SLOVENSKÉ DOTYKY
 

UČAROVALI MU ZVUKY

S Vladimírom Ruskom mladším

Poznáme sa "z videnia" už dlho. Veď kto by v kolose zvanom Český rozhlas v Prahe na Vinohradskej triede nepoznal ostatných Slovákov? Bývalo nás tam dosť, najmä kým mával v záhlaví názov Československý rozhlas. Po rozdelení spoločného štátu a premenovaní rozhlasu na český už pomenej. Slovenských hlásateľov ani redaktorov už nebolo treba, v slovenčine zostalo len vysielanie pre národnostné menšiny. A tí zo slovenských kolegov, čo tam potom pôsobili, boli už v iných zložkách. Ako programoví pracovníci, technici, režiséri. Splynuli s ostatnými. Režisér Vladimír Rusko mladší nemusel v rozhlase ako takom obhajovať svoju pozíciu. Bol a je ako režisér dramatických útvarov a tvorca experimentálnych kompozícií jednotka.

Na naše stretnutie prišiel ako čerstvý držiteľ jednej z cien Prix Bohemia z prestížnej rozhlasovej súťaže v Poděbradoch. Moja prvá otázka teda nemohla byť iná, než sa ho opýtať, za čo ju dostal v kolektíve aj ďalších tvorivých pracovníkov.

- Ide o národnú cenu a dostali sme ju za Pražskú pohľadnicu. Bola modifikovaná tak, že je do nej zahrnuté ešte "Vltavské intermezzo 2002", pásmo nakrútené v rámci vlaňajších povodní so spomínaním na štúdio F v Karlíne. Je to model konštituovaný na systéme ars akustika - nonverbálny - iba s použitím ruchov, zvukov a konkrétnej dobovej muziky.

Učarovali ti zvuky. To znamená, že slovo u teba ustupuje do pozadia?

- Nie, iba si myslím, že všetky akustické vnemy sú si absolútne rovnocenné. Keď si niekto myslí niečo iné, môžem s ním polemizovať. Je pravdou, že ľudia sú dnes zahltení optickými informáciami. Osemdesiat percent všetkých vnemov súčasného mladého človeka do 30 rokov je optický vnem. Ale pokiaľ som informovaný aj od kolegov, postupne sa začína renesancia rozhlasu, lebo ľudia sú reklamami a všetkými tými obrazmi, ktoré ich obkolesujú, unavení. Potrebujú akustický vnem, ktorý im vytvára vnútorný priestor, priestor pre fantáziu. Som veľmi rád, že som sa dostal do spoločnosti ľudí z kapely Four Dimensions, kde sa snažíme poslucháčom vytvoriť moment fantázie, ktorej sa trebárs boja podvoliť a nájsť brány či už hudobné alebo zvukové. Ponúknuť im napríklad krásny večer, keď si sadnú alebo ľahnú do postele a budú počúvať a budú snívať a budú vnímať priestor pozdĺž steny až za okno, otvorí sa im strop. Budú počúvať accousmatickú kompozíciu a bude im dobre.

(Vybavila som si v túto chvíľu soboty predpoludním v lete tohto roku. Český rozhlas 3- Vltava vysielal zdramatizované miniatúry zo svetovej klasickej literatúry. Čechov, Mark Twain a iní v réžii Vlada Ruska. Dielka boli zvukovo tak majstrovsky uspôsobené, že vťahovali poslucháča do deja a nebolo možné odísť od prijímača. Varenie ani iná činnosť s rádiom ako kulisou nepripadali do úvahy).

Čo stálo na počiatku tvojich výkonov? Čo si dostal do vienka?

- Keď má niekto (konkrétne ja) šťastie a narodí sa rodičom v situácii súzvuku slova a hudby... (smiech). Od svojich šiestich či siedmich rokov som chodil do rozhlasu za otcom. Často som na neho čakával v štúdiu idúcky zo školy (pripomínam, že otec - Vlado Rusko starší - v bratislavskom rozhlase ako režisér kraľuje rozhlasovým dramatizáciám a jeho doménou je poézia), takže to prostredie poznám už dosť dlho. Keď som potom skončil divadelnú réžiu na DAMU v Prahe, rozhlas mi ponúkol miesto. Naskytla sa mi možnosť pracovať s pánom Janečkom, nestorom bratislavských rozhlasových zvukárov, potom s Petrom Janíkom, šéfom experimentálneho štúdia, čo bola mimoriadne krásna životná príležitosť. A tak sa akosi prirodzene stalo, že si ma rozhlas opantal.

Rozhlas v Bratislave, rozhlas v Prahe. Obe tieto inštitúcie majú silné fluidum. Čím sa ti prihovára jedno a čím druhé?

- V obidvoch som strávil veľa času. V experimentálnom štúdiu Slovenského rozhlasu v Bratislave s Petrom Janíkom, Stanom Kaclíkom a roky prenádhernej práce. A v Prahe tiež. Myslím, že je to absolútne rovnocenné. Rozdiel je akurát v tom, keď pominieme technologické postupy a pracovný rytmus a vzťahy interpersonálne, ktoré sú všade rovnaké... Na jednej i druhej akustickej škole - zámerne hovorím škola, je to zvláštne - keď sa má urobiť pekná vec, môže sa urobiť tu i tam, to je jedno.

Na rozhlasovej súťaži Prix Bohemia sedia v porote českí a slovenskí rozhlasoví tvorcovia a hodnotitelia vedľa seba. To dnes už nie je tak celkom bežný jav. Nezaregistroval si, že by sa napríklad český kolega pozastavil nad istou pasážou slovenského textu, ktorej by nerozumel?

- Nie, nestalo.

Okrem práce v rozhlase pôsobíš ešte v muzike. Spomínal si skupinu Four Dimensions...

- Four Dimensions je úžasné zoskupenie. Petr Mandel - hudobný skladateľ, Petr Šplíchal - režisér ozvučenia a hráč na bicie nástroje, Milan Křivohlavý - zvukový majster - a ja. Každý sme vlastne svojou profesiou iný. Toto skĺbenie vytvára neopakovateľnú hodnotu.

Predpokladám, že ponárať sa dlhodobo a intenzívne do zvukov je namáhavé pre sluchový orgán aj pre mozog. Nie sú opotrebovateľné?

- Opotrebovateľná je každá konštrukcia. Zvuk, šum, muzika a slovo môže (vďaka rozhlasu) vytvárať priestor pre súkromie i bytie ako také. Oddýchnuť si človek musí od akejkoľvek práce. Ja najradšej spím vo svojom ateliéri pri sviečke a v úplnom tichu, nemám zapnuté ani rádio a televíziu už vôbec nie. Počúvam iba zvuky a ticho ulice. Poznáte niečo krajšie na dobrú noc?


Vladimír Rusko sa narodil v roku 1959 v Skalici. V rokoch 1981 až 1986 študoval réžiu na DAMU v Prahe. Do roku 1995 pracoval ako režisér v Slovenskom rozhlase v Bratislave a v Experimentálnom štúdiu. Okrem množstva rozhlasových hier domácich i zahraničných autorov realizoval i kvadrofónnu adaptáciu poviedky Raya Bradburyho Vietor. Od roku 1995 je kmeňovým režisérom strediska umeleckej realizácie Čro 3 - Vltava. So skupinou 4 Dimensions vytvára elektroakustické kompozície a accousmatic music (Pink Silence, Symbols, Mechanical Ball´s Street, Hystery of Sky, Internetto a ďalšie tituly). Špecializuje sa na využitie zvukového spektra a experimentálnej tvorby v rozhlasových útvaroch. Venuje sa aj divadelnej réžii - inscenácie v divadle ABC v Prahe, v Příbrami a ďalších divadlách.

JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah