Jubilejný československý potlach

Slnko v ten prvý septembrový víkend už zlatlo farbou jesene, bolo však ešte letno prívetivé. Krajina na Českomoravskej vrchovine v okolí moravského Třebíča bola romanticky zvlnená a ako rozjarené oči z nej prebleskovali početné rybníky. Záchytné parkovisko za dedinkou Pozdatín nám dalo za pravdu, že sme na mieste. Je to už zrejme dávno, keď trampi chodili výlučne peši a vari len tí vyvolení na koni. Množstvo áut najrôznejších značiek, zaparkovaných na lúke pri snivom rybníčku, hovorilo o nových časoch trampingu. Napriek tomu nás potešilo, že dobrá polovica z nich mala slovenské poznávacie značky. Dorazili sme totiž na jubilejný, desiaty "Československý potlach".

Myšlienka o nových časoch sa vytratila v okamihu, keď sme urazili od parkoviska asi tak kilometer chôdze utešenou krajinou. Pohľad na osadu bol vskutku ako vystrihnutý zo starých filmov. Okrem modernejších stanov, učupených pri vode ďalšieho rybníka, sa v nej majestátne týčili típí, ktoré by mohla trampom závidieť nejedna indiánska dedina, pestrofarebné totemy, znakom ktorých my, laici, môžeme len ťažko porozumieť, ohníky, na ktorých si trampi pripravovali niečo pod zub, obrovská pyramída dokonale poskladaného dreva na hlavnú vatru, s kruhom kameňov poukladaných okolo nej (vatra je v trampských osadách takmer posvätná a cez kamenný kruh sa k nej môže priblížiť len málokto), a najmä rozľahlé drevené konštrukcie, na ktorých sa trepotali vlajky všetkých trampských osád, účastniacich sa potlachu. A nebolo ich málo. Češtinu a slovenčinu ste tu počuli z úst približne tisíc tristo trampov najrôznejšieho veku - stretnúť ste mohli nielen tie najmenšie deti, bez rozpakov sa pohrávajúce na ešte teplej zemi, ale aj dôstojných starcov s bielymi fúzmi a paličkami, ktorými si pomáhali pri chôdzi. A všetci do jedného naozaj ako trampi vyzerali. Pravda, okrem nás...

Tak trochu z histórie

Hlavným motívom zrodu trampingu ako takého bol vlastne únik. Prejavil sa na sklonku prvej svetovej vojny a bol to únik od všedného tvrdého života a tlaku technologickej spoločnosti do lona vtedy takmer zabudnutej prírody. I keď samozrejme myšlienka návratu k prírode je podstatne staršia a zaoberali sa ňou mnohí filozofi a umelci. Akýmsi prvým hlásateľom tohto prírodného náboženstva sa stal Kanaďan Ernest Thompson Seton, lovec, prírodovedec, maliar a spisovateľ, ktorý v roku 1902 založil hnutie zvané Woodkraft Indians. Propagovalo výuku lesnej múdrosti od severoamerických Indiánov. Vojenskou disciplínou a hodnostnými označeniami toto hnutie neskôr doplnil britský generál Robert Baden-Powell. A tak skauting (predchodca trampingu), obsahujúci bojovú skúsenosť z kolónií, príklad japonských samurajov i prírodnú múdrosť v priebehu niekoľkých rokov uchvátil celý svet. Zakladateľom českého skautingu bol stredoškolský profesor Antonín B. Svoják, ktorý ho skúmal priamo v krajine jeho vzniku a snažil sa ho prispôsobiť naturelu svojej vlasti. Napriek tomu dávala v Čechách hneď od začiatku väčšina skautov prednosť pred prísnou disciplínou potulkám po lesoch a slobode. Výraz tramping sa tu ujal až koncom dvadsiatych rokov, k čomu prispel aj nápor dobrodružných amerických filmov a literatúry. Na brehoch rieky Sázavy sa vtedy začínala cesta na virtuálny a romantický Západ. Väčšina trampov bola pôvodne členmi skautských organizácií, ale keďže sa im nepáčila ich polovojenská disciplína a meštiacka morálka, vystúpili z nich. Oblečenie trampov sa začalo veľmi nápadne podobať ošateniu filmových kovbojov. A náhodné táborenie sa postupne menilo na skutočné osadníctvo.

Táto éra trvala asi do roku 1927, kedy ju vytlačila takzvaná "doba kanadská". Tá sa datuje do rokov Veľkej hospodárskej krízy a znamenala vrchol trampingu v našich krajinách. Mládež vtedy masovo opúšťala mestá a utekala do lesov, v oblečení vystriedali indiánske nohavice so strapcami pumpky, mexické sombréra nahradili športové klobúky, objavili sa pulóvre - šlo už zjavne o kompromis medzi romantickými predstavami a potrebou obliekať sa čo najpraktickejšie. Trampi sa stávali zároveň i zdatnými športovcami. Zo stanujúcich pionierov sa však neraz postupne stávali pohodlní chatárski osadníci.

Túžbu trampov po voľnosti, romantike a kamarátstve vyjadrovala aj vlastná symbolika, ktorú by ste mohli nájsť najmä na vlajkách a znakoch osád. Postupne si trampi vytvorili aj rad zvykov - voľbu šerifa, vítanie sezóny, prijímanie nových členov osady, ale najmä tradíciu "slezín" či "potlachov". Všetky tieto akcie sprevádzali trampské piesne - typický mestský folklór. Rodili sa osadné gitarové a mandolínové kapely. Na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov bola táto hudba vyložene sentimentálnou módou.

Trampovia nikdy neboli politicky organizovaní ani ideovo vyhranení. Ibaže počas hospodárskej krízy sa dostal do dvojstranného tlaku - z jednej strany ho začala ovplyvňovať pravica a z tej druhej komunisti, ktorí toto hnutie spojili s bojom proti kapitalizmu. Tak sa tramping bez vlastného pričinenia od konca roku 1929 spolitizoval a začal sa objavovať aj na stránkach novín. Postupne sa rozdelil na takzvaný politický a nepolitický. Niektorí účastníci bojov v Španielsku uvádzajú, že z tritisíc československých interbrigadistov v španielskej občianskej vojne bolo dvetisíc trampov. Dokazuje to, že v okamihoch nebezpečenstva dokázali vystupovať jednotne. Po vojne opäť nastúpil pocit opojnej slobody a tramping znovu ožil. Keď sa po roku 1948 zmenila klíma, nový režim začal obviňovať tramping z kozmopolitizmu, amerického spôsobu života či buržoázneho romantizmu, obmedzil sa však len na kontroly a razie potlachov. Podobne to bolo v časoch normalizácie, kedy sa však do istej miery vláda snažila tramping podporovať (príkladom bola Porta), aby priviedli čo najviac mladých ľudí do mládežníckych organizácií. Veľa trampov však túto ponuku neprijalo a žilo naďalej slobodným spôsobom života, i keď menej viditeľným.

Z Čiech sa veľmi skoro preniesla tradícia a romantika trampingu aj na Slovensko. Už v roku 1929 najstaršia bratislavská osada Waikiki usporiadala prvý veľký potlach na Slovensku - vo Vlčom hrdle. Odvtedy boli spoločné československé potlachy neodmysliteľnou súčasťou trampského života. Českí trampi chodievali na veľké vandry na Slovensko a naopak. Stretávali sa, a ako sami hovoria, nikdy nezáležalo na tom, akou rečou kto hovoril. Spoločné potlachy trvali až do roku 1960, kedy sa posledný konal v Slovenskom raji. Potlach bol bez vysvetlenia rozohnaný políciou a vojskom. Napriek tomu sa trampovia stretli na druhý deň v kultúrnom dome vo Svite pod Tatrami a následne bol v Poprade zadržaný a vypočúvaný každý, kto čo len trochu vyzeral ako tramp a všetci boli autobusmi rozvezení na rôzne strany. Odvtedy už nebol československý potlach dlhé roky zorganizovaný. Obnoviť sa ho rozhodli českí a slovenskí trampi až po rozdelení Česko-Slovenska, aby dokázali, že ani za takejto situácie neprestanú byť priateľmi...

Medzi kamarátmi

Viete, aké slovo je na takom potlachu najfrekventovanejšie? Je to slovo "kamarát".

Trampovia sa tak oslovujú zároveň so svojimi prezývkami (neraz sa ani skutočným menom nepoznajú...). Oslovovali tak aj nás a pri podaní ruky nám charakteristicky "zalomili" palce. Bolo to milé, pretože tak naznačovali, že nás medzi seba bez problémov prijímajú, i keď sme medzi nimi postávali s diktafónom či fotoaparátom. Vyhľadali sme Igora Kučeru, teda vlastne Drobka, ktorý mal tento jubilejný potlach takpovediac pod palcom. Táborová osada Podkova, ktorej je šerifom, požiadala o usporiadanie stretnutia netradične už pred dvoma rokmi. Organizovali, hľadali vhodné miesto - napokon sa rozhodli pre kraj studeneckých rybníkov v Pozdatíne.

"Československé potlachy sú čím ďalej masovejšie," vysvetlil nám Drobek, ktorý z nás bol tak trochu nervózny, pretože sme ho prepadli tesne pred slávnostným zahájením, kedy mal ešte plné ruky práce. "Už teraz sa dá povedať, že sa tu tento rok zišlo okolo 1 300 účastníkov. A to takmer v pomere 1:1, čo sa týka účasti Čechov a Slovákov. I keď viac nás asi bolo na siedmom potlachu, ktorý sa konal v Malých Karpatoch a na Malom Slavíne - tam bolo 1 800 kamarátov. Potlach je vždy na inom mieste, o organizovanie vždy požiada iná osada a iná skupina. Nuž a ako je to s financovaním takejto masovej akcie? V prvom rade sa naň skladajú jednotlivé osady a sponzori - nielen finančne, ale aj materiálne. Náklady sa sčasti vracajú z občerstvenia, z nájmu pozemkov areálov a podobne. Na organizácii sa podieľa okolo päťdesiat ľudí a asi dvanásť osád. Tí, čo sa na potlachu stretávajú, si vymieňajú rôzne drobné darčeky. "Slováci sú v tom lepší, pozornejší a vynaliezavejší," usmieva sa Drobek.

Dozvedeli sme sa, že trampingu sa v Čechách a na Slovensku venujú desiatky tisíc ľudí. Napríklad len osád v okolí Ivánky pri Dunaji je 60 až 80, presne sa to zmapovať nedá, lebo neexistujú žiadne ich registrácie. Na potlachu každá osada pripraví svoj program, vystúpenia, rôzne súťaže. Tento rok zorganizovali vo veľkom stane aj výstavu, ktorá sa týkala desaťročnej histórie potlachov - boli na nej zozbierané fotografie, časopisy a rôzne dokumenty zo stretnutí. Čo sa týka trampských časopisov, väčšina z nich vznikla ešte pred rokom 1989 a boli vydávané ako samizdaty, obvykle písané na stroji a osobne rozširované po celej republike ("Tulák", "Tramp"...). "Tramping nebol nikdy zhora organizovaný, prinášal najmä voľný pobyt v prírode, združovanie sa ľudí, a práve preto prežil všetko - Hitlera aj komunizmus aj rozdelenie republiky," dodáva Drobek na záver. A ešte pridá: "Treba podotknúť, že tramping v takej forme, ako existuje v Česku a na Slovensku, nie je v súčasnosti nikde na svete. Ak tam aj niekde nejakí trampovia sú, tak sú to naši krajania, ktorí sa neraz našich potlachov zúčastňujú."

''Vlajka letí vzhůru''

I keď nie je tramping vyložene organizovaný, má svoje pravidlá. Prebiehajú tu slávnosti vlajok, osád, z ktorých má každá svojho šerifa, vyrábajú sa totemy, na ktorých je znázornená história tej-ktorej osady a aj zapaľovanie ohňa má svoj pevný rituál. Ten sme napokon mohli onedlho aj na vlastné oči vidieť. Ohňom, ktorý priviezol chlapec na koni symbolicky zo Slovenska, založili štyri menšie vatry okolo tej hlavnej. Odtiaľ si pripálili fakle štyria najstarší či najuznávanejší trampi a zapálili zo všetkých svetových strán vatru. Povedali pritom vždy pár slávnostných slov o priateľstve, slobode a prírode. Všetci zúčastnení pritom vstali a sňali si pokrývky z hláv. Vzápätí držali minútu ticha za kamarátov, ktorí sú už "na večnom vandri". Na žrď sa vztýčila trampská vlajka a všetci slávnostne zaspievali svoju hymnu: "Vlajka letí vzhůru". Nuž a potom sa rozozneli piesne českých, slovenských i zmiešaných trampských kapiel. Spievalo sa takmer až do rána...

Stretli sme Drobka znovu, tentoraz už uvoľneného a oddýchnutého. Predstavil nám Juraja Pala, ktorý pricestoval z Ivánky pri Dunaji. "Ako väčšina ostatných Ivánku považujem za hlavné mesto trampingu na Slovensku," prezradil nám. "Od malička ma baví príroda, je to môj koníček, rovnako ako gitara a vlastne všetko, čo má struny."

Šerifom všetkých ivánskych osád je Bakala, ktorého sme tu pochopiteľne tiež stretli. Vysvetlil nám, že v Ivánke vznikol tramping asi pred šesťdesiatimi rokmi a pred tromi desiatkami rokov sa zrodila myšlienka spojiť tieto osady do jedného spoločenstva po vzore niektorých českých osád. "V roku 2000 sme organizovali československý potlach v Malých Karpatoch, čo bolo pomerne náročné, pretože ide o chránenú krajinnú oblasť," pripomenul ešte Bakala. "Som automechanik, otec bol však poľovník, k prírode som mal teda veľmi blízko. Asi v siedmej triede sme začali chodiť do prírody a v roku 1967 sme založili svoju osadu."

Jedným z tých, ktorí tento raz zapaľovali vatru, bol i Bratislavčan Zdeno Dočkal, bývalý dlhoročný televízny a rozhlasový redaktor českej národnosti. Porozprával nám veľa zaujímavého o bratislavskom trampingu, do ktorého sa sám zapojil už v štyridsiatych rokoch. "V tom čase bolo pre českých študentov vyhradené jediné slovenské gymnázium a to malo najmä tú výhodu, že sme neboli organizovaní v Hlinkovej mládeži. Tým však, že nám vtedy zrušili rôzne skautingy, Masarykovu leteckú ligu či Sokola, túžili sme po niečom obdobnom. Z tejto túžby sa zrodilo práve trampské hnutie a jediná česká osada na Slovensku - Osada veselého mládí. Nuž a teraz sa stretávame my, starí trampovia, zvlášť, a založili sme i svoj Trampklub."

S trampami bolo dobre. Akosi prirodzene. Ak ste chceli, mohli ste spievať, ak nie, mohli ste sa prechádzať po okolitej prírode, či s niekym prehodiť zopár prívetivých slov. Do tváre vám tu skutočne dýchla sloboda. Aspoň na chvíľku. Nedalo sa nespomenúť na zakladateľa tohto hnutia Ernesta Thomsona Setona a jeho myšlienku z knihy "Dvaja divosi": "Pretože som poznal muky smädu, chcel by som vyhĺbiť studňu, z ktorej by aj iní mohli piť." Takto uvažujú aj dnešní trampi...

NAĎA VOKUŠOVÁ, VLADIMÍR SKALSKÝ

---

Zpět na obsah