- Vlakom, autobusom, stopom, je to kúsok...

- Študovala som v Bratislave pedagogickú školu so zameraním na španielčinu. Ešte počas štúdia som dostala ponuku jednej pražskej reklamnej agentúry prekladať pre nich z angličtiny a španielčiny, takže som Prahu často navštevovala. V Bratislave ma v podstate nič nedržalo, rozišla som sa okrem iného aj s priateľom. V roku 1997 som doštudovala a rozhodovanie bolo celkom ľahké - budem žiť v Prahe. Je to nádherné a očarujúce veľkomesto, európska križovatka. I keď tu už niekoľko rokov žijem a pracujem, keď si niekedy vyjdem na Karlov most či na Hradčany, mám pocit, ako keby som bola na dovolenke.

- Vždy som chcela pracovať s jazykmi, pomýšľala som na to, že budem študovať ešte diplomaciu a v Prahe sú na to možnosti. Ale človek mieni, osud mení.

- Bolo to ako z lacného filmu. Išla som po Václaváku a oslovil ma pracovník modelingovej agentúry. Som zvyknutá na všelijakých "opaľovačov", takže som tomu spočiatku nie veľmi verila, ale keď som navštívila agentúru, bolo mi jasné, že to nie je žiadna "habaďúra". Samozrejme, lákalo ma to. Na Slovensku som podobnú ponuku nedostala, trh s modelingom je tam úplne inde ako v Česku.

- Veľmi zaujímavá. Bola to reklamná kampaň do USA na kozmetiku. Nasledovali ďalšie ponuky na módne prehliadky, na nakrúcanie reklamy, začalo sa mi dariť. Našla som si byt, priateľa, kamarátov. Aj keď som sa s priateľom rozišla, dnes tu už mám svoj svet, zapustila som v Prahe korene. Keď sedíme na terase môjho pankráckeho bytu s výhľadom na Prahu a grilujeme nejaké jedlo, uvedomujem si, že mi je tu fajn. O návrate do Bratislavy som prestala uvažovať.

- Nie, to vôbec nie. Tri roky sme spolu chodili, ale akosi sme sa odcudzili. Zrejme preto, že sme mali na seba málo času, aj on bol veľmi pracovne zaneprázdnený. Láska je veľmi náročná a má aj tŕne.

- Pravdaže, na Dolných Honoch v Bratislave žijú moji rodičia. Vracala som sa na Slovensko aj kvôli súťaži Miss Slovensko. Sestra ma totiž prihlásila v roku 1999 do súťaže, ktorú pripravovala agentúra Forza, takže som bola na niekoľkých sústredeniach i na samotnej súťaži.

- Podľa mňa dobre - skončila som ako druhá vicemiss. Delegovali ma na Miss Európy do Bejrútu, potom na Miss priateľstva do Vietnamu. Bola som veľmi príjemne prekvapená, najprv sme boli týždeň v Ho-Či-Minovom Meste a potom týždeň v Hanoji. Vietnam je socialistická krajina, v mnohom som sa tam cítila ako v skanzene, ale súťaže sa zúčastnili dievčatá z celého sveta, z Ameriky, Európy i Ázie.

- Asi nie veľmi, spoločne s českou kolegyňou sme sa dostali akurát do prvej pätnástky. Keby ste videli mnohé tie dievčatá, nedali by ste za ne ani korunu. Srílančanka mala asi osemdesiat kíl...

- Myslím, že je to neporovnateľné. My sme boli na troch sústredeniach po dva týždne, tu také nič nie je. Rozdiely sú aj v tom, čo sme dostali my na Slovensku a čo dostávajú dievčatá tu. Ja som dostala zájazd do Portugalska, vežu, kozmetiku, 90 000 korún, Jitka Kocurová, ktorá skončila rovnako v Česku, dostala mobil za korunu. Na druhej strane, na Slovensku súťaž skončí a ako keby sa na všetko zabudlo. V Česku dievčatá oveľa viac titul zúžitkujú - napríklad v modelingu majú niekoľkonásobne vyššie honoráre už aj preto, že hoci pred troma rokmi boli druhou vicemiss. Priznávam sa, že aj ja zo svojho slovenského titulu dodnes v Česku ťažím, na Slovensku som také možnosti nemala. Myslím, že som tu viac vyťažila z druhej vicemiss ako hocktoré "misky" na Slovensku.

- Ak teraz robím nejakú prácu, tak väčšinou ako vicemiss, lebo vtedy je za to viac peňazí. Beriem také práce, ktoré sú adekvátne zaplatené, netajím, že to robím kvôli peniazom, potrebujem ich ako každý. Zoberiem aj zaujímavé ponuky v zahraničí, tento rok som bola pracovne dvakrát v Libanone, nedávno som sa vrátila z Kuvajtu. Kariéra modelky je veľmi náročná a keby som sa jej chcela venovať naplno, nemohla by som robiť nič iné.

- Na "misske" som to nepocítila, hádam na to ani nebol čas. V modelingu som sa stretla s kadečím - závisťou i nepriateľstvom. Je to tvrdý svet, kde ide neraz o veľký kšeft, takže je to logické, človek to tak reálne musí brať. Ale mám aj výborné kamarátky, samozrejme, aj nepriateľky. Dnes som už v pohode, beriem to všetko s odstupom, mám svoje kšefty, ľudia ma už poznajú, nemusím brať prácu cez agentúry.

- Pochopiteľne, tak ako všade. Keď niekto niekoho pozná, prečo by mu nedal prednosť. Keď si má vybrať medzi stovkou krásnych perfektných dievčat, ochotných pomaly na všetko, je to ťažké. Treba upútať niečím zvláštnym, niečo vyviesť, potknúť sa... Ja napríklad zásadne hovorím po slovensky a to tu často zaujme.

- Zúčastnila som sa na konkurze moderátoriek Markízy. Spravila som ho a rok som navštevovala rôzne kurzy dýchania, moderovania, práce pred kamerou. Stále som čakala, či z toho niečo bude, ale nakoniec ma to každotýždňové "pendlovanie" medzi Prahou a Bratislavou prestalo baviť. Ani vlastne neviem prečo, raz som zavolala Jitke Kocurovej, s ktorou sme sa vo Vietname skamrátili, a ktorá moderuje na TV 3 počasie, aby zistila, či náhodou niekoho nepotrebujú. Jitka sa spýtala, na ďalší deň som tam išla a hneď ma aj zobrali ako reportérku. Čo ma teda riadne prekvapilo, priznám sa. Riaditeľ Markízy Pavol Rusko mi to odobril, povedal, že to bude pre mňa dobrá skúsenosť. Mal pravdu, som tam od októbra a je to riadna zaberačka.

- V živote som takúto prácu nerobila, takže spočiatku to bolo všelijaké. Týždeň som sa zoznamovala s prácou a kolegami a potom to už išlo naostro. Do toho som občas robila niečo aj pre bratislavskú Markízu, teraz budem spolupracovať so slovenskou TA3. Je to zrejme iné ako v novinách či časopise. Ráno o deviatej porada, rozdelenie úloh a nezastavím sa do večera. Pritom som odkázaná na spolupracovníkov, nerobím sama, našťastie je tu celkom dobrá partia. Keď odovzdám večer kazetu s nakrúteným materiálom, vydýchnem si a poviem, Ježiž Mária, to bol zase deň. Pritom mi ale práve takáto adrenalínová profesia, stres či tlak vyhovuje. Neviem si predstaviť, že by som si odsedela osem hodín niekde v kancelárii a išla domov. Stále sa učím, čím som v televízii dlhšie, zisťujem, že je to stále iné a nové. Ale práve to je fajn, že človek v tejto práci neskĺzne do rutiny a že se stretáva stále s novými ľuďmi, neraz veľmi zaujímavými.

- Pracujem v cykloch - desať dní v kuse a potom mám voľno. A po takom záťahu by som potrebovala aspoň na týždeň úplne vypnúť, neprijímať žiadne informácie, ležať na posteli a pozerať na plafón. Už po troch dňoch práce, ak idem si večer niekam sadnúť s priateľmi, pripadám im ako po štyroch tequilách. Nevládzem rozprávať, komunikovať, štylizovať. Ale štvú ma iné veci - byrokracia. Mám slovenské občianstvo a je celé martýrium vybavovať si v Česku dlhodobý pobyt, živnosť, nemôžem si tu zobrať pôžičku, či kúpiť niečo na lízing.

- Asi aj preto, TV3 sa chce líšiť od ostatných televízií. Máme reportérku, Evu Pokornú, ktorá má 74 rokov a robí perfektné reportáže. Som tam ja, Slovenka, uvažovali aj nad Vietnamkou, ale z toho zatiaľ zišlo.

- Po slovensky hovorím stále, nielen na obrazovke. Často mi tu ľudia hovoria, aký je náš jazyk krásny, ľúbozvučný a ako im chýba. I reakcie divákov sú priaznivé. Skôr boli spočiatku prekvapení ľudia, s ktorými som reportáže nakrúcala, ale teraz už vedia, že TV3 má reportérku Slovenku. Zaskočím skôr slovenských politikov, či hostí zo Slovenska, keď s nimi v Prahe nakrúcam. Občas však musím použiť český výraz, lebo slovenskému by zrejme už český divák nerozumel - nemôžem napríklad povedať, že policajti dali na auto "papuču", musím povedať "botičku".

- Nuž, od októbra začnem študovať dvojročný ekonomický postgraduál MBA. V televízii chcem ďalej pracovať, ale človek nikdy nevie, čo sa zomelie o mesiac, o rok. Občas nejaký ten modeling, občas cesta do zahraničia.

- Najprv musím nájsť toho pravého, ale musím mať na to čas. Rodina nie je problém, ak sa manželia chápu, ak si vedia rozdeliť povinnosti tak, aby sa mohli venovať aj kariére, aj rodine. V auguste som mala len dvadsaťšesť rokov, takže na manžela a deti mám ešte čas.

- Hovorila by som skôr o šťastí. Úspech je šťastie, to, že robím, čo ma baví - nie každý má dnes takú možnosť. Dúfam, že Šťastena bude stáť pri mne aj naďalej.

- Niektoré reportáže, na ktoré som hrdá, kopa informácií, ktoré som poskytla divákom. Niektoré vydarené reklamy, napríkla na Drukos, ktorá beží na Slovensku. Niekoľko módnych katalógov, príjemné chvíľky z módnych prehliadok. Na pekný model sa hádam každý pozrie rád... Som však ešte mladá na to, aby po mne zostalo niečo skutočne dôležité, spýtajte sa ma na to o takých päťdesiat rokov, potom možno budem poznať odpoveď.

- Som!!!