SLOVENSKÉ DOTYKY
 

ŽIVOT, KRUTO UKONČENÝ NA PANKRÁCI

Sté i päťdesiate výročie Vladimíra Clementisa

V našich dejinách starších i novších nemáme veľa osobností, v ktorých by sa stelesnili hodnoty občiansko-politické a mravné, kultúrne a sociálne, národné, pritom s presahom na celé Československo, ale aj všeľudské, ako tomu bolo aj napriek istej kontroverznosti v prípade Vladimíra Clementisa. Narodil sa v Tisovci, no po predkoch mal aj český pôvod, študoval v Prahe práva, mal odtiaľ manželku a neskoršie sa jeho dráha politika a diplomata odohrávala z väčšej časti práve v Prahe. Tu, žiaľ, trávil aj dlhé mesiace v priebehu politicky motivovaného procesu, a to najprv v ruzynskej väznici, odkiaľ viedla jeho cesta už len do súdnej siene na Pankráci a o niekoľko dní 3. decembra 1952 na šibenicu.

Zišlo sa to tak, že si v týchto týždňoch a mesiacoch pripomíname 100 rokov od narodenia a 50 rokov od tragickej smrti Dr. Vladimíra Clementisa. V Prahe medzi tu žijúcimi Slovákmi prebehlo viacero podujatí, vracajúcich sa k životu a smrti tejto významnej osobnosti. Spomenúť možno napríklad uvedenie dramatizácie Petra Štrelingera Hádička v Galérii Miro na Strahove v podaní hercov Divadla SNP z Martina. Ďalšia akcia, ktorú si ja osobne cením najvyššie, bola beseda s literárnym vedcom Štefanom Drugom v Klube slovenskej kultúry. Drug sa ako literárny vedec roky a roky zaoberá osobnosťami okolo časopisu DAV. Vydal obsiahle knihy DAV a davisti (1965), Vladimír Clementis (1967), Vladimír Clementis - životopisné rozprávanie (1993) a ďalšie.

Napísal a uverejnil aj množstvo článkov a publicistických statí - prosto je v tejto oblasti na Slovensku odborníkom číslo jeden. Navyše je Štefan Drug typ citlivého človeka s porozumením pre životné cesty ľudí, ktorých dráhy sledoval a vedel o nich takmer všetko. Čítať ktorúkoľvek z jeho kníh o Vladimírovi Clementisovi znamená ísť po stopách jeho života, dôverne sa s ním oboznámiť aj ho pochopiť. Len ako malé pripomenutie niektoré z kapitol posledne menovanej knihy: Šťastné detstvo v Tisovci - Skalický gymnazista - Pražský vysokoškolák - Kaviarenský komunista? - Literatúra a politika alebo naopak - V britských internačných táboroch - Spolustrojca národného povstania - Štátny tajomník v Černínskom paláci - Minister zahraničných vecí - Nebol som pripravený pre život plný zla a pascí... Je to nádherný životopis! Plnokrvný, vylíčený do najmenších detailov, ale na základe faktov, s porozumením pre jednotlivé činy a rozhodnutia.

Ako to už býva, keď sa rozrozprávajú ľudia z vedeckého sveta, ktorí o danej téme vedia skutočne veľa, stane sa, že sa pristavia tu pri tom, tu pri onom období života skúmanej osoby. Na besede, ktorú v KSK viedol rovnocenný partner Štefana Druga, historik Vojtech Čelko, sa pristavili najprv pri konferencii o Clementisovi, ktorá sa uskutočnila v máji na Slovensku a kde bol zaznamenaný pokus znížiť účinkovanie Vlada Clemntisa na politickej a verejnej scéne na základe údajného účinkovania Clementisa v cirkevnej čistke, ktorá prenasledovala biskupov a rehoľníkov na prelome rokov štyridsiatych a päťdesiatych rokov minulého storočia. Štefan Drug sa netajil tým, že sa pokúša prísť na koreň problémov a odpovedať si sám. Odpoveď je hádam táto: Počas vojny a v povojnových rokoch za mimoriadne rušných udalostí aj Clementis prešiel vývojom. "Už to nebol celkom ten Clementis, ako predtým. V 20.-30. rokoch bol Clementis presvedčený komunista. Teória komunizmu sa mu javila ako vidina lepšej budúcnosti pre masu, väčšinu ľudí. Pritom podľahol trochu nadšeniu zo Sovietskeho zväzu, najmä keď im pri návštevách predostierali veci vybrané. Ani taký múdry človek ako Clementis si neuvedomil, že okrem slávnostnej stránky akcií je tu aj tienistá stránka všedného života. Sovietsky zväz bola jeho ideálna krajina. Bolo to skrátka presvedčenie. Preto napríklad v roku 1939 nevedel zatajiť rozhorčenie, že táto jeho krajina podpísala pakt s Hitlerom. Tento postoj Clementisa mal za následok jeho vylúčenie zo strany". Facit úvah Štefana Druga by mohol byť asi tento: pokúsiť sa pochopiť konanie človeka v danej (exponovanej) životnej situácii. Vždy a všade.

Život Vlada Clementisa priam oplýval takými situáciami. Dokladá to napokon kniha z jeho vlastného pera Nedokončená kronika, ktorú písal Clementis v prostredí izolácie v internačnom tábore v severoškótskom Glenbrantneri v roku 1941. O tom, že knihu píše človek so spisovateľským nadaním, niet pochýb. Mimochodom, literárny vedec Štefan Drug ju na spomínanej besede označil za hodnotu v merítkach celosvetovej tvorby. Vladimír Clementis bol človek mimoriadnych kvalít. List z pankráckej väznice, ktorý Clementis napísal niekoľko hodín pred svojou popravou sestrám Oľge a Božene a svojej manželke Líde je taký silný, že stojí za prípomínanie znovu a znovu. Je aj podnet om k zamysleniu o sile jednotlivca.

JARMILA WANKEOVÁ


Drahá Oľga, Boža moja a všetci ostatní milí, práve mi bolo oznámené, že Vaše prosby o milosť boli zamietnuté a mne zbýva ešte niekoľko hodín života. Viem, aké hrozné a neuveriteľné je to pre Vás všetkých.

Ak azda môžem Vám niečo uľahčiť, tak je to toto:

Za tie dva roky väzenia som sa vnútorne so všetkým vyrovnal a neviem, či by pre mňa nebolo tažšie ostať na tomto svete a znovu a znovu mučive prežívať všetko to, čo som za posledné 2-3 roky, ale najmä posledné dva týždne musel prežiť. Často som na Vás, otecka a mamu spomínal v tie nekonečne dlhé dni, na šťastné detstvo a mladosť. Bolo to všetko príliš jemné a dobré, príliš dôverčivé, a tak som nebol pripravený pre tvrdý život plný zla a pascí, do ktorých som upadol. Keby som nebol iný, skoro by som uveril na osud. Spomínate si, že jedna z mojich zamilovaných piesní, ktorú mama spievali, bola: "Čieže to ovečky hore grúňom idú, sú to janíčkove, čo ho vešeť budú". Ako sa na mne vyplnili jej slová, - tak ako i posledný povzdych mamy nado mnou!

Viem, že zabudnúť na mňa nechcete a nemôžete. Ale zabudnite aspoň na bolesť posledných dvoch-troch rokov a týchto dní. Navzdory všetkému sa zrodili lepšie časy - keď cesta k nim je tvrdá a často krutá. Ak som pre niečo žil, tak pre toto. I to je jedna z trpkých útech v týchto posledných hodinách.

Vaši vnuci budú žiť životom ozjastne radostným, bez tejto zloby a zla, ktoré boli naším údelom. Aj Vám bude ľahšie, keď sa takto budete prizerať na svet a čím menej obzerať do minulosti.

Čakajú ma v týchto posledných hodinách ešte najťažšie chvíle môjho života, rozlúčenie s Lídou, ktorá všetko toto prežívala najboľastivejšie z nás všetkých. Viete, čím sme si boli. A viem, že urobíte všetko, čo je len v ľudských silách, aby ste...

Práve som sa vrátil do cely z rozlúčky s Lídou a nemám slov na vyjadrenie toho, čo voči nej cítim. Veď mať rád, mať strašne rád - je tak strašne málo za to, čím mi bola a čím mi je po tieto posledné hodiny.

Tak ešte raz zabudnite na túto nedávnu zlobnú minulosť a prežívajte život s Vašimi deťmi, na ktoré som rád spomínal a ktorým želám to najlepšie.

Objímam Vás, Oľga i Ty drahý Veštúr, a všetkých Vašich


Zpět na obsah