S Magdou Kubíčkovou

Znovu a znovu žasnem, koľko schopných Slovákov priviedla do Prahy práca na federálnych úradoch v rokoch spoločného štátu. Nie takých, o ktorých sa na Slovensku s obľubou trúsia vtipy. A, pravdaže, s pracovníkom federálneho úradu aj jeho rodinu. Lebo natrvalo oddelene žiť nešlo. To je prípad aj rodiny Karola a Magdy Kubíčkovcov z Piešťan. Netušili pred 17 rokmi, čo im Praha schystá za osud. Že bude prajný, ale aj naplnený krutými skúškami a bolesťou. Ale taký je už beh života. Keby sme dovideli za najďalší cieľ - aké jednoduché by bolo rozhodovanie!

Čerstvý právnik stál vtedy na rázcestí. Mal prísľub určitého miesta, ktoré sa nerealizovalo. Prišla ponuka z Prahy, z Ministerstva spojov. Najprv zvažoval, nakoniec sa prihlásil a išiel s tým, že uvidí, aké to bude. Že buď sa vráti alebo ostane a rodina príde za ním. Pravdaže, ani rola manželky nebola v rozhodovaní podružná. Pani Magda sa rozhodovala o to ťažšie, že už tu boli dve deti. Dcéra už chodila do 5. triedy, syn práve končil škôlku. U dcéry sa bála, ako zvládne češtinu v škole. "Nakoniec tá posledná kvapka, ktorá rozhodla o sťahovaní, bola tá, že v predstavách detí ocino celý týždeň nie je doma, ale v piatok príde a v sobotu-nedeľu sa s nimi hrá. A potom prišiel pondelok a bolo treba vypraviť do školy - jedno, druhé - a na to som už bola sama," rozpomína sa Magda Kubíčková. "Prišla som raz na rodičovské združenie do školy, kde ma pani učiteľka poprosila, aby som chvíľku počkala, že so mnou chce hovoriť. Dcéra je vraj uzavretá, smutná. Tak som vtedy učiteľke sľúbila, že to budeme riešiť. A keď manžel prišiel, tak sme to riešili. Povedala som mu - pozri, ty si v pohode, ale deti to trápi. Buď sa vrátiš alebo pôjdeme za tebou a budeme tam žiť ako rodina. Lebo to trvalo už dva roky. A tak sme sa presťahovali."

Viac-menej tušila, že presťahovanie do Prahy nebude prechodná, ale trvalá záležitosť. Znamenalo to opustiť v Piešťanoch prácu, ktorá ju bavila (Magda Kubíčková je absolventkou hotelovej školy - pozn. red.) a v Prahe si nájsť nové zamestnanie. Myslela si, že na to, aká je scestovaná - žila okrem iného dlhší čas v Londýne, vkĺznuť do nového prostredia nebude až také ťažké. Ale Praha ju veľmi prekvapila a mala čo robiť pol roka, aby sa s tým vyrovnala. Bola z nej dosť nervózna. Vadili jej tie neustále davy. Vadili jej neochotní ľudia. Keď sa na niečo spýtala po slovensky, sprevádzala ju apatia. Dnes nevie, či to tak bolo naozaj, ale vtedy to tak cítila. Navyše - v Piešťanoch poznala celé svoje okolie. Tu nepoznala nikoho - ani v dome. Nikto sa jej neprihovoril. A keď, tak vycítila istú formálnosť, neúprimnosť. Dokonca bola tak ďaleko, že bola rozhodnutá povedať manželovi: tak dosť, ja sa vraciam, ja som doma tam. (Mimochodom dodnes považuje za svoj domov Piešťany).

Predpokladala, že v Prahe existujú spolky, kde sa združujú Slováci. Začala sa informovať. Prišla do vtedajšieho Domu slovenskej kultúry a nadviazala kontakt s ostatnými. Priateľská atmosféra stretnutí, môcť si pohovoriť s rodákmi, to jej veľmi pomohlo. Prirodzene, že v Prahe mala aj zamestnanie. Začala v škôlke, potom učila na základnej škole, kde robila zástupkyňu riaditeľky. Tretí post bol úplne iný odbor - živnostenský úrad, až napokon prišla znovu práca v škole. Ako posledné svoje zamestnanie "pred tými udalosťami" vzala na odbornom učilišti vyučovanie odborných predmetov z hotelovej školy.

Výraz "pred tými udalosťami" sa v rozprávaní pani Magdy vyskytol niekoľkokrát. Tušila som, že sú predzvesťou toho, že príde nejaký preryv, dosť strmý predel pre ďalšiu fázu života, lebo náznaky boli až zlovestné.

"Udalosti prišli úplne nečakane a vôbec som si nevedela predstaviť, že sa také niečo môže stať. Videla som v televízii niekoľkokrát zábery z detskej onkológie, a vravela som si: bože, ako to tam môžu prežiť, veď to sa prežiť nedá. No a zrazu som sa tam ocitla so svojím synom, ktorý bol vtedy v puberte, a zistila som, že sa to prežiť dá, lebo sa to prežiť musí."

Udalosti boli rýchle a hlboko zasiahli celú rodinu. Rozhodla sa, že sa nedá. Že sa vyburcuje. Že ťažké situácie zvládne. "Nie je to chvála" vraví, "ale rozhodla som sa v sebe vydolovať rezervy." To ju naštartovalo novým spôsobom. Liečba syna trvala zhruba rok, keďže išlo o náročné liečenie s tromi zhubnými nádormi, ktoré bolo nutné riešiť operatívne a chemoterapiou. Už počas liečby syna vedela, že oddelenie onkológie jej bude súdené aj potom, čo ho jej syn opustí. Keď videla smútok a bezmocnosť mamičiek, zúfalstvo, ktoré tam vládlo - lebo smrť bola častým návštevníkom - rozhodla sa, že do tohto prostredia musí nainfikovať život zvonku. Nečudovala sa reakciám matiek, len ona sama sa k tomu postavila inak. Aj so smrťou sa musí žiť. A to aj s úsmevom, s radosťou, aj so všetkými inými vecami, ktoré vonku existujú.

"Zašla som za hracou terapeutkou (tento termín je na oddelení zaužívaný - má na starosti hrať sa s deťmi, aby odpútala ich pozornosť a nejako ich zabavila, lebo popoludnie je inak príšerne dlhé) a vyliala som si tam svoje srdce. Bola ku mne veľmi otvorená a povedala mi, že som zatiaľ jediná mamička, ktorá chce niečo robiť. Tak ideme do toho! Vedela som, že na detskej leukémii v pražskom Motole pôsobí Vendula Svobodová s nadáciou Kapka naděje. Vysoko si ju vážim. Ale leukémia je jednak istý špecifický druh rakoviny a jednak ja to robím trošku inak. Nemám tie finančné možnosti a snažím sa robiť programy, ktorých sa zúčastňujú deti, ich mamičky - aby aj ony niečo robili a nie týždeň, dva, štyri premýšľali o tom, aké je to hrozné, čo ich postihlo.

Aké má Magda Kubíčková inštrumenty na to, aby dokázala stimulovať pospolitosť pacientov a ich spolutrpiteľov?

"Na oddelení je medzičasom psychologička, s ktorou si dobre rozumiem. Ak chcem niečo urobiť, idem za ňou a poviem jej svoju predstavu a či sa to dá zrealizovať. Ona mi takisto predostrie svoju predstavu a potom sa dohovoríme. Robíme napríklad karnevaly, na ktoré majú deti za úlohu vyrobiť si masky. Deti sú veľmi zlaté a tešia sa na programy, ktoré sa pre nich robia. Dala som na oddelenie svoj šijací stroj, ktorý už aj tak nepoužívam. Vo voľnom čase tam šijeme rôzne veci. Spolupracujeme s divadlami. Veľmi ústretové je voči nám Divadlo Bez Zábradlí manželov Heřmánkovcov. Ale pozvanie príde aj z Divadla v Dlouhé, občas z ABC. Usporadúvame protetické víkendy, ozdravné pobyty, je tu akcia Podajme si ruky - to sú výjazdy do rakúskeho Grazu s výmennými pobytmi. Tam sa napríklad ocitne naraz aj 650 detí. Najväčšia odmena pre mňa je, keď vidím, že sa deti smejú. Najmä keď viem, že na oddelení je niektoré dieťa opakovane a že liečba nepriniesla úspech. Vie to matka, vie to možno aj to dieťa. Malé deti nemusia vedieť o svojej diagnóze. Je to tak lepšie. Ale tie väčšie už prinajmenšom tušia, že choroba je vážna. Ako s tou skutočnosťou zúčtovávajú, je rôzne."

Choroba syna prirodzene spôsobila, že pre Magdu Kubíčkovú bolo nutné odísť z práce a zostať v domácnosti. Jej práca pre pacientov ale vyžaduje nielen veľa času, ale aj iné zdroje. Odkiaľ ich berie?

"Snažím sa oslovovať rôznych ľudí, ktorým poviem, že robíme pre deti to a to a že by sme chceli urobiť pohostenie a kúpiť rôzne drobnosti. Či by nám chceli pomôcť. A záleží potom na nich, ako sa rozhodnú. Vždy nechávam na seba kontakt, aby si mohli overiť existenciu hnutia, v ktorom som zapojená. Pôvodne sa nadácia volala Zvonkohra. Potom som od názvu upustila a teraz robím v dobrovoľníckom združení veci viac-menej sama."

---

O medicíne sa dnes vie, že je vybavená výbornými diagnostickými aj prístrojmi. Liečebné metódy sú prepracované a dokážu takmer zázraky. Čo ale pacient postráda, je často dôvernejší vzťah lekára voči nemu, vnorenie sa do pacientovej psychiky, dispozícia byť láskavý. Drobná, tmavovlasá Slovenka Magda Kubíčková sa podujala u krehkých detských pacientov vziať kus z toho na svoje plecia....

JARMILA WANKEOVÁ

---

Zpět na obsah