Recenzia

V Českej televízii - na rozdiel od Českého rozhlasu - je pre diváka vzácnosťou počuť slovenský jazyk a dvojnásobnou vzácnosťou je, ak autor poskytne v celej relácii priestor Slovákovi. Tak to bolo v ČT 16. augusta v podvečer (a v repríze z 18. na 19. v noci). Verejnoprávna televízia totiž jednu časť publicistického cyklu "Básnici Európy" venovala Milanovi Lasicovi. Kultúrnej verejnosti (ani českej) nie je potrebné pripomínať, že ide o umelca mnohých tvárí - textára, scenáristu, moderátora, režiséra, básnika. no predovšetkým humoristického herca non plus ultra.

Tridsaťminútová relácia bola postavená na reportážnej nahrávke z návštevy v jeho bratislavskom byte, presnejšie, v jeho pracovni, na jeho monologickom rozprávaní o svojej práci, iba sem-tam oživenom zábermi z centra mesta. A práve onen monológ bol hlavným nedostatkom relácie. Milan Lasica sa totiž nezvykne vystatovať, hovoriť o vlastných úspechoch, a tak sa divák o nich nič nedozvedel. Táto polhodinovka mala byť spracovaná buď formou rozhovoru alebo materiál z návštevy (evidentne starší) mal autor nejako upraviť pomocou spojovacieho textu. Zámerom portrétu bolo predsa divákom priblížiť M. Lasicu ako plnokrvného človeka - ako otca dvoch dcér, manžela úspešnej veľvyslankyne (dnes významnej politicko-spoločenskej osobnosti), ako riaditeľa divadla, ale hlavne kompletne predstaviť jeho hereckú i literárnu tvorbu.

Z rozprávania umelca (mimochodom podfarbeného humorom až sarkazmom na svoju adresu) sme sa napríklad dozvedeli, že ako malého chlapca ho rodičia počas vojny vypravili na vidiek, kde v skutočnosti padalo viac bômb ako v hlavnom meste. V detskom i chlapčenskom veku bol vraj permanentne zamilovaný do filmových herečiek a najviac do Silviany Pantanini. Zamilované verše však nikdy - ani ako mladík - nepísal. V šesťdesiatych i sedemdesiatych rokoch platil pre neho zákaz tvorby a týkal sa aj vystúpení v médiách, ktoré boli publikom už vtedy také obľúbené. Potom, po politickom odmäku, začal spolupracovať s geniálnym muzikantom a skladateľom Jarom Filipom. So zvláštnym svitom v očiach hovorí o osobitnej kapitole svojho života - o hereckej práci v tandeme s Julom Satinským v Štúdiu L+S, z ktorého sa neskôr vytvorila pomocou Jara Filipa mimoriadne obľúbená trojica. Pri zmienke o kamarátovi - džezmenovi Petrovi Lipovi portrétovaný vtipne opisuje, ako ho presvedčil, aby spieval aj slovenské texty (tie mu dodnes píše on sám). A ako celá jeho tvorba, i vymýšľanie piesňových textov má punc originality a občas sa mu podarí i dva - tri za deň napísať. Veľká väčšina z nich ( a nielen tých, čo píše pre Petra Lipu) je humoristicko - satiricky ladená. Tvorí aj pre deti. "Sú to také moje Básnické nonsensky", hovorí. "Ale žeby som bol v permanentnej eufórii a vo veselej nálade, to teda nie", prezrádza. "Mám rád slony a zbieram ich, pravdaže, nie živé. Prvého mám z Kambodže, kde sme nakrúcali film a dodnes ich mám vyše štyridsať, tento zelený má miesto tu, na písacom stole," ukazuje sloníka, ktorého po celý čas akosi mimochodom pohládza.

Ak sa už ČT rozhodla, že do cyklu o významných básnikoch Európy zaradí i Slováka Milana Lasicu, mala azda autora (Jiřího Vondráka) požiadať o adekvátnu úpravu reportážnej snímky nakrútenej pred niekoľkými rokmi. Niektoré v ňom uvedené fakty už dnes predsa nie sú aktuálne. Čo zvlášť chýbalo v tomto televíznom programe, bolo, že v ňom nebola reč o tom, aké knižky Milan Lasica napísal, koľko piesňových textov a pre koho vyšlo spod jeho pera, čo všetko a kde všade režíroval, ktorých svetových dramatikov preložil, v ktorých (i českých) filmoch účinkoval, aká je jeho rozhlasová tvorba a tak ďalej. V ďalších častiach tohto cyklu sa už o tom hovorilo. (Napríklad v relácii o ruskom básnikovi Bulatovi Okudžavovi sa vyjadrili aj ďalší umelci a autor portrét realizoval ako rozhovor.)

Škoda odhodenej šance už i preto, že materiály o osobnostiach zvyknú byť súčasťou archívu médií. A tento pôjde doň nekompletný, čo nie je dobrá služba ani pre Milana Lasicu, ale ani pre divákov, tobôž pre tých budúcich.

JOLANA KOLNÍKOVÁ

---

Zpět na obsah