Prvá vysokotatranská chata má 140 rokov

Roky stála na Starolesnianskej poľane v ústí Veľkej Studenej doliny opustená, zabudnutá. Len málokto si pamätal, že tento kamenný objekt kedysi slúžil turistom. Rainerova útulňa vo Vysokých Tatrách oslávila pred pár týždňami 140. narodeniny.

V roku 1863 ju dal postaviť nájomca Smokovca Ján Juraj Rainer. Snažil sa tak podnietiť ľudí k turizmu. Návštevníkov Tatier nabádal na túry na Slavkovský a Lomnický štít a prenocovanie v kamennej útulni im malo výlet uľahčiť. Neskôr, v roku 1884, vyrástla vedľa "Rainerky" nová chata - Kamzík. Odvtedy začal význam prvého prístrešku pre turistov upadať. Chatka slúžila najprv ako nocľaháreň pre horských vodcov a nosičov, neskôr bola skladiskom paliva. Chátrala. Až keď sa v roku 1983 dostala na zoznam kultúrnych pamiatok, Správa TANAPu ju zreštaurovala. Chatka však nemala nijakú náplň a osamelý objekt lákal najmä vandalov. Nebyť náhody, historický pamätník osídľovania Tatier by už zostal ruinou. Pred piatimi rokmi sa objektu ujal ako nájomca vysokohorský nosič, v civile stredoškolský pedagóg Peter Petras. Odvtedy Starolesnianska poľana i Rainerova útulňa znovu pulzujú typickým tatranským životom.

Nebola to láska na prvý pohľad

Peter Petras hovorí, že do útulne sa zapozeral len pred pár rokmi, hoci v Tatrách žije už poriadne dlho.

"Presne pred štyridsiatimi rokmi som prišiel do Tatier ako začínajúci nosič. Nosil som na bývalú Nálepkovu chatu a keď som zo Starolesnianskej poľany bral náklad, vnímal som vždy tento objekt len ako dreváreň, ktorá patrila ku Kamzíku. Vôbec som netušil, že je to bývalá chata, dokonca prvá vo Vysokých Tatrách. V auguste roku 1997 som však niesol ťažší náklad na Zamkovského chatu. Šmykol som sa, zranil si chrbát, a tak som vynášku zložil a šiel sa prejsť po okolí. Zašiel som na Starolesniansku poľanu, kde som nebol zhruba dvadsať rokov, a až vtedy som si tento objekt všimol lepšie. Len pred šiestimi rokmi som sa teda dozvedel - z tabule, ktorá visela pri dverách - že to bola chata. Bol to okamžitý nápad, ktorý mi pošepkal, že takú historickú pamiatku je škoda nechať chátrať," spomína Peter Petras.

Keď prvý raz už ako nový nájomca otvoril dvere zabudnutého útulku, zhrozil sa. Chvíľu dokonca uvažoval, či si nevzal na svoje plecia príliš ťažký náklad - vrátiť ruine život. Ale nevzdal sa. V júni 1998 otvoril dvere staručkej Rainerovej útulne opäť pre turistov.

V konkurencii obstála

Malý kamenný objekt so šindľovou strechou okamžite pritiahol turistov. Hoci sa chatár najprv obával, či obstojí v konkurencii "zavedených" tatranských chát, jeho strach sa nenaplnil. Turisti si "Rainerku" obľúbili. Svedčia o tom aj zápisy vzácnych hostí i obyčajných náhodných návštevníkov. Vracajú sa sem nie kvôli voňavému čaju, originálnej "Rainerovici", ale pretože chatka naozaj pritúli.

A Peter Petras stále niečo vymýšľa. Niečo, čím by turistov zaujal, čím by obohatil ich tatranský pobyt. V zime už tradične stavia snehový betlehem, pri ktorom sa v Trojkráľový večer stretávajú priatelia hôr. V lete sa pri Rainerovej chate otvára turistická sezóna vo vysokohorskom prostredí. "Neviem si predstaviť chatu, ktorá by tu len stála a nevedela ničím pritiahnuť. Snažím sa, aby sme ľuďom dali niečo viac, či už zaujmeme interiérom, rozprávaním, niečo im ukážeme, rozšírime ich poznanie. Tatry predsa nemôžu žiť len z toho, že niečo predávajú, musia aj niečo ponúkať."

Deň chaty

Na konci leta pripravil Peter Petras Deň chaty. Spolu s Tatrancami a návštevníkmi tak oslávil 140. výročie založenia Rainerovej útulne a 5. výročie jej znovuoživenia. Pred oslavou dal však chatu znovu do poriadku. Vymenil na nej šindle, opravil prehnité trámy, zateplil krov. Momentálne dokončuje stavbu biologických záchodov. "Chata nie je síce moja, ale rozhodol som sa, že do toho investujem, nech sa aj zadĺžim. Realita totiž predbehla moje očakávania z obľúbenosti chaty. Som rád, že sa sem ľudia vracajú, a tak sa snažím objekt zveľaďovať a okolie udržiavať, aby sa tu všetci dobre cítili," hovorí chatár.

Oslava nosením

Na Dni chaty sa zišlo množstvo ľudí. Známe tatranské tváre, horolezci, záchranári, chatári, nosiči, náhodní turisti. Tých zlákala vôňa guláša a tóny tichej muziky. A program. Oslavovalo sa totiž nosením. Nosičskú krošňu s nákladom 70-kilového polena si mohol vyskúšať každý. Do súťaže "nosičskej próby" sa prihlásilo 11 mužov. Čakal ich 300-metrový okruh.

Najrýchlejší vyhrával. Skúšali to muži, ktorí už dávno nešportujú, aj ich vyšportovaní priatelia.

"Dal som sa vyprovokovať, ale musím povedať, že je to ťažké. Nosením by som sa teda živiť nechcel," priznal sa súťažiaci z Banskej Bystrice. Najrýchlejšie okruh s nosičskou krošňou absolvoval Ladislav Papcún z Levíc. Časom 4 minúty a 38 sekúnd prekvapil aj chatára. "Super! Ale ja už mám nosenie odskúšané, pravidelne cez dovolenky pomáham s vynáškami na chatu pod Rysmi," radoval sa víťaz. Do súťaže sa zapojili aj ženy. Niesli 30-kilový náklad. Zo siedmich súťažiacich sa ťažkému bremenu poddala len jedna.

Snaženiu mužov sa iba prizeral aj známy tatranský rekordér, nosič Laco Kulanga, nájomca Skalnatej chaty. "Je o mne známe, že som nikdy v živote nebol v žiadnej nosičskej súťaži. Mám iný prístup k noseniu, som toho názoru, že s nákladom sa nemá bežať. Ale toto beriem ako zábavu, ľudia si aspoň vedia predstaviť, čo je to vysokohorské nosenie," povedal. Jeho najznámejším rekordom je 211-kilogramová znáška zo Skalnatej chaty a údiv vyvoláva aj jeho dosiaľ neprekonaná 207,5-kilogramová vynáška na Zamkovského chatu. "S vynáškou chodím pomaly, som sústredený na seba, na pohyb, vnímam len náklad a prírodu. Mám to pocitvé remeslo rád," povedal rekordér. Priznal sa, že čoskoro bude na svete film o jeho živote v horách a pripravuje aj novú knihu.

Unikátne minimúzeum

Rainerova útulňa nie je typickou tatranskou chatou. Rozmermi je podstatne menšia, nevarí sa v nej, turisti sa občerstvia čajom, kúpia si suveníry a pokračujú v ceste ďalej. Mnohí sa však zdržia - chatka totiž slúži aj ako informačné centrum a minimúzeum. Chatár Peter Petras je vždy ochotný porozprávať aj niečo viac o horách, nosení, lezení či tatranských legendách. Interiér pozostáva z unikátnej zbierky dobových horolezeckých, lyžiarskych či nosičských náradí. "Priznám sa, že by mi za tou zbierkou bolo ľúto, radšej by som oželel strechu. Zbierku som ťažko dával dohromady, som na ňu pyšný. Najstarší exponát má iste viac ako sto rokov, mám tu horolezecké cepíny s drevenou rúčkou prakticky v celom vývoji, staré stúpacie železá, lezecké topánky, skoby, laná. Najstaršie lyže sú z roku 1911, pochádzajú zo Ždiaru. Vzácne sú aj rôzne typy nosičských krošní. Mnohé veci z horolezeckej výstroje boli so slávnymi ľuďmi na slávnych expedíciách," ukazuje na zbierku Petras. Pochodil veľa starých domov, povál a pivníc, kým sa k exponátom dostal. Najnovším prírastkom je lebka pamírskeho kozorožca. Múzeu ho venovala vdova po horolezcovi Karlovi Jakešovi, ktorý vlani zahynul počas skialpinistickej túry v Tatrách v lavíne.

"Mrzí ma, ak niekto povie, že pamírsky kozorožec do Tatier nepatrí.Taký človek nechce ani počuť príbeh, ktorý to celé s Tatrami spája. A potom - veď by sme tu nemohli mať ani výstroj starých osvedčených, ale zahraničných značiek, hoci znamenali v horolezectve pokrok."

MIRA KOVÁČIKOVÁ

---

Zpět na obsah