrujúcimi časťami tela, vysielajúci akúsi auru a vlniaci sa, cez neho zas malé výbuchy strún gitary a potom doslova blesky potlesku. Dan Bárta sa na raute po podujatí živo zaujímal o to, či by naozaj veľmi pôsobivú vizualizáciu nemohol používať i na koncertoch...

Do diskusie jednej šestice sa mohla okrem neustále vtipne glosujúceho Duška zapojiť aj šestica druhá, sediaca s mikrofónom v prvom rade. A samozrejme diváci, ktorí mali množstvo a prevažne veľmi zasvätených otázok. Zdá sa, že najmä mladých ľudí téma zaujíma, že je súčasťou ich hľadania zmyslu vecí okolo seba. Toho hľadania, na ktoré väčšina ľudí okrem detí, bláznov, vedcov a umelcov rezignovala...

VLADIMÍR SKALSKÝ


Zpět na obsah