Desať rokov od rozdelenia

Trinásť rokov, ktoré od novembra 1989 doslova ubehli, je dlhá doba. Veď v popretŕhanom 20. storočí trvala dlhšie iba "Masarykova" demokracia a "Husákova" normalizácia. Toto búrlivé trinásťročné obdobie dostatočne ukázalo, ktoré javy boli iba prechodné a zanikli rovnako rýchlo, ako vznikli, a ktoré sú trvalé či dlhodobé. Tiež sme sa mohli presvedčiť, že naše problémy, hodnotové založenie, prevaha negatívnej energie (sebectvo, hrubosť, závisť, nenávisť a pod.), mizerné právne vedomie, nádeje, neraz dosť naivné, frázovitosť politikov sú porovnateľné s našimi postkomunistickými susedmi. Na strane druhej si nemožno nevšimnúť, že politická kultúra a hodnotová orientácia Slovákov vykazuje rad zvláštností, že medzi nimi rezonujú vo verejných i súkromných diskusiách tiež témy, ktoré susedov netrápia, že Slováci zaujímajú ku kategóriám ako národ, občan, demokracia, menšina, vlasť a pod.

polarizovanejšie postoje. Vôbec na Slovensku v poslednom decéniu bola i je polarizácia politických názorov, koncepcií, združovania sa, hodnotenia vlastnej kultúry, seba a tých druhých ostrejšia ako u jeho susedov. Sociologické výskumy, vyhlásenia politikov i názory v tlači potvrdzujú tiež vyššiu mieru uzavretosti Slovákov pred vonkajším svetom, spoliehania sa na štát, úrady, otcovského politika, pasívnejšie správanie, väčšiu túžbu po istotách. Aj svojrázne postoje časti verejnosti k viacerým udalostiam moderných dejín, k dejinám ako celku i k európskym hodnotám vzbudzujú rad otáznikov.

Tieto a ďalšie, zväčša negatívne znaky našej súčasnosti sa už veľakrát analyzovali a určovali sa aj ich príčiny. Pre jedných to je predovšetkým nutný dôsledokpolstoročnej komunistickej neslobody, podľa druhých ich vyvolala masívna a nepochybne nespravodlivá privatizácia a šokujúci rast nerovnosti a chudoby v poslednom desaťročí, ďalší ich odvodzujú aj od uzavretosti karpatských kotlín. Pre iných je príčinou prevahy negatívnych prvkov v našich "dušiach" fenomén mečiarizmu, pre ďalších dejiny, lebo fatálne predurčili Slovákov hrať rolu "otroka". Dokonca sa objavili aj názory, ktoré v duchu rasizmu spájali súčasné problémy.

Ťažko hľadať ich genézu v dejinách ako celku, pretože ešte v 18. storočí sa parametre kultúry a života Slovákov zhodovali s ich susedmi. Stredná Európa patrila civilizačne do latinskej Európy. Už od stredoveku sa tu vyvíjal samosprávny systém (šľachtický snem a stolice, mestská správa), dualizmus medzi svetskou a cirkevnou mocou. Uplatnili sa vštky umelecké slohy a myšlienkové smery, predovšetkým habsburský dvor a cirkev podnecovali šírenie vzdelania, latinčina tvorila základ verejnej komunikácie. Rástloa individualizácia, v porovnaní s európskym východom a juhovýchodom požíval väčšiu ochranu aj poddaný roľník. Ak sa však pozorovateľ zastaví pri 1. polovici 20. storočia, bez väčšej námahy postrehne, že slovenská kultúra a mentalita vykazovala oproti najbližším susedom viacero špecifických čŕt, z ktorých sa väčšina vo forme stereotypov udržala dodnes. Teda genézu vyššie spomenutých slovenských odlišností, domnievam sa, treba hľadať predovšetkým v prvej fáze moderných dejín - v "dlhom" 19. storočí. V 20. storočí, presnejšie po roku 1918, sa "iba" umocňovali, resp. modifikovali a - čo je tiež dôležité - nachádzali počas neho živnú pôdu. Prečo teda vznikla a ako vyzerala v základných parametroch táto "zvláštna cesta" slovenských dejín?

Jej začiatky sa spájajú so začiatkom veľkej celospoločenskej modernizácie, ktorú možno sledovať v stednej Európe od polovice 18. storočia a ktorej organickou súčasťou bolo aj formovanie moderných národov a ich kultúr, zrod moderného národného vedomia, politiky, symbolov, pamäti. Tento proces rúcajúci vyžitú stavovskú organizáciu života určoval predovšetkým zápas o presadenie dvoch základných hodnôt. Na jednej strane to boli integrujúce osvietenské idey a normy spojené s princípom rovnosti ľudí, liberálnymi slobodami a právami, pluralitou názorov, ústavným zriadením. Na strane druhej začali elity rôznych etník vyvíjať dezintegrujúcu snahu smerujúcu k emancipácii svojich národov a zabezpečenie ich slobody. Toto úsilie a tento pohyb prerástol skôr či neskôr do túžby po vymedzení vlastných území a zriadení vlastných politických inštitúcií, teda po dosiahnutí nejakej formy národnej štátnosti. Šťastnejšie, zväčša západoeurópske národy, ktoré sa často dávajú za učebnicový príklad, napnovali tieto dve stránky modernizácie včasne a súbežne, teda aj harmonicky. Kontinuita jednoty občianskej a národnej slobody rámcuje ich život už niekoľko generácií a na tento fakt si zvykli natoľko, že si ho ani veľmi neuvedomujú. V prípade menej "šťastných" národov, a tými sú prakticky všetky národy strednej a východnej Európy (teda väčšina národov kontinentu), sa naplňovali občianske a národné slobody nerovnomerne a popretŕhane. V ich moderných dejinách sa vyskytol, ba u niektorých prevažoval útlak a pocit neslobody. Odlišná historická pamäť a protichodné symboly vyvolávali nielen u politických a kultúrnych elít týchto národov, ale aj fakticky vo všetkých ich vrstvách nervozitu a medzi nimi navzájom nedôveru a pestré animozity.

Slováci predstavujú jeden z variantov tohto stredoeurópskeho osudu. Patria medzi tie národy, ktoré počas 200 rokov moderných dejín nežili nikdy, až do roku 1989 v podmienkach, kde sa súbežne a harmonicky naplňovali ich oba póly - individuálne občianske slobody na jednej a sloboda národa či pocit slobodného národného vyžitia sa na strane druhej. Aspoň jeden z týchto pólov býval potlačovaný a nenaplňoval sa, čo poznačilo aj kultúru a mentalitu Slovákov. Súčasťou tejto "zvláštnej" historickej cesty bol aj nedostatok príležitostí a energie pomenovať tieto deformácie a vyrovnať sa s vlastnými dejinami. O to by bolo tristnejšie, keby sa prepásla súčasná oneskorená, pritom vlastne prvá šanca uskutočniť historickú sebareflexiu s dostatočným odstupom.

Vytváranie moderných národov neprebiehalo nikde a nikdy nekonfliktne. Jednotlivé nacionalizmy medzi sebou zápasili, jedni usilovali o rozšírenie svojho vplyvu na celý štát či asimiláciu iných etník, druhé sa proti tomu bránili. Národy, ktoré neboli utláčané, ale ich elity mohli iných utláčať, prežívali už v 19. storočí očarenie z vlastnej jedinečnosti, "veľkosti" a historického poslania. Utláčané národy často zápasili o púhe prežitie. Typickým príkladom v tomto smere bolo Uhorsko. V ňom sa viedol v 19. storočí hlavný zápas medzi expandujúcim maďarským nacionalizmom a nacionalizmami ostatných národov, vrátane Slovákov. Maďarský nacionalizmus bol prislabý na to, aby zlikvidoval slovenský a Slovákov asimiloval. Bol však natoľko silný, aby zdeformoval ich sociálnu štruktúru a negatívne poznačil ich kultúru. Nositeľmi slovenskej národnej idey bola v 19. storočí fakticky len málo vplyvná a sociálne slabá vidiecka a malomestská inteligencia a slovenský národ až na výnimky splýval s ľudovými vrstvami. Maďarská propaganda a škola v Uhorsku dominovali, mali celospoločenský dosah a niekoľkým generáciám vštepovali, že tvorcami civilizácie v Uhorsku a nositeľmi jeho dejín sú Maďari. Pred koncepciou maďarského Uhorska a útlakom sa slovenská vlastenecká spoločnosť nebránila len kritikou politiky v ňom, ale aj tým, že si vytvárala, často za cenu úniku z neitešenej reality a "vyprázdňovania" histórie, vlastný duchovný priestor. Najmä po roku 1867 relativizovala hodnotu Uhorska. S oslabovaním pocitu spoluúčasti Slovákov na dejinách a civilizácii Uhorska silnela aj predstava o ich bezdejinnosti. Podľa nej dejiny Slovákov v Uhorsku vyplnil trvalý útlak, vo svojej odstrčenosti a bezvýznamnosti boli nútení "vegetovať" na okraji civilizácie. Tým sa komplikoval aj vzťah k dobovým európskym hodnotám a modernizačným pohybom, ktoré si osvojovala maďarská strana. Zvlášť to platí o protirečivom postoji k liberalizmu, ktorý si počas 19. storočia na kontinente razil cestu z desaťročia na desaťročie smelšie. Veď v Uhorsku sa s ním, v každom prípade aspoň deklaratívne, stotožnila strana, ktorá zostavila takmer všetky vlády a stelesňovala útlak Nemaďarov. Navyše vtedajší liberalizmus bol ideológiou silných a perspektívnych - majetných a vzdelaných - vrstiev. Marginalizoval tých, ktorí sa bránili (elity utláčaných národov) a ktorí potrebovali ochranu (nižšie vrstvy).

Pocit ohrozenia a dejinnú skromnosť sa usilovala slovenská kultúra eliminovať idealizáciu slovenskej reality, dôrazom na tradíciu, mravnosť a náboženstvo i podozrievavým postojom voči kritikom z vlastných radov. Dominovala v nej civilizáciou minimálne dotknutá dedina ako protipól mravne narušeného mesta. Proti továrenskému mestu, kde udával tón maďarský a židovský kapitál, hľadala alternatívu v romantickej horskej krajine a pastierstve. Protipól odcudzených robotníkov a namyslených podnikateľov zasa predstavoval do kroja oblečený roľník alebo humánne a nábožnezaložený vzdelanec. Proti individualizmu vyzdvihovala kolektivitu ponížených, rodinnú a susedskú solidaritu. Pevný bod v obrannom zápase znamenala tiež slovanská vzájomnosť a rusofilstvo, ktoré mali vyvážiť slabé zázemie slovenskej politiky a ideológie. Slováci jej prikladali spomedzi všetkých stredoeurópskych národov najväčší význam. Moderná slovenská kultúra a myslenie sa tak výraznejšie ako okolité kultúry zakladali na silných plebejských črtách, konzervatívnych zásadách, rezervovanom postoji k modernej civilizácii a slabom historickom vedomí.

Počas 19. storočia charakterizoval slovenský vývoj zreteľný dualizmus. Modernizácia a civilizačný vzostup zasahoval všetky vrstvy spoločnosti a regióny Slovenska. Na strane druhej slovenská kultúra zaujímala k týmto modernizačným zmenám selektívny, niekedy až odmietavý postoj, pred niektorými sa uzatvárala hlavne kvôli strachu pred zosilnením národného útlaku. Tieto postoje však boli "disidentské", mali malý dosah, boli živé iba v nepočetnej a do seba dosť silne uzavretej vlasteneckej spoločnosti. K veľkej väčšine Slovákov sa nedostali, ich názory formoval uhorský vlastenecký duch a oficiálna maďarská kultúra.

Vznik Československa v roku 1918 znamenal pre Slovákov oslobodenie, tak sa ho aj veľká väčšina z nich naučila vnímať. Z postavenia utláčaného sa prakticky zo dňa na deň stali zložkou štátotvorného národa. V demokratických pomeroch sa až prekvapujúco rýchlo rozvíjal ich kultúrny život a vzdelanosť, slovenská spoločnosť prijímala európske normy života , naprávala sa jej pokrivená sociálna štruktúra. Predsa však slovenskú kultúru naďalej determinovala väčšina z vyššie spomínaných čŕt spred roku 1918. Prečo? Nový, československý štát zdôvodňoval svoju opodstatnenosť a autoritu tiež kritikou až negáciou starej monarchie a Uhorska. S obľubou sa Slováci a Česi vyhlasovali za "prirodzene" demokratickejšie a pokrokovejšie národy ako Maďari (to isté tvrdila v 19. storočí maďarská elita o Maďaroch či nemecká o Nemcoch). Do školských lavíc sa dostala téza o tisícročnom útlaku Slovákov v Uhorsku, o tom, že nemali nikdy svoj štát. Súčasťou protimaďarskej zahrotenosti sa stal aj obraz panovačného Maďara ako utláčateľa Slovákov (v Čechách sa pestoval podobný obraz o Nemcoch). Silu týchto mýtov ešte znásobovala revizionistická politika nedemokratického Maďarska v medzivojnovom období. Po roku 1918 sa časť slovenskej verejnosti stotožnila s ďalším novým prvkom - protičeskou zahrotenosťou. Aké príčiny vyvovali pocity, že Slovensko dopláca na politiku Prahy, že Česi utláčajú a odnárodňujú Slovákov? Veľa problémov spôsobila asynchrónnosť vývoja českých krajín a Slovenska. V Československu sa spojili dva jazykovo veľmi blízke národy, ale mentálne, hospodársky, kultúrne rozdielne krajiny. Slovensko bolo podstatne menej urbanizované, industrializované, vzdelané, jeho kultúra málo pestrá. Prevládali tu ešte tradičné patriarchálne a rustikálne črty a hodnoty, život väčšiny Slovákov sa intímne spájal s náboženstvom a cirkvou, s dedinou a prírodou, menej s liberálnymi hodnotami, demokratickými inštitúciami, mestským spôsobom života. Medzi úlohy Československa patrilo odstránenie väčšiny týchto rozdielov. Mnohé z nedočkavo vyslovovaných očakávaní od nového štátu však boli väčšie, ako jeho reálne možnosti trvajúce krátkych 20 rokov.

Rozpor medzi očakávaniami a realitou bol o to väčší, o čo sa slovenská spoločnosť v demokratických pomeroch rýchlejšie modernizovala a Slováci sa dokonštituovali v moderný národ. V 30. rokoch už vykazovali prirodzenú sociálnu štruktúru a občianske sebavedomie, národná idea už neoslovovala iba hŕstky vzdelancov, ale všetky vrstvy spoločnosti. Slovensko sa "poslovenčilo". Tento fakt však neviedol k spokojnosti so svojím postavením, ale k zvyšovaniu nárokov. Dejiny veľakrát potvrdili, že práve v tejto fáze nenaplnený nacionalizmus precitlivene reaguje na nerovnosť a neraz až nedočkavo túži po naplnení pocitu národnej slobody a štátnosti. To bol aj prípad Slovákov v medzivojnovom období.

Iné, snáď hlavné rameno spojitých nádob tejto nespokojnosti predstavoval úzkostlivý "pražský" centralizmus a neochota českej elity akceptovať česko-slovenský národný dualizmus a prispôsobiť mu usporiadanie Československa. Známy zápas s ústavne zakotvenou ideou československého národa a úsilie časti slovenských politických strán o uznanie národnej svojbytnosti Slovákov a autonómiu Slovenska vyplnil celé dvadsaťročie. Zdrojom česko-slovenského napätia bol tiež vysoký počet Čechov - asi 100 000 - zamestnaných na Slovensku. Ich slušný sociálny status dráždil najmä vzdelanejších nezamestnaných či slabo platených Slovákov, zväčša už odchovaných československými školami po roku 1918.. Zdroj sporov vyrastal aj zo spomínaných civilizačných rozdielov. Česká elita i časť liberálnejších Slovákov zjednodušene ztotožňovali odlišnú duchovnú orientáciu a mentalitu Slovákov, ako aj ideu slovenskej národnej svojbytnosti so zaostalosťou zapríčinenou maďarizáciou a Uhorskom. Za najvhodnejší recept na prekonanie týchto rozdielov a "historických krívd" považovali nielen spolužitie Čechov a Slovákov, ale aj ich postupné splývanie.

Nielen slovensko-českú, ale aj slovensko-slovenskú nedôveru stupňoval aj fakt, že najväčším kritikom politiky Prahy a najvehementnejším obhajcom autonómie Slovenska bola konzervatívna časť slovenského politického spektra. HSĽS (menej výrazne SNS) kládla dôraz na tradičné hodnoty, prepojenie cirkvi a štátu, zaujímala k liberálnym ideám i demokracii rezervovaný, v istých fázach až zamietavý postoj. Slovenskú politickú scénu tak charakterizovala zvláštna rozčesnutosť. Zatiaľ čo liberálnejší politici a intelektuáli sa viazali na Prahu a autonómiu odmietali alebo ju nepovažovali za časovú, konzervatívne kruhy rustikálnej orientácie považovali národnú svojbytnosť Slovákov, vyjadrenú autonómiou Slovenska, za fundamentálnu hodnotu. Medzi tých, ktorí zápalisto vystupovali za tieto hodnoty, patrili aj tzv. pooktóbroví novoslováci, teda tí, ktorí sa za Slovákov začali verjne hlásiť až po roku 1918. Tvorili ich zväčša duchovní intelektuáli. Biľag maďarónstva, ktorým ich nálepkovali politickí súperi, iba komplikoval komunikáciu.

Disharmóniu vyvolávali aj veľké rozdiely v duchovnom založení a životnom štýle oboch národov. Mnohí Česi prejavovali málo citlivosti pre tradicionalizmus väčšiny Slovákov, ich náboženské založenie, zvyky, emotivitu a pod. Zvlášť katolícka väčšina Slovákov zasa vnímala s nevôľou liberálne spôsoby Čechov. Ich sekularizovaný spôsob života a pokrokárstvo považovali za povrchné ľahtikárstvo a prospechárstvo. Ťažko sa vyrovnávala aj s presadzovaním českých osobností, ktoré sa prezentovali hlavne na školách ako symboly slobody a demokracie. Vnímala ich ako cudzie (sv. Václav), ako protikatolícke (Ján Hus), ako čechoslovakistické (K. Havlíček Borovský).

Ďalšie upevnenie načrtnutých stereotypov a mýtov možno sledovať počas 2. svetovej vojny. Ústredný bod zaujalo tvrdenie, že samostatnou Slovenskou republikou naplnili Slováci svoje náročné túžby a po tisícročnom útlaku majú konečne svoj štát. Jeho tvorcovia a ideológovia nenegovali iba Uhorsko, ale aj Československo a jeho "masarykovskú" demokraciu. Oba štáty prezentovali ako nositeľov krívd na Slovákoch a ich biedy. Za dištancovaním sa od Československa stál rovnako fakt, že nový štát potlačil občianske slobody, demokraciu a najdôležitejšie hodnoty videl v národe, štáte, cirkvi, v jednote, tradíciách. V tomto smere bol bližšie 19. storočiu ako medzivojnovému obdobiu. Tieto konštrukcie iba umocňovali pocit, že Slováci stáli na okraji civilizácie, a že hodnoty európskej moderny sa ich v podstate netýkajú.

Z hľadiska našej témy je dôležité aj to, že väčšina Slovákov mala s vojnovou dobou iné osobné skúsenosti ako Poliaci či Česi. Pre nich znamenala nielen ponižujúcu neslobodu, krutú totalitu, ale aj bezprostredné ohrozenie ich národnej existencie. Preto takmer jednohlasne odmietli fašizmus a Česi o to silnejšie ľpeli na masarykovskej demokracii. Na Slovensku dlho žijúcom v "závetrí" vojnového virvaru sa, naopak, deklarovalo dosiahnutie národnej slobody a štátnej samostatnosti. "Mäkká" totalita si vybrala obeť predovšetkým v podobe cynického honu na Židov a čiastočne Rómov. Ostatným lojálnym i umierneným nespokojencom nechávala istý priestor, stála v čele dotvárania kultúrnych inštitúcií, vzostupu školstva. Pritom predovšetkým vďaka vojnovej konjunktúre rástlo hospodárstvo, stúpla životná úroveň (tomu bezpochyby napomohla aj arizácia). Hlavne vďaka týmto skúsenostiam si udržala časť staršej generácie konca 20. storočia spomienky oceňujúce život za slovenského štátu. Komunistická nesloboda ju v tom len umocňovala. Na strane druhej práve Slováci vystúpili v protifašistickom odboji veľmi razantne, vďaka čomu vznikla aj druhá úplne opačná skúsenosť. Tieto dve polarizované až nenávidiace sa pamäti - do roku 1989 prvá ilegálna, druhá oficiálna - žili a žijú vedľa seba. to, že sa na Slovensku nesmeli štyridsať rokov vzájomne a slobodne konfrontovať, v súčasnosti pomáha tiež polarizácii postojov, ktoré ústia až do vzájomných averzií rôznych názorových spektier.

Po 2. svetovej vojne sa harmonická slovenská krajina zmenila na obrovské stavenisko. Výsledkom prudkej industrializácie bolo, že sa Slovensko premenilo za jednu generáciu z roľnícko-mestskej krajiny na mestsko-priemyselnú. Kvantitatívny vzostup Slovenska bol už na prvý pohľad všade obrovský. Dobiehalo to, čo mu minulosť odoprela. Vznikali nové kultúrne inštitúcie, zdravotnícke a školské zariadenia, vyrástli nové sídliská, budovali sa cesty. Rástla životná úroveň, hygiena, pohodlie ako nikdy predtým. V nejednom ohľade sa Slovensko v kvantitatívnych ukazovateľoch vyrovnalo českým krajinám.

Zatiaľ čo kvantitatívne stránky života stúpali, jeho mnohé kvalitatívne ukazovatele upadali. Komunistická moc deformovala duchovný život Slovákov spočiatku menej ako Čechov, iniciatíva budovania nového režimu sa koncentrovala najmä v českých krajinách. V 70. rokoch sa však tento pomer skôr obrátil. Nenapomohla to iba "jemnejšia" normalizácia na Slovensku, ale aj fakt, že kvantitatívny rast stále pokračoval a nové úrady po vytvorení federácie a posilnení byrokracie potrebovali nových ľudí. Vďaka dôslednému zoštátneniu a novému centralizmu boli od štátu absolútne závislí všetci obyvatelia. to posilnovali hierarchické myslenie, karierizmus, pretvárku, povrchnosť, získanie výhod a výsad.

Nvyše časť Slovákov žila v presvedčení, že štátoprávne postavenie Slovenska je nespravodlivé a dopláca na Čechy, že Maďari majú zlé úmysly. Tento sterotyp nacionálnej podozrievavosti a ukrivdenosti bol po roku 1948 o to závažnejší, že politika a oficiálna kultúra tieto témy, ako aj rad iných otázok vybočujúcich z úzkeho poľa povoleného, vyhlasovala za vyriešené a tabuizovala ich.

Komunistická ideológia, podobne ako kedysi osvietenstvo, ostro polarizovala "temnú" minulosť a "svetlú" budúcnosť. Postoj k minulosti silne selektovala, zelenú dávala tzv. pozitívnym témam spojeným s triednym bojom, vykorisťovaním. Pritom potvrdzovala ducha starších interpretácií. Dejiny Slovákov sa tak naďalej vnímali ako súvislá sieť útlaku, tento raz najmä sociálneho (národný útlak sa chápal ako forma sociálneho útlaku), absolutizovala sa plebejskosť, nespravodlivosť a bieda Slovákov, európske duchovné dedičstvo sa marginalizovalo. Aj vďaka chabým učebniciam a kvalite vyučovania dejepisu na školách tak pokračovalo vyprázdňovanie slovenských dejín a pokles ich príťažlivosti, čo sa odrazilo v malom záujme verejnosti o ne. Historické vedomie sa prakticky ani teraz nekultivovalo, hoci historici napísali viacero zaujímavých prác.

DUŠAN ŠKVARNA

---

Zpět na obsah