Rusíni v juhoslovanskej Vojvodine

Básnik a prozaik Mihajlo Kovač, považovaný za najväčšieho rusínskeho spisovateľa v Srbsku a Čiernej Hore, akademik Julian Tamaš, prednášajúci rusinistiku a ukrajinistiku tiež v zahraničí, Djura Papharhaji, nositeľ výročnej ceny Spolku vojvodinských spisovateľov, Irina Hardi-Kovačevičová, venujúca sa, popri inom, aj tvorbe, adresovanej detskému čitateľovi, Natalia Dudašová a mnohí, mnohí ďalší. Výpočet autorských osobností v bývalej Juhoslávii, hlásiacich sa k svojim "rusnáckym" koreňom, by, pravda, mohol byť omnoho bohatší. Pre nás nech zostane podstatným zistenie, že podľa štatistických prieskumov, výsledky ktorých možno vyjadriť percentuálne, sú to v celosvetovom meradle práve Rusíni, ktorí majú v prepočte na obyvateľa najväčší počet spisovateľov.

O tom, že sú na toto milé prvenstvo aj plným právom hrdí, netreba vôbec pochybovať; v istom zmysle totiž predstavujú najsčítanejšiu národnostnú menšinu. A ako nezabudnú zdôrazňovať hneď vzápätí, niet vari Rusína, ktorý by nečítal. Slovesnú kultúru, prácu so slovom si veľmi cenia, úprimne milujú svoju reč. Z územia dnešného východného Slovenska na sever dnešného Srbska prišli ich predkovia počas dosídľovania krajiny za vlády Márie Terézie. Prešli desaťročia, stáročia, tlaku inojazyčného prostredia však komunita vysťahovalcov a ich potomkov dokázala odolať; jej príslušníci v Srbsku a Čiernej Hore žijú podnes. Napokon, aj vďaka svojej "ruskej reči", ktorá im v multinárodnostnom prostredí Vojvodiny pomáha nezabúdať na vlastnú identitu. Už po 258 rokov.

Naše slovo je ruské

Medzi sebou sa nazývajú Rusnákmi, v oficiálnom styku sa označujú ako Rusíni. Niektorí navrhujú uprednostniť iba používanie slova Rusín, odvolávajúc sa na jeho archaický pôvod, iní chápu výraz Rusnáci ako užšie, slovo Rusíni ako širšie označenie, ďalší zase nazerajú na uvedenú dvojicu výrazov ako na výsostne synonymnú. Vzťah k reči, ktorou hovoria, majú však rovnaký. "K láske ku knihe sú naše deti vychovávané už odmalička, v škôlke," hovorí Olga Karlavarisová, redaktorka Srbskej televízie, dcéra spisovateľa Mihajla Kovača. "Tu prichádzajú po prvý raz do kontaktu aj s organizovaným vyučovaním vo svojej rodnej reči. V rusínskom prostredí sa však pohybujú aj v školskom veku, ba v 'ruskej reči' sa môžu vzdelávať aj naši stredoškoláci. V Srbsku a Čiernej Hore pôsobí totiž inštitúcia, predstavujúca unikát; je ňou gymnázium v Ruskom Keresture, doposiaľ jediné rusínske gymnázium na svete. Napokon, jazyk Rusínov sa stal tiež predmetom vysokoškolského štúdia; súčasťou výchovnovzdelávacieho systému je i samostatná Katedra rusínskeho jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade, venujúca sa výskumu a vyučovaniu 'ruskej reči'."

Základy "sotrudničestva", spolupráce s inými národnosťami, si rusínske deti osvojujú už v materskej škole. S jednoznačným vedomím národnostnej príslušnosti, ale tiež potrebou znášanlivosti, prichádzajú do kontaktu počas celej svojej školskej dochádzky. A s týmto vedomím žijú aj neskôr, keď vyrastú a keď sa, či už pomyselne alebo naozaj, vydávajú do sveta.

S rečou Rusínov sa, pravdaže, možno stretnúť nielen na pôde krásnej literatúry či v pedagogickom prostredí, ale napríklad aj vo svete médií. Popri neodmysliteľnom zástoji rozhlasového a televízneho vysielania zastáva tradičné miesto pri propagácii a šírení rusínskej kultúry tlač. "Najväčší počet predplatiteľov má týždenník Ruske slovo," konštatuje Mikola Šanta, riaditeľ Novinovo-vydavateľského združenia Ruske slovo v Novom Sade. "Raz do mesiaca vychádza časopis Zahradka, určený pre detského čitateľa, a mládežnícky časopis, nazvaný Mak, titul ktorého vznikol zložením prvých písmen slov mladosť, aktívnosť, kreativita. Kultúre a literatúre je venovaný štvrťročník Švetlosc. Venujeme sa však aj vydávaniu kníh z oblasti pôvodnej literárnej tvorby; naše Novinovo-vydavateľské združenie vyprodukuje do roka približne sedem až desať básnických alebo prozaických titulov - ich počet závisí od finančného rozpočtu. V reči Rusínov sa, v neposlednom rade, vydávajú aj učebnice pre naše deti." Dodajme, že výpočet národnostných periodík, vychádzajúcich v Srbsku a Čiernej Hore po rusínsky, dotvára Narodni kalendar. Domáce knižnice Rusínov vo Vojvodine dopĺňajú aj cirkevný kalendár a kresťanský mesačník Dzvoni, písaný popri reči, používanej vojvodinskými Rusínmi, i v ukrajinskom jazyku.

Aby mohli vyjsť správy

Za svoje prirodzené centrum označujú jednomyseľne Ruski Kerestur, mesto s najväčším percentuálnym zastúpením obyvateľstva rusínskej národnosti. Aj svojej reči dávajú prívlastok "ruská". Tá je, vedno s jazykmi ďalších národností, prirodzene, aj nástrojom televízie a rozhlasu. "Popri štandardnom spravodajskom vysielaní predstavujú súčasť televízneho vysielania v rusínskej reči aj každodenná pätnásťminútová relácia Dňovnik a program s názvom Stretnutia, ktorý vysielame raz do týždňa," poznamenáva Olga Karlavarisová. "Komplexný pohľad na kultúru a zábavu, týkajúcu sa, prirodzene, aj života tunajších Rusínov, ponúka zase divákovi TV Magazín, ktorý je súčasťou ponuky centrálneho vysielania. Naše programy však, prirodzene, zahŕňajú aj dokumentárny či zábavný žáner. Popri vysielaní aktuálnych informácií, ktoré má veľkú sledovanosť, sú u televíznych divákov veľmi obľúbené najmä dokumentárne programy. Napríklad tie, ktoré približujú život Rusínov v minulosti. Len nedávno sme napríklad dokončili materiál s názvom Obrazovanije po rusky; týka sa dvestopäťdesiatich rokov vzdelávania v rusínčine."

Až donedávna vysielala TV Novi Sad iba po srbsky. Ponuka programov bola však rozšírená a spestrená, pričom v polovici tohto roku pribudol televízii nový, druhý kanál. Určený na vysielanie v jazykoch menšín, predstavujúci svedectvo o úspešne sa rozvíjajúcej spolupráci medzi národnosťami. Rusínskou, ukrajinskou, slovenskou, rumunskou, maďarskou a rómskou. "Sme mnohonárodnostní," konštatuje riaditeľ spravodajských programov Srbskej televízie Drahomir Grnja, pôvodom Slovák. A túto situáciu sa snažíme iba zachytiť. Taký je náš každodenný program a nik z nás by iste nedovolil, aby televízna prezentácia kultúry národnostných menšín prebiehala inak. Veľmi dobrú úroveň má najmä spolupráca medzi Rusínmi a Slovákmi, dôkazom čoho je napríklad príprava diela Rozprávka o Rusínoch v Juhoslávii, ktoré vyrobil Centrálny film Belehrad. Podobná je činnosť združení, v ktorých sú organizovaní príslušníci oboch národností. Podobné sú si v mnohom aj ich jazyky. A obe národnosti vysielajú i na tom istom kanáli; jedna vzápätí po druhej. Vzájomná spolupráca je teda nevyhnutná. Aby sme dokázali osloviť čo najviac divákov, aby vôbec mohli vyjsť správy."

Spevy od Červenej ruže a odinakiaľ

Nie sú to však len rusínske domácnosti, ruskokeresturské či kocurské školy, rozhlasové a televízne štúdiá, ba ani tradičné mestské bály, organizované každoročne vždy na začiatku februára, na ktorých možno s neochvejnou istotou začuť rusínsku "besedu". So svojou rečou prichádza vojvodinský Rusín do kontaktu aj počas výročných folklórnych stretnutí. Festival kultúry Rusínov a Ukrajincov Srbska a Čiernej Hory, názov ktorého je Červená ruža, organizujú pravidelne v Ruskom Keresture. Trvá tri dni a v tomto roku prebiehal v dňoch 27. až 29. júna. "V prvý deň festivalu sa už tradične koná prehliadka s názvom Červený púčik," uvádza Jelena Kačmarčiková, redaktorka Televízie Nový Sad, dôverne poznajúca celý priebeh slávností. "Venovaná je deťom, ich folklóru, vypočuť si na nej možno popri starších aj celkom nové piesne. Pre vystúpenia mládeže, ale tiež debutantov, nových tvárí a neprofesionálnych umelcov, je vyhradený druhý deň podujatia, a práve ten dal názov celému festivalu: volá sa Červená ruža. Súčasťou stretnutia je aj výber a vyhodnotenie najkrajšieho mužského a ženského hlasu. A pretože v tento deň prebieha aj prehliadka nových piesní, komponovaných v národnom duchu, práve tu neraz po prvýkrát odznejú i mnohé zábavné melódie. V nedeľu býva napokon usporiadaný sviatočný koncert s prezentáciou najlepších čísel v rámci folklórnych, a najmä piesňových vystúpení. Popri tom sa koná aj výtvarná vernisáž, prehliadka tvorby jedného autora, prípadne celého maliarskeho zoskupenia." V prípade, že nám Červená ruža z Ruského Keresturu pripomenie v čomsi festival, ktorý sa na Slovensku konal najprv v Medzilaborciach, a ktorý jeho organizátori už po dlhé roky pripravujú vo Svidníku, o náhodu iste nepôjde. Aj účastníkom Červenej ruže leží na srdci zachovanie tradície rusínskych i ukrajinských piesní a tancov, aj na festivale v Ruskom Keresture sa raz do roka stretávajú ľudia, ktorým kultúra Rusínov a Ukrajincov nie je ľahostajná. Vari najvýrečnejším svedectvom o obľube Červenej ruže je jej návštevnosť - na festivale v Ruskom Keresture sa v tomto roku zišlo približne tisíc účastníkov. Popri Rusínoch a Ukrajincoch naň zavítali i hostia. Spomedzi zahraničných návštevníkov si u diváckeho publika vyslúžili výnimočný ohlas najmä členovia slovenského súboru Šarišan. Keď sa potom 30. júna, konal v Ruskom Keresture celovečerný koncert, popri domácich na ňom vystúpili napríklad aj ľudia z Nového Sadu, Subotice či Sriemskej Mitrovice. Červená ruža však nie je jediným masovým podujatím, prezentujúcim kultúrny život juhoslovanských Rusínov. Veľmi populárny je napríklad festival žriedlového tanca s názvom Žatva, prehliadka pôvodného rusínskeho folklóru a hudby, ktorá sa v meste Kocur koná každoročne, vždy 12. júla. Medzi významné akcie v kultúre rusínskeho ľudu patrí i podujatie s názvom Dramski memorial Petra Rizniča Djadji či prehliadka literárnej tvorby, nazvaná Kostelnikova jeseň.

Medzi asimiláciou a identitou

Po latinsky by sa nazývali Rutheni. A čo sa týka cirkevnej orientácie, mnohí z nich sa označujú za gréckych katolíkov. "Rusíni tu, do bývalého južného Uhorska, prišli ako gréckokatolíci," hovorí pán Šanta. "A naša gréckokatolícka, alebo, ako my vravíme, "ruská", cirkev v Križevskej eparchii urobila pre posiľňovanie rusínskej identity veľmi veľa. Pri svojej nedávnej návšteve Slovenska som sa však zúčastnil aj na bohoslužbe, ktorá, slúžená predtým po cirkevnoslovansky, znela teraz v slovenčine. A výsledok takejto politiky pociťujeme, žiaľ, i u nás. Kňazi, prichádzajúci slúžiť do našich gréckokatolíckych cirkví, zastávajú stanovisko, že sú Slovákmi ruskej, teda gréckokatolíckej viery. Môžem však vari vysloviť tézu, že všetci gréckokatolíci na Slovensku a v Maďarsku sú pôvodom Rusíni. Slovák môže byť predsa buď iba katolíkom alebo protestantom. Avšak grékokatolíkom môže byť len ten, kto predtým prijal vieru byzantského obradu, teda kto bol predtým pravoslávnym. Nazdávam sa však, že asimilácia gréckokatolíckych cirkví, ktorá sa v eparchiách v Maďarsku a na Slovensku práve dokončuje, sa začala najprv prevedením náboženských obradov na maďarský, respektíve slovenský jazyk. Postačí už len pripomenúť si, že práve v Maďarsku bolo v krátkom čase asimilovaných niekoľko stotisíc Rusínov a že veľký počet Rusínov, ba takmer všetci, boli do dnešných dní asimilovaní aj na Slovensku."

Podľa výsledkov posledného sčítania obyvateľstva žije v súčasnom Srbsku a Čiernej Hore Rusínov presne 15 905. A tento počet sa, žiaľ, neustále zmenšuje. Je to tak, uvádzajú zhodne, predovšetkým v dôsledku asimilácie. Tá neminula ani Rusínov, používateľov "ruskej´ reči", aj oni uzatvárajú zmiešané manželstvá. S úsmevom vravia, že "najlepšie rusínske dievčatá si berú cudzí". A hoci sú známe prípady, že práve v manželstve sa z Nerusína stal Rusín, smutnou pravdou zostáva, že približne šestnásť tisícok, hlásiacich sa k "ruskej reči", predstavuje v porovnaní s minulosťou len torzo. Rusínska mládež, hoci rodnú reč ovláda a pozná, v každodennom živote nemá veľa príležitostí ju používať. A pre vojvodinského Rusína, najsčítanejšieho človeka na svete, je na programe dňa to najpodstatnejšie; prežiť. "Naším prvoradým cieľom je uchrániť národnosť od asimilácie, a to aj od postupu prirodzenej asimilácie," dodáva Mikola Šanta. "Ide nám o alternatívu, chceme, aby naši ľudia mali možnosť výberu. Prirodzene, aby vo svete boli ochotní komunikovať ako rovný s rovným, musíme nášho človeka oslobodiť od komplexu menejcennosti. Zasadzujeme sa preto o to, aby naše vzdelávacie a kultúrne inštitúcie prejavili záujem aj o deti zo zmiešaných manželstiev, o ich poučenie a aktivizáciu v rusínskych inštitúciách. Aby dieťa, ktoré je Rusnák, prípadne Rusnák aspoň po jednom z rodičov, nemalo komplex, že je odlišné od iných detí; takéto dieťa musí o sebe vedieť a musí cítiť potrebu povedať im to."

ALEXANDER PIROŠ

---

Zpět na obsah