Veriacich však iste poteší aj ďalší citát z Biblie, že "na začiatku bolo slovo a všetko ďalšie plynulo z neho". Na konci prvej svetovej vojny takéto SLOVO - s obsahom, že bolo už dosť tristoročnej habsburskej nadvlády v Čechách a tisícročnej maďarskej poroby Slovákov a je treba všetko zmeniť a vytvoriť si vlastný domov - vyslovili Tomáš Garigue Masaryk a Milan Rastislav Štefánik. Česi a Slováci sa dohodli, a tak 28. 10. 1918 vystúpila na javisko dejín republika Československá. Plná jasavých vízií a sľubných predsavzatí.

Maďari sa však s týmto stavom nechceli zmieriť a naďalej balamutili svet svojím reklamným sloganom "Extra Hungariam non est vita et si est vita non est ita" a doma si všade vylepovali plagáty s heslom "Nem, nem, soha!" (Nie, nie, nikdy!) pod mapy, na ktorých boli farebne vyznačené územia, ktoré museli odovzdať ČSR, Chorvátom, Srbom a Rumunom. Komunistický režim Maďarska vyštval na Slovensko aj svoju armádu, ale ani tá nedosiahla zvrat. Naopak, zanedlho si obyvatelia Maďarska "sokoly" (ako naše koruny pomenovali) cenili viacnež svoje forinty. Zdalo sa, že ČSR si už vykračuje po cesta prosperity. Lenže kroky života neboli tak jednoznačné. Pravda sa umne ututlala a len podozrivé šepoty z politickej arény naznačovali, že hospodárstvo i politika si to šmatlajú kamsi do paroma. Vinou vedúcich kormidelníkov štátu...

Udalosti z prvej republiky predstavujú širokú tematiku, ktorú nemôže obsiahnuť ani veľký článok a malý by mohol dokonca zaváňať pliesňou archaizmu, a o ktorej už bolo napísaných množstvo kníh. Preto sa obmedzím len na momentky z činnosti významných osobností tej doby, ktoré som mal možnosť osobne sledovať.

ŠROBÁR A HODŽA

Šrobár a Hodža, dvaja kohúti na agrárnickom kolbišti, boli nielen dominantní predstavitelia tejto strany, ale aj vysokí funkcionári vlády. Dalo by sa teda predpokladať, že pri presadzovaní partajných ideálov ich viazalo aj osobné priateľstvo. Už ako študent som mal výhrady proti manierom tejto strany. A keď ma po nástupe do štátnej služby ich tajomník s odôvodnením, že inak nemám šance na kariéru, ponuku som odmietol a celý život som nevstúpil do žiadnej strany. Potom, keď sa Šrobár stal ministrom pre zjednotenie zákonov, sme často hovorili o živote v bývalej republike. Šrobár ma bral skôr ako svojho syna, než prezidiálneho šéfa, a často ma upozorňoval, že to či ono hovorí len mne, a aby som o tom nikomu nevravel, ani jeho rodine (najmä, ak sa to týkalo jeho zdravotného stavu). Keď však prišla reč na Hodžu, hneď sa mračil a spomínal na neho pomerne podráždene. Vytýkal mu nesolídnosť, chytračenie, velikášstvo, rozpory s vládou v Londýne a propagáciu stredoeurópskej konfederácie. Podobné výhrady proti Hodžovi mal aj prezident Beneš. Toho zvlášť nahnevalo, keď ho Hodža, ako predseda vlády, prišiel navštíviť na štátny zámok v Topoľčiankach a za odvezenie od vlaku do zámku dal šoférovi "tringelt" tisíc korún, zatiaľčo Beneš mu dával len dvadsať.

Politické a filozofické názory Šrobára a Hodžu sa diametrálne líšili už od ich mladého veku. Hodža študujúci v Budapešti si do značnej miery osvojil i tamojšie veľkopanské maniere. Oproti tomu študenta Šrobára očarovala Praha a po celý svoj život bol veľkým ctiteľom tohto mesta. Tu našiel už ako študent medicíny aj svoju celoživotnú romantickú lásku, ktorú si pojal za manželku hneď po svojom príchode s košickou vládou do Prahy v máji 1945.

BENEŠ A HLINKA

S prezidentom Benešom som sa osobne stretol len raz v živote. Počas svojho pobytu v Košiciach mal vo zvyku pozývať jednotlivých ministrov na priateľskú konzultáciu. Na takú návštevu ma raz minister Pietor vzal so sebou. Pozorne som sledoval prezidenta ako sa ťažko koncentruje, s námahou hľadá slová, z očí mu hľadí únava a odchádzal som s temnou myšlienkou, že v nastávajúcej situácii ťažko zvládne svoju funkciu. Bohužiaľ som sa nemýlil. K jeho osobe sa však viazala najdôležitejšia politická aktivita, najmä pokiaľ ide o vzťah Čechov a Slovákov. Ak porovnáme aktíva a pasíva jeho činnosti, výsledok je pre Slovákov mínusový, a preto bol na Slovensku málo obľúbený. Vymyslel si československý národ a tvrdo túto fikciu presadzoval. Tým odôvodňoval aj nutnosť centralizmu a nepriamo favorizoval Čechov. Takáto pochybná politika vyvolala protitlak ľudového tribúna Andreja Hlinku, ktorý si získal mocnú podporu ľudu, čo pre jednotu štátu nebolo ani trochu žiadúce.

Spomínam si, že ako vysokoškolák som sa zúčastnil na manifestácii ľudu v auguste 1933 v Nitre na pamiatku kniežaťa Pribinu a posvätenia prvého kresťanského kostola na území Slovenska. Na túto oslavu, organizovanú vládou, prišlo asi stotisíc ľudí. I keď Hlinka prehovoriť nemal, účastníci si jeho prejav vyžadovali, pritiahli ho pred tribúnu a Hodža ho hneď pohotovo vyťahoval hore, ako nejaký ťažký balík. A národ sa bavil...

Po vypuknutí SNP boli londýnska vláda a prezident Beneš náležite informovaní o zásadách prijatých Slovenskou národnou radou, že nová ČSR bude spoločným štátom dvoch rovnoprávnych národov, Čechov a Slovákov. O tom podala informácie aj delegácia SNR počas svojej návštevy Londýna. Člen delegácie a významný činiteľ vojenského ústredia SNP Mirko Vesel mi o tom žartovne rozprával, že prezidenta asi najviac zaujala jeho slovenská uniforma s československými distinkciami a hneď sa ho aj spýtal: "Pán dôstojník, čo to máte za uniformu, tú nepoznám..?"

Šrobár Beneša charakterizoval ako usilovného úradníka so sklonom k diktátorstvu, ktorý keď prišiel medzi svojich priateľov a radcov neraz prehlásil, že urobil to a to, a že by rád počul ich názor. Beneš neuznával ani autoritu SNR a 7. 10. 1944 poslal do Banskej Bystrice vládnu delegáciu, pod vedením Františka Němca, ktorá mala prevziať politickú moc a v mene londýnskej vlády viesť všetky civilné i vojenské orgány SNP. Delegáciu prijali slušne, mohla sa zúčasňovať všetkých rokovaní, ale zasahovať nemohla do ničoho. Vidiac svoju zbytočnosť sa zakrátko vrátila do Londýna. Autorita Beneša utrpela zbytočný debakel.

Povážlivý útlm jeho ducha sa jasne prejavoval aj v takej kritickej dobe, kedy už bol bolševický prevrat nadosah. Aj vtedy sa Beneš najradšej uchýľoval do svojej pracovne a hrabal v halde spisov, či má nejaké menovanie podpísať, alebo vrátiť vláde na doplnenie.

Väčší kontakt s verejnosťou udržiavala pani Hana Benešová. Ako predsedníčka Červeného kríža si nás členov výboru tejto humanitárnej inštitúcie pozývala na priateľské posedenia a na rôzne kultúrne podujatia na hrad. Boli to nádherné zážitky, počas ktorých sa pani Hana prejavovala ako vysoko kultivovaná žena. Zato Beneš sa do smrti držal svojho falošného kréda, že ten kus zeme od Aše až po Podkarpatskú Rus obýva akýsi záhadný "československý národ".

POVSTANIE

Druhé duchovné SLOVO vyslovil dňa 29. 8. 1944 veliteľ československej povstaleckej armády na Slovensku Ján Golian. Bol to rozkaz vojenským jednotkám k boju proti nemeckej armáde postupujúcej na Slovensko. V podstate tragický rozkaz, vynútený neuváženým činom partizánov oddielu V. Surkova, ktorí 27. 8. 1944 vytiahli z budapeštianskeho rychlíku skupinu nemeckých dôstojníkov a v Martine ich zlikvidovali. Hitler s odvetou nečakal a nemecká armáda začala Slovensko hneď obsadzovať. Tragikou situácie bola najmä skutočnosť, že povstalecká armáda nebola ešte dostatočne pripravená, aby mohla úspešne čeliť silnejšiemu votrelcovi. Na vojenskom veliteľstve sa rozhostila rozhorčená nálada a volalo sa po potrestaní vinníkov, ktorí túto nešťastnú situáciu vyvolali. Lenže partizáni mali mocnú ochranu v KSS, ktorá ich považovala za svoju údernú silu, takže si mohli robiť takmer čokoľvek, čo ich napadlo. Golian sa márne snažil o ich zaradenie pod jednotné vojenské velenie, i keď konkrétnymi príkladmi dokazoval, že niektoré výčiny partizánov povstaniu viac škodia, než osožia. So sovietskymi partizánmi bola spolupráca ešte horšia. Tí poslúchali len príkazy svojich veliteľov.

Raz, keď som na tento nešvár počúval ponosu Goliana, naivne mi prišlo na um, že by som mohol v tejto veci niečo urobiť. Tak som sa vybral za veliteľom Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku Karlom Šmidkem, ktorý sídlil v rohu bystrickému námestia. V prízemí, zaplnenom kopami ruksakov, vriec a neúhľadných balíkov sa hrabalo niekoľko mužov, ktorí ma hneď haltovali a potom ma poslali k šéfovi na poschodie. Tam sa opakoval ten istý výjav s tým rozdielom, že uprostred neporiadku trčal malý, nízky stolík a pri ňom sedel zadumaný partizánsky veľkovezír. Keď som mu stručne vysvetlil účel svojej návštevy, zrazu akoby sa zobudil a skonštatoval, že je o tom zbytočné ďalej hovoriť, lebo sa nedá nič meniť. Tým sa moja audiencia skončila.

HUSÁK

Do našej vtedajšej histórie sa však najráznejšie zapísal obratný politik "bez bázne a svedomia", schopný rečník a pohotový debatér, ktorý však spokojne zabudol na svoje predchádzajúce ideály a bez ostychu zradil aj svojich priateľov, ak mu to vynieslo nejaký profit. Tvrdil, že s Dubčekom žije a padá a vzápätí ho vystrnadil a posadil sa do jeho kresla. S náramnou chuťou odstránil prezidenta Novotného a bez škrupúl aj Svobodu a rád sa stal pucflekom Brežneva. Áno - nerentgenovateľný Gustáv Husák...

S týmto bolševickým postrachom som sa prvýkrát stretol 30. 8. 1944 na veľkej schôdzi politických činiteľov, ktorí mali zvoliť Ústredný národný výbor. Na požiadanie miestnych autorít a Šrobára som tejto schôdzi predsedal a uvádzal program. Ale čoskro mi nejaký mladý muž podstrčil nepodpísaný lístok s požiadaním, aby som neodovzdal vedenie schôdze Šrobárovi. Takúto anonimitu som považoval za neprístojnú a hneď som aj požiadal Šrobára, aby sa ako najznámejší slovenský politik ujal ďalšieho vedenia schôdze. Až po skončení som sa od predsedu mestskej organizácie KSS dozvedel, že ten mladý muž sa volá Husák, tajomník bratislavských špeditérov a je známy ako dravý a ctižiadostivý organizátor KSS. Keď u nich na sekretariáte odmietli jeho rozkazy, veľmi sa napajedil a viackrát neprišiel. Vo svojom "traktáte" miestnu KSS potom žlčovito znectil, že je nekultúrna, politicky nevzdelaná a prihráva benešovskej koncepcii. O spomínanej schôdzi zasa uviedol, že tam našiel celú bandu najrôznejších povstalcov, od Šrobára až po domáce veličiny. Najviac však brojil proti Šrobárovi, lebo v ňom videl nebezpečného konkurenta. Jeho výpady boli často až nechutné. Ústredný národný výbor síce nebol 30. augusta volený, ale zato bola toho dňa zvolená SNR a Šrobár sa stal jej prvým predsedom. Husák zasa povereníkom vnútra.

Okolo Husáka sa na jeho povereníctve zoskupila naozaj vybraná spoločnosť. Dominovali trestanci, ktorí utiekli z Ilavy a hlavne sa starali o to, koho zavrieť, či znemožniť. O tom, čo potrebuje štátna správa, nemali ani poňatia. Preto ma skoro denne volali na poradu. Jediný kvalifikovaný pracovník bol prezidiálny šéf dr. Rebro, s ktorým som sa hneď spriatelil. Keď sa stal rektorom Komenského univerzity v Bratislave, pozval ma osobným listom na svoju inštaláciu a kedykoľvek prišiel do Prahy, vždy si pre mňa našiel aspoň hodinku času. Zrejme kvôli týmto okolnostiam ma Husák nenapadal, ani vo svojej knihe neuvádzal, aj keď som pre neho nebol práve "kóšer". Párkrát som ho úradne navštívil aj v Bratislave, kde mi vždy sľúbil, že pre moje ministerstvo pošle pár schopných slovenských právnikov, ale svoj sľub nikdy nesplnil.

Pri uplatňovaní svojej politickej priority sa Husák vehementne oháňal Vianočnou dohodou, ktorú si 23. 12. 1943 vytvorili traja bývalí agrárníci (Ursiny, Lettrich a Josko) a traja komunisti (Šmidke, Husák a Novomeský) a pyšne sa prehlásili za SNR (skutočná SNR bola zvolená až 30. 8. 1944). Vôbec im nevadilo, že by sa k tomu mali vyjadriť aj ostatné poslanecké frakcie a hlavne armáda, bez ktorej by sa žiadne povstanie nemohlo konať. Z právneho hľadiska bol taký výtvor nezmysel, Husák však svojou sugestívnosťou veľa ľudí poplietol, a to i z okruhu historikov. Pritom spojenectvo s Husákom prinášalo zvyčajne jeho partnerom len nešťastie. Zažili to aj Lettrich a Ursiny, ktorí boli neskôr prenasledovaní.

Na jednej porade na Povereníctve vnútra v októbri 1944 sa prerokúval i "židovský problém". Do Bystrice sa totiž prisťahovala aj kopa utečencov židovskej viery a miestni obyvatelia sa na nich sťažovali, že na trhu, kde bolo pomerne málo tovaru, všetko vykúpia, ale verejným prácam (kopaniu obranných zákopov) sa starostlivo vyhýbajú. Po dlhej debate sa rozhodlo, že utečencov presťahujú do Brezna. Husákovci pohotovo tvrdili, že pre vydanie vyhlášky som kompetentý ja ako okresný náčelník. Taký názor som hneď odmietol s tým, že akcia sa týka dvoch okresov, takže riešenie veci patrí výlučne povereníctvu. Vyhlášku už potom Husák podpísal a moji žandári sa mali postarať o to, aby osoby uvedené v zoznamoch boli na druhý deň vlakom odvezené. Všetko klaplo, ale do Brezna nedošiel žiadny účastník tranportu, všetci sa rozutekali behom cesty do okolitých dedín. Ešte v roku 1946 som v Prahe navštívil výstavu, kde boli vystavené aj všetky plagáty a vyhlášky - moje, vojenské a tiež Povereníctva vnútra. Tam som videl naposledy aj spomínanú židovskú plagátovú vyhlášku. Potom už zmizla bez stopy a nemajú ju ani v bystrickom múzeu SNP. V živote som si často spomenul, akého rasistu by komunisti zo mňa urobili, keby som tú vyhlášku podpísal...

V polovici septembra 1944 sa konal ustavujúci zjazd Demokratickej strany. Veľký sál bystrického Národného domu bol obsadený do posledného miesta. Predsedal Šrobár a referoval Lettrich, ktorého zvolili za predsedu strany. Šrobár bol zrejme dobre naladený a namiesto voľnej debaty žartovne vyvolával z pléna rôznych rečníkov: "Teraz prehovorí najstarší prítomný... a teraz najmladší" (to som bol ja). Keď vyvolal Prokopa Drtinu, tak sme čakali, že vynikajúci glosátor BBC "vysekne" brilantný prejav, ale on len stál a zjavne vo veľkých rozpakoch sa ospravedlnil, že je zvyknutý svoj prejav si napísať. Trápnu situáciu zachránil Husák, ktorý svižne vyskočil a s úsmevom podotkol, že on má rád improvizáciu a takmer pol hodiny rečnil, ako sa teší na spoluprácu s novou stranou. Ale keď tá strana vo volbách v štyridsiatom šiestom získala enormný počet hlasov a KSS utrpela hanlivú porážku, neváhal použiť všetky dovolené i nedovolené prostriedky, aby tú stranu rozbil a Lettrich nemal inú možnosť, než hľadať nový domov v USA.

x x x

Od doby SNP vietor času odfúkol už mnoho udalostí. Medzi nimi i tú najlepšiu - zlomenie bolševických okov, ale bohužiaľ i tú najhoršiu - rozpad spoločnej republiky na dva štáty. Duch času a trpké skúsenosti nás však poučili, že k normálnemu žitiu potrebujeme jeden druhého, účelnú spoluprácu oboch našich národov a - ako to nedávno napísal syn generála Rudolfa Medka, dramaturg Ivan Medek - cit pre slušnosť, poctivosť a solidaritu. Dúfam, že to bude ono tretie SLOVO, ktoré nám v dohľadnej dobe ohlási uskutočnenie týchto zásad a že sa ich dožijem ešte aj ja...